„Tomášiku! – Tvoje slová nikdy nepominú…“

Pavol Országh Hviezdoslav

Rok 2024 vyvolal v našej kultúrnej pamäti dve dôležité výročia, pri ktorých sa aj v jeho úplnom závere hodno pristaviť. V 19. storočí sa s odstupom desiatich rokov zrodili dve najvýznamnejšie slovenské národné hymny z venca našich hymnických piesní – v roku 1834 Hej, Slováci! a v r. 1844 Nad Tatrou sa blýska, aby v ďalších desaťročiach sprevádzali slovenský národ pri rozmanitých udalostiach jeho spoločenského života.

Tých desaťročí naplnených dramatickými dejmi, vzopätiami a zápasmi, ale aj svetlými sviatočnými chvíľami a nemnohými pokojnejšími časmi preletelo do našich dní nemálo. Pri hymnickej piesni Hej, Slováci sme si v novembri pripomenuli už jej 190. výročie, o desať rokov, v roku 2034 si teda budeme (kto budeme) pripomínať dvesto rokov od jej zrodu.

Desať rokov medzi dvoma „štvorkovými“ rokmi 1834 a 1844 znamenalo v rozvíjaní slovenského kultúrneho života veľmi veľa. Pri našich dvoch hymnických piesňach to okrem iného dokladá posun v otázke jazyka od literárnej češtiny k spisovnej slovenčine. Samo Tomášik svoj text písal ešte po česky (v češtine so slovenskými prvkami), Janko Matúška už v štúrovskej slovenčine.

Okolnosti zrodu piesne Nad Tatrou sa blýska v situácii mladíckeho vzdoru štúrovských študentov voči udalostiam na bratislavskom lýceu sú nepochybne dostatočne známe. Rovnako jej slová, melódia a ďalší život, osobitne v 20. storočí, keď sa z dovtedajšej národnej hymnickej piesne stala štátnou hymnou, najskôr spolu s českou piesňou Kde domov můj?, neskôr samostatne ako štátna hymna Slovenskej republiky. Stala sa nielen národným, ako po dlhý čas 19. a začiatku 20. storočia, no aj štátnym symbolom.

Nedávny čas vniesol do hymnickej sféry nečakaný rozruch a očakávania. Našej 180-ročnej hymnickej skladbe Nad Tatrou sa blýska prinesie prelom rokov 2024/2025 nový hudobný šat – predstaví sa a bude ďalej s nami v novej hudobnej podobe (mimochodom aj pri prvej zborovej úprave Jána Levoslava Bellu, ktorá stála na začiatku viacerých ďalších úprav, vidíme „magický štvorkový rok“ – 1864).

Pieseň Hej, Slováci s úvodným posolstvom obráteným k reči a národu –  …ešte naša slovenská reč žije / dokiaľ naše verné srdce za náš národ bije… –  je napriek dlhému významnému postaveniu v slovenskom a modifikovane v slovanskom svete dnes mnohým (najmä mladým) ľuďom skoro neznáma. Jej výnimočnosť, ktorú v našich dňoch zakrýva clona času s jeho historickými obratmi, dokladajú dôležité a krásne slová v mnohých odborných či popularizačných textoch, ktoré vychádzali v priebehu desaťročí.

Pavol Országh Hviezdoslav

Pravda, k pozitívam súčasného digitálneho sveta možno počítať aspoň to, že hoci sa pieseň okrem výnimočných koncertných vystúpení v živom priestore nespieva, možno o nej čítať a aj ju počuť na internete. Výnimočným sprievodcom vyzdvihujúcim osudy a význam Tomášikovej básne/piesne, ktorou vstúpil do neľahkého času slovenskej (a nielen slovenskej, aj českej a širšie slovanskej) existencie a pričinil sa o príchod „jari národného žitia“, môže nám byť Pavol Országh Hviezdoslav, ktorý Tomášikovi a jeho hymnickej piesni venoval viacero básní.

Pri nedožitom stom výročí narodenia Sama Tomášika v r. 1913 publikoval Hviezdoslav báseň s úvodnými veršami:

Tomášiku! – tvoje slová nikdy nepominú:

búrkou v čase, po priestore prívalom sa šinú,

vzduch slaviansky zvoní nimi, slavianske ich hory

ohlasujú, miliónov opakujú zbory!

A so záverom:

Tak, kde púšť prv, chlad cudzoty,

cintor s trúchňou-pliesňou,

jaro žitia svitlo, skvitlo, splesalo: i piesňou

sláviť bude, lúčom zlátiť, venčiť ako kvieťa

tvoje meno, Tomášiku, do skonania sveta.

Hviezdoslav píše o Tomášikových slovách, ktorými zvoní vzduch slaviansky, o láske k daru jazyka, čo z nich „vybúšila v plameň“, o jej postavení v slovanskom svete. Dôležité je povedať, že báseň vyšla v českom časopise Zlatá Praha. České prostredie bolo to, kde sa v r. 1934 Tomášikova báseň Hej Slováci! ako reakcia na nečakanú „nečeskosť“ pražského života zrodila. Bola tu potom aj publikovaná bezprostredne po jej prvom uverejnení na Slovensku, keď o nej už v r. 1837 priniesol informáciu časopis Česká včela v recenzii na Nowý i starý wlastenský kalendář na rok Páně 1838 Gašpara Fejérpataky-Belopotockého, vydaný v r. 1837.

Dnes na nás dosť prekvapujúco pôsobí, že už v tom istom čase, v decembri roku 1837 vyšla informácia o Belopotockého kalendári s uverejnením Tomášikovej básne a s jej prvým prekladom do chorvátčiny v časopise Danica ilirska. A potom sa v prekladoch a prispôsobeniach, adaptáciách rýchlo šírila po slovanskom svete. Slovanské národy s podobnými existenčnými problémami mali k sebe blízko.

Výnimočná je už sama jej podvojná existencia v slovensko-českom priestore. Publikácia v Českej včele v r. 1837 ukazuje, že primárne sa v tlačenej podobe báseň/pieseň Hej, Slováci! dostala do obidvoch kultúrnych prostredí.

Tradične sa uvádza, že v osobnom styku bol jedným z jej sprostredkovateľov Jozef Miloslav Hurban (čo ju už r. 1836 s ostatnými štúrovcami spieval na Devíne), keď bol r. 1839 na ceste po moravských a českých krajoch.

České prostredie si však Tomášikovu pieseň rýchlo adaptovalo do podoby, kde už prvý verš Hej, Slované!, ještě naše slovanská řeč žije ukazuje odpútanie od pôvodnej slovenskosti. Novou všeslovanskou orientáciou vyhovovala českému dobovému vnímaniu do takej miery, že sa v tejto podobe nadlho stala súputníčkou svojej vrstovníčky, českej hymnickej piesne Kde domov můj?, s ktorou sa takmer odrazu v r. 1834 v Prahe zrodila. Podobný posun k slovanskosti nastal aj širšie v slovanskom svete – a „slovanská verzia“ Hej, Slovania! bola známa a sporadicky sa spievala aj na Slovensku.

Jej spev však nebol slobodný, ako by sa mohlo zdať, spievať Hej, Slováci! (a ďalšie hymnické piesne) znamenalo, osobitne v poslednom období 19. storočia a ešte viac v čase prvej svetovej vojny, vystaviť sa prenasledovaniu vo verejnom živote, dokonca aj v školskom prostredí (vedel o tom svoje aj náš prastarý otec Ján Vesel, ktorý bol v r. 1885 vylúčený zo štúdia na bratislavskom lýceu aj širšie na uhorských školách).

Mladý Ján Vesel

Keď Hviezdoslav v r. 1884 pri výročí Tomášikovej hymny písal báseň 50 rokov, popri hrdých veršoch My Kollára, my dali Šafárika, / my vzájomnosti vatru rozžali; / i náš je spev: čo budí, heslom tiká / už polvek do slavianskej povaly! zneli v nej aj tóny obavy, aktuálnej v danom čase (v inej situácii aktuálnej i dnes), že by náš hymnický spev mohol doznieť, viac nebyť. Obrazy situácie, keď by spev ustal, predsa však sprevádza viacnásobným „nič to!“, ako napr. vo veršoch: A zvoní… posiaľ! Zvoní neztlumený! / a bárs by vyznel v tomto okamžení: / nič to! Nič to, ak by tohto nášho spevu viac nebolo – ako pieseň znie predsa reč materí a žije už duch (aj piesňou) odchovaný.

O to radostnejšie znela potom v r. 1918 Hviezdoslavova báseň Zvrtla doba spätá s udalosťami, ktoré ukončili čas, v ktorom pieseň Hej, Slováci! nemala znieť – mala „doznieť, usnúť, zhasnúť“ pod tlakom všetkého, čo v priebehu a osobitne ku koncu „dlhého 19. storočia“ negatívne ovplyvňovalo slovenský národný život. Aj tu vidno, ako si Tomášikovu hymnu cenil, akú váhu jej prikladal, akú silu v nej vnímal, keď ňou vítal nové časy a s nimi záchranu v Česko-slovenskej republike.

Jak, možné by bolo: náš búrlivý

to pochod zneje voľne po placi,

smel vonka z kútov…? Či sa divy robia?

Ba on to znie – div, vskutku, nad divy – :

„Hej, Slováci!…“ Nuž, hurá, Slováci…

Sto veky hodlaným, hej, zvrtla doba!

Dalo by sa ďalej hovoriť o mnohom. Napr. aj o tom, ako kedy a kde pieseň znela a čo vnášala do života národného spoločenstva, národných spoločenstiev, čo znamenala pre jednotlivcov. Ako sa v priebehu rokov vyvíjala jej jazyková podoba v slovenskom prostredí aj aké rozličné zaujímavosti vystupujú pri porovnaní jej slovenskej a českej verzie. O tom, aké široké boli oslavy jej 50. výročia, kde už len čítanie telegramov z rozličných končín slovanského sveta publikovaných v časopisoch ukazuje široko prežívanú úctu a vďaku. O jej funkcii ako medzislovanského poznávacieho znamenia v čase prvej svetovej vojny. A o inom.

Ešte predsa uveďme aspoň niekoľko citátov, svedčiacich o jej váhe v slovenskom a slovanskom svete.

Na začiatku 60. rokov 19. storočia v dlhšom texte uverejnenom v časopise Sokol Pavol Dobšinský okrem iného písal: „Pod Tatrami a pod Krkonošmi, na brehách Váhu i Hrona, Vltavy i Labe, Sávy i Drávy, dolu, na pravo i na ľavo staroslavského Dunaja, áno celým Slovanstvom ozývajú sa zvuky tejto piesne; niet precítnuvšieho a prebudeného srdca slovanského, ktorým by ona nehýbala; niet ucha, niet ducha, ktorému by milo neznela a ktorého by nepovzbudzovala k vrúcim citom lásky a mužným skutkom za rozkvet národa.“

Pavol Dobšinský

Mnoho sa písalo pri stom výročí básne/piesne v r. 1934. Vieme, že to bolo aj sté výročie   českej hymny Kde domov můj?. Josef Václav Šmejkal v knihe Píseň písní národu českého obidve piesne porovnáva a o hymne Hej, Slované! hovorí: „…to je slovanská Marseillaisa, bojovná hymna slovanského rodu. Spolu s písní Tylovou a Škroupovou nás povzbuzovala k odvaze a vytrvalosti v těžkých dobách, hřměla v historických chvílích, dovedla a dovede doposud rozprouditi krev v žilách a pozvednouti hlavy. Slaví tohoto roku 1934 sté výročí, jako píseň ,Kde domov můj?‘. Avšak – jaký rozdíl je mezi nimi! Zatímco Škroup komponoval na prostá, nevýbojná slova svůj tesklivý nápěv, … Slovák Tomášik psal své sloky ve vzdorné náladě, vdechl do nich revolučního ducha a víru v budoucnost, v lepší budoucnost všech ratolestí slovanské lípy. A hlavou táhla mu pochodová píseň polských legionů Dąbrowskiho.“

V roku 1934 napísal Martin Rázus dlhšiu báseň Sto rokov (K jubileu hymny: Hej, Slováci…) s pôsobivými veršami:

Vyšľahol oheň zo zeme,

v nej žitia prasila.

Vybúšil plameň z rodných pŕs:

pieseň sa zrodila,

posvätná, hrdá!

…

A na ten zvuk,— hľa, márne bijú — márne rania —

zatne sa tisíc zrakov, tisíc rúk,

krížom sa oráč poznamená,

mať zdvihne decko k nebu — na ramená,

veď blčia Tatry — horia diale

na Vltave, jak na Urale,

na Visle, modrom na Jadranu…

Ruky sa tisnú, chlapi vstanú:

Sme Slováci!

Sme Slovania!!

Martin Rázus

V r. 1934 bol v časopise Náš život, vychádzajúcom v srbskej Vojvodine, publikovaný článok Storočná pamiatka slovenskej hymny Hej, Slováci od Jána Čajaka, ktorý opisuje svoje dojatie zo spevu hymny na zhromaždení vo Vojvodine, keď sa po prvej svetovej vojne pripojila ku Kráľovstvu Srbov, Chorvátov a Slovincov. „Vtedy som cítil, že som slobodným človekom, Slovákom, Slavianom, a so mnou i môj národ. Vzácny to bol okamžik, keď z tisícich úst Srbov, Bunevcov, Šokcov ozvala sa hymna Hej, Slováci. Bola ona vtedy symbolom víťazstva Slavianstva nad našimi mračnými potláčateľmi.“

Ján Čajak spomína aj obraz „prvého školeného maliara z radov vojvodinských Slovákov“, mystika Karola Miloslava Lehotského – víziu Sama Tomášika „sťa titana, v bielom riasnatom rúchu odetého“.

„Všetko to značí silu, odhodlanosť, ale i povýšenosť nad hmotu i nad nízkosť bezprávia. Hymna jeho letí a dvíha sa nad končiny zeme do sfér nebies. Ju nedostižuje ani náš národný kolos Kriváň, ani let orla, kráľa vtákov.“

Lehotský obraz vystavoval pod viacerými názvami ako Slovenský heroizmus – Láska či My stojíme pevne ako múry hradné.

Keď hovoríme o juhoslovanskom priestore, možno nám ešte v súvislosti s našou hymnickou piesňou spomenúť dejinný paradox: kým u nás bola za druhej svetovej vojny hymnou Slovenskej republiky, v tom čase ju v Juhoslávii spievali partizáni, bojovníci protifašistického odboja. V povojnovom období sa v (postupne sa zužujúcom) juhoslovanskom prostredí využívala vo funkcii štátnej hymny aj v časoch, keď ňou oficiálne nebola.

Intímne poznanie hymnickej piesne v bývalom juhoslovanskom priestore dokladá aj pieseň slovinskej skupiny Laibach Slovania s dôrazom (aj vo vizuálnom prevedení) na všeslovanskosť. V jej podaní tohto času vnímame slovinské aj anglické echo známeho nám Tomášikovho textu: Hej Slovani, naša reč / slovanska živo klije… Let stones crack / Let the earth quake / Let freedom rise!

V rozdielnom čase plnia hymnické piesne rozličné funkcie. V 19. storočí a na začiatku 20. storočia mali hymnické piesne, Hej, Slováci! na poprednom mieste, národotvornú a národozáchovnú úlohu. Aj úlohu národoidentifikačnú a národoreprezentatívnu, čo napokon nestratili dodnes. Preto je dobre poznať ich, vedieť, akú cestu (sme s nimi) prešli, niesť si z nich v sebe to, čo pomáha.

Je dôležité mať vo vedomí slová Kuzmányho hymnickej piesne Sláva šľachetným / Sláva statočným – Kto za pravdu horí. A nie je márne vedieť, ako vnímali „naši starí“ (a vnímať, ako znejú dnes) Tomášikove verše: A nechže sa i nad nami / hrozná búrka vznesie, /  Skala puká, dub sa láme / a zem nech sa trasie; / My stojíme stále pevne, / ako múry hradné…

Pred nami je nový rok, rok 2025. Rok nádejí a očakávaní. Prinesie vytúžený mier? Podarí sa aj nám prispieť k jeho dosiahnutiu? Alebo vojnychtiví jastrabi žiaden mier medzi slovanskými národmi nepripustia? Neostáva iné ako kričať spolu s Tomášikom, Hviezdoslavom a Rázusom: Hej, Slováci!, Hej, Slovania!