Aktuálne okrúhle 80. výročie ukončenia druhej svetovej vojny prinieslo organizátorom slávnostných spomienkových podujatí veľkú dilemu – ako si dôstojne pripomenúť tento vážny medzník v ovzduší náročných politicko-spoločenských udalostí pod tlakom vojnového konfliktu na východ od Slovenska. Pripomínať si historickú skutočnosť na základe faktov alebo tzv. vykostiť pravdu do tej miery, aby bol vlk sýty a ovca celá…

Možno by nám pri rozhodovaní pomohlo začítať sa do spomienok vtedajších účastníkov diania alebo do literárneho spracovania oných udalostí od ich priamych svedkov. K tým druhým patrí román Kláry Jarunkovej Čierny slnovrat (vyšiel v roku 1979). Žiaľ, zrejme máloktorý Banskobystričan toto dielo jedinečnej spisovateľky, autorky predovšetkým kníh pre deti a mládež, čítal alebo aspoň o ňom tuší (hoci je aj sfilmované).

Svojho času najprekladanejšia spisovateľka v bývalom Československu Klára Jarunková  (*28. 4. 1922   + 11. 7. 2005) sa narodila na Červenej Skale. Jej osud nebol jednoduchý. Mladej rodine s piatimi deťmi (ona bola najstaršia) zomrela matka, otec pre pracovné zaťaženie nestačil na ich výchovu, preto sa ich ujala otcova sestra.

Dbala na ich vzdelanie, preto sa s nimi presťahovala do Banskej Bystrice (žili v zadnom trakte domu na námestí č. 11), tu v roku 1940 budúca spisovateľka absolvovala dievčenské gymnázium Karola Kuzmányho. Tri roky učiteľovala na detvianskych lazoch, aby si zarobila na vysokoškolské štúdium. Hoci napokon štúdium nedokončila, takmer celý pracovný život strávila ako redaktorka  v satirickom časopise Roháč.

Klára Jarunková

Klára Jarunková je v povedomí čitateľskej verejnosti známa predovšetkým ako autorka prózy pre deti a mládež, zaujala už pri debute Hrdinský zápisník (1960), pokračovala úspešnými románmi Jediná, Brat mlčanlivého vlka (oba boli sfilmované), ale aj ďalšími  knižkami. Navyše, pamäti svojho otca Júliusa Chudíka na jeho účinkovanie v službách bulharského cára prerozprávala v knihe Horehronský talizman (1978).

Málokto však vie, že na základe autobiografických zážitkov spracovala román Čierny slnovrat (1979), ktorý je venovaný stvárneniu života v okupovanom centre SNP. Je škoda, že sa o ňom málo vie, najmä práve v Banskej Bystrici.

Klára Jarunková s dcérou Danou

Súčasníci by sa dozvedeli priamo zo zdroja, aká atmosféra vládla v meste po odchode povstaleckých síl a obsadení nemeckými vojskami. Dobové reálie, postavy a postavičky s ich pozitívnymi i negatívnymi črtami, mechanizmy fungovania občianskeho života, propagandy, spôsoby zásobovania potravinami, miestopis udalostí a iné.

Jarunková nenapísala heroický vojnový román, ale ako žena spracovala udalosti tak, ako sa premietali do života jednoduchej banskobystrickej rodiny, matky a jej troch dcér. Sugestívne vykreslenie atmosféry ťažko skúšaného mesta, výrazné charaktery a pútavosť jednotlivých príbehov, ktoré Jarunková spája do románového celku, sú zárukou nevšedného čitateľského zážitku z tejto knihy.

Vysokoškoláčka Anna sa z Bratislavy domov do Banskej Bystrice vrátila po obsadení mesta, aby matke a sestrám pomohla prežiť ťažké časy. Najmä, keď sa dozvedela, že jej mladšia sestra Pavla sa zapojila do partizánskeho odboja pri Podbrezovej, kde predtým pracovala:  „Znenávidela Bratislavu. Jej blahobyt, šmelinársku špinavosť, naduté prejavy politikov, ktorí medzi ňu a jej milých položili nenávistnú hranicu. Ale aj Bystrica sa zmenila, stretávala predovšetkým ženy, deti a starcov. Muži tu predsa ostať nemohli. Ani jeden zdravý chlap nemôže žiť s Nemcami obsadenom meste. Každý sa stával v ich očiach nebezpečným banditom. Okrem, pravdaže, gardistov a iných pomáhačov. Nie, nemohli ostať. Aj skrývať sa by tu bolo nebezpečné. Ľudia jeden druhého poznajú, všetko o sebe vedia a vojna skrivila charaktery, naplodila udavačov z presvedčenia i zo strachu.“

Anna doma zisťuje, že všetko musí byť odomknuté, aby okupanti mohli hocikedy prísť a poprezerať byt, či sa tam niekto neskrýva. Dozvedá sa, že počas Povstania im do bytu nasťahovali troch židovských utečencov, ktorí ale museli po obsadení mesta ujsť. Časť z nich na úteku zahynula, ale jedna z nich sa tajne do bytu vrátila a ohrozovala svojou prítomnosťou domácich, nedokázali ju však vyhodiť.

Oslobodzovanie Banskej Bystrice

Navyše, do bytu chodieval aj vojak v essesáckej uniforme, z ktorého sa vykľul zbeh. Bol pôvodom Holanďan, čo sa zo začiatku dal opantať hitlerovskou mašinériou, avšak čoskoro z nej vytriezvel. Susedia v dome na námestí sa tiež charakterovo vyfarbovali podľa toho, ako im to mohlo priniesť úžitok: „Dlhý čas živila Bystrica oveľa viac ľudí, ako uživiť vládala. Teraz je vyľudnená – jedna zo žien vraví, že v meste neostalo viac ako osem – deväťtisíc duší, pričom Nemcov ani ostatných nových prišelcov za duše neráta.“

Nechýba ani úsilie o propagandu, filmári prišli do mesta nakrútiť zábery na šťastných obyvateľov, ale robota im nejde, domáci pred nimi unikajú, a tak obrázky života v normalizovanej a skonsolidovanej Bystrice sa nedaria:  „Môže byť niečo idyle vzdialenejšie, ako je život v obsadenej Banskej Bystrici? Pospolu tu žijú vlci aj ovce. Rozzúrení dobyvatelia podporovaní zradcami a rodiny, z ktorých niekto chýba, alebo je v nich navyše. Často bývajú v jednom dome ako Malatincovci s Laukom. Vlk obchádza, striehne, poľuje a ovce mlčia, kryjú sa, ratujú, ako vedia.“

Padlí vojaci pri oslobodzovaní Banskej Bystrice

V takých chvíľach sa odkrývajú charaktery, najmä matky prežívajú neuveriteľné chvíle, ony nesú mravný étos rozporuplnej doby. Niet sa čo čudovať, že „…na zmätenom, rozsypanom fronte bezpečne spoznáva nepriateľa, že háji pred ním životy, ratuje ich s nasadením všetkých síl; že proti strachu, besneniu rozzúreného protivníka dennodenne stavia štít neuveriteľnej odvahy. Je v tom svojom boji celkom sama. Bez kamarátskej jednotky i bez tyla. Jej bojovou pozíciou je miesto za sporákom v tmavej kuchynke. Pozícia, ktorú nikdy nemôže opustiť ani sa od nej, hoc len na čas, odpútať. Pre choré dieťa v izbe, pre štvanú strednú dcéru, pre biedu, ktorá chudobnému človeku znemožňuje každý pohyb. Zotrváva teda na svojej pozícii a bije sa, ako vie. Jej jediným veliteľom je láska a odpor k neprávosti. Jediným komisárom obyčajné ľudské svedomie. Iného veliteľa ani komisára niet…“

Príchod slobody do mesta v marci 1945 prežívala rodina v pivnici pod domom. Prvým ohlasovateľom radostnej zvesti bol jeden z partizánov, od ktorého sa dozvedeli, že ich dcéra Pavlínka k oddielu nazad nedošla… Namiesto radosti nekonečný žiaľ a plač. A vtom scéna ako z filmu: manželka kolaboranta na privítanie ruských vojakov naliala pálenky do pohárikov a núkala im na ju podnose.

Čierny obelisk na Námestí SNP

Vtom Anna nevydržala a vyrazila jej podnos z rúk. Všetci stŕpli, Rusi si to mohli všelijako vysvetliť. Radový vojak sa na ňu oboril, či za fašistami plače… Ale dôstojník ho zastaví:  „Nič nechápeš, nerozumieš… Tu plače matka… Koľko ich videl za vojny takto plakať, bezútešne žialiť práve vo chvíli oslobodenia? Stovky? Či tisíce? Doma v Rusku, na Ukrajine, v Poľsku a teraz i tu… Nerozoznáva už krajiny, nepamätá si mestá, nevšíma si krvi ani sĺz… matku však vždy spozná. Dotkne sa jej žiaľu vlastnou vzdialenou spomienkou.“ 

Banská Bystrica bola oslobodená 25. marca 1945 vojskami 40. Červenej armády Filipa Fedosejeviča Žmačenka spolu so 4. Rumunskou armádou generála Nicholasa Dãscãelescu.