Túto filozofickú otázku si položil docent Petr Robejšek, český politológ, ekonóm, komentátor a publicista, hľadajúc správnu odpoveď na výzvu doby. Súčasné obdobie pomenoval slovami: „To, čo zažívame teraz v Európskej únií a vo svete, je HYSTERICKÝ A NÁSILNÝ POKUS UDRŽAŤ GLOBALIZÁCIU, KTOREJ ČAS SKONČIL, ktorej potenciál blahobytu a zároveň slobody sa vyčerpal.“

Naša spoločnosť pohľadom Petra Robejška

Petr Robejšek nedávno zaujal videom, v ktorom prezentoval myšlienku alternatívnej spoločnosti, ktorá nahradí súčasný systém a stane sa tak východiskom zo súčasnej krízy. Keďže toto video You Tube bez vysvetlenia zmazal, vypočujte si iný zaujímavý rozhovor s docentom Robejškom „Moc leží na ulici, musíme ji sebrat“:

Bežný konzument správ z médií a sociálnych sietí nemá takýto optimistický pohľad na dianie či budúcnosť našej spoločnosti. Skôr sa naša situácia zdá bezvýchodisková a zúfalá. Prepadáme strachu, panike a agresivite, ktorú prenášame na svoje rodiny a blízkych. Ide to však aj inak. A práve tento iný pohľad na vec okolo nás, na prítomnosť a budúce možné scenáre prináša docent Robejšek, čo môže byť zaujímavé aj pre čitateľov Bystricovín.

Rozdielnosť názorov v spoločnosti nemusí byť nutne negatívnou tendenciou. Ľudia nepotrebujú žiadneho vodcu či organizáciu. SNAŽME SA MYSLIEŤ LOKÁLKE, hoci od nás požadujú, aby sme mysleli globálne. ROBME VECI POMALŠIE a nie rýchlo, ako sa to od nás očakáva.

STRETÁVAJME SA S ĽUĎMI Z OČÍ DO OČÍ  a nie vzdialene, cez sociálne siete. Takto totiž vyzerá normálny život. Má to väčší efekt a pomáha zachovať pôvodné vízie západnej civilizácie: ZACHOVANIE SLOBODY INDIVÍDUA A JEHO DÔSTOJNOSTI. MUSÍME SA POSTARAŤ SAMI O SEBA A O SVOJICH BLÍZKYCH. S našimi súčasnými „štátnymi partnermi/ organizáciami“ to nejde. Ešte včera ako tak fungovali, ale dnes už sa na nich nemôžme spoliehať. Musíme SUPLOVAŤ ŠTÁTNE ÚTVARY.

Žijeme v novej evolučnej situácií, v novej forme života, v novej spoločnosti, ktorá sa tu vytvára. Spoločnosť ako celok sa nezmení zo dňa na deň, ale pozvoľna. Už teraz takto žije väčšina ľudí, obyčajní ľudia, ktorí majú väčšinový záujem: ŽIŤ SVOJ ŽIVOT TAK, ABY TO PROSPIEVALO MNE A MOJIM BLÍZKYM.

A práve v tejto vyhrotenej, utlačujúcej dobe SME K TOMU NÚTENÍ. A nakoniec zistíme, že bol náš život vždy práve o tomto, aby sme hľadali svoju životnú cestu, ktorá nám prospieva. A to bez ohľadu na priaznivé či nepriaznivé okolnosti.

Petr Robejšek

Priama demokracia

Venujeme príliš veľa pozornosti tomu, čo je iba v našich hlavách. Miesto toho, aby sme videli a robili to, čo je pod našimi nohami. Predstava priamej demokracie, ktorá je príliš vzdialená v politike, je v skutočnosti uskutočniteľná v praxi všade tam, kde sa reálne uskutočniť dá.

A teda ŽIŤ PRIAMU DEMOKRACIU TAM, KDE SAMI O NAŠOM ŽIVOTE ROZHODUJEME. A to je priestor zhruba 15 metrov okolo nás. Ten malý priestor, v ktorom žijeme a máme naň dosah. Tam žijú naši príbuzní, susedia, kolegovia, tam sa odohráva 80 percent nášho života. A v tomto priestore sme už teraz viac-menej „samovládcovia“.

Evolučná teória hovorí o tom, že PREŽIJE LEN TEN, KTO SA S DANOU SITUÁCIOU NAJLEPŠIE VYSPORIADA. Budúcnosť nie je tak zaujímavá ako cesta do tej budúcnosti. Skutočný život sa odohráva v našom 15 – metrovom operačnom dosahu.

Návrat k diktatúre alebo skutočná demokracia?

Posledné dva roky podľa docenta Robejška ukazujú neschopnosť vlád a politikov udržať si svoju moc, pretože práve preto, že tú moc majú, NIE SÚ SCHOPNÍ PLNIŤ POVINNOSTI VOČI OBČANOM, ktoré sú s touto mocou spojené. Príkladom je zneužitie epidemickej krízy na upevnenie moci, na ktorú už nemajú nárok.

Ľudí by skôr malo zaujímať: AKO SA VECI MAJÚ ROBIŤ, nie popis vecí aké sú. Súčasné kroky vlád globalizovaného sveta ukazujú skôr tendenciu návratu do minulosti, pred francúzsku revolúciu. Chcú nový feudalizmus, dedičnú a pretrvávajúcu vládu (akoby chceli vládnuť navždy). Ide o tendenciu koncentrovanej moci, návrat k diktatúre. K dobám pred demokraciou.

Východiskom a riešením je CESTA SPÄŤ KU KOREŇOM, ku skutočnej demokracii. A tiež si treba uvedomiť, že by sme si veľa vecí mali začať robiť sami v duchu: „Čo všetko môžem, to urobím na mojej úrovni. A až potom delegujem veci hore, na inštitúcie.“ V súčasnosti žiaľ politická moc predstavuje veľkú časť tzv. „posluhovačov“, „skorumpovaných kolaborantov“, teda takých, ktorí sa boja a zároveň chcú profitovať z toho, čo sa momentálne deje a ťahajú spoločný povraz s tými, ktorí vládnu v pozadí a držia kormidlo.

Takto to ale fungovalo vždy. Vždy tu boli sluhovia a páni. A práve „sluhovia“ sú v skutočnosti nebezpečnejší než tí hore. Pretože bez sluhov by tí hore boli veľmi osamelí. Bez nich by nemali ako uskutočňovať svoje vízie. A práve na týchto posluhovačov by sme si mali vo svojom okolí dávať najväčší pozor. A najmä pamätať si, čo dnes robia. Pripomenúť im to, keď sa doba zmení.

Zlyhanie demokratického intelektuála

DEMOKRATICKÝ INTELEKTUÁL ZLYHAL. Keď je počasie pekné, legitímne takýto intelektuáli mudrujú, hľadajú príčiny a vízie, kam kráčať. Teraz sa však sťahujú mraky. Mali by vedieť svoje myšlienky aj uskutočniť. Pretože tak ako skutočný vedec mali by mať myšlienku, hypotézu, ktorá sa v praxi overí ako pravdivá alebo nepravdivá.

Mali by mať snahu OVERIŤ SI ČI TO, ČO VYMYSLELI, JE POUŽITEĽNÉ V PRAXI. Je to ich povinnosť voči spoločnosti. „Spoločnosť si intelektuálov nevydržuje preto, aby si žili svoje intelektuálne dobrodružstvo v krúžku rovnako zmýšľajúcich.“ Funkciou intelektuála v spoločnosti je PONÚKAŤ MOŽNOSTI, vysvetľovať, aký je svet, ako s ním zaobchádzať.

PONÚKAŤ RIEŠENIA PRE NEOČAKÁVANÉ SITUÁCIE. Súčasný trend je však taký, že intelektuáli sú skôr „kronikári zlých udalostí“, „archivári neuspokojivej situácie“. Do posledného detailu popisujú temno, ktoré tu hrozí. Priam si užívajú, ako môžu vyvolať mrazenie a strach. Ich funkčnosť sa scvrkla do popisu, čo sa deje a maximálne do vysvetlenia „prečo to tak muselo byť“, keď už je po vzniknutej situácií.

SKUTOČNÝ INTELEKTUÁL však vie, čo dlhuje spoločnosti, a to je PONÚKAŤ JEJ VÝCHODISKÁ. Musí byť tak sebavedomý, aby dokázal riskovať aj to, že jeho myšlienka/ návrh sa neosvedčí. A v takej chvíli plní funkciu pre spoločnosť.

„Myšlienky majú zmysel jedine vtedy, keď sú falzifikovateľné“. Keď sa môžu vyskúšať, overiť alebo vyvrátiť. Dnes však vidíme, ako intelektuáli ustrnuli vo fáze diagnózy. SPOLOČNOSTI však CHÝBA TERAPIA, SKUTOČNÉ A USKUTOČNITEĽNÉ KONCEPCIE.

Následne by mali intelektuáli spolupracovať s ľuďmi, ktorí už takto žijú alebo sú schopní žiť. Dodávať im odvahu, učiť sa od nich. Musia byť schopní obyčajnému človeku (učiteľke, šoférovi autobusu, predavačke…) vysvetliť koncepcie tak, aby to pochopili a dokázali aplikovať vo svojom obyčajnom každodennom živote.

Zákaz premýšľať

Sme svedkami absurdného ZÁKAZU ČO I LEN PREMÝŠĽAŤ. Docent Robejšek preto radí: „OTVORTE DVERE A CHOĎTE MEDZI ĽUDÍ“. A to platí aj pre intelektuálov. On sám sa snaží hľadať praktizovateľné riešenia a obklopovať sa ľuďmi, ktorí skúšajú žiť „inú formu spoločnosti“, než žiť v tej, ktorá teraz zažíva svoj rozklad.

Mnoho ľudí dnes číta a cituje George Orwella, ktorý popísal práve takú spoločnosť, akú by sme zažiť nechceli, ale k akej by sme možno momentálne mohli smerovať. Netreba však „posilňovať démona“ negatívnej budúcnosti. Je potrebné myšlienky smerovať k takej vízií spoločnosti, v akej by sme žiť chceli.

Je veľa ľudí, ktorí fungujú v tejto spoločnosti INAK. Nie je ich tak vidieť, ale robia to automaticky a prirodzene. PRACUJÚ PRE OSTATNÝCH, PRE BUDÚCE GENERÁCIE budujú lepšiu spoločnosť. Dnešná situácia sa nezmení sama od seba. Zmení sa len vtedy KEĎ SA ZAČNEME SAMI OD SEBA SPRÁVAŤ INAK NEŽ DOTERAZ.