Doc. PaedDr. Július Lomenčík, PhD. je literárny vedec, básnik, kulturológ, povolaním vysokoškolský pedagóg na Filozofickej fakulte UMB v Banskej Bystrici. Orientuje sa na problematiku metodiky vyučovania slovenčiny. Vo svojom príspevku sa venuje jazykovej charakteristike demokracie a slobody slova.

Spevák a hudobník legendárnej anglickej skupiny The Beatles John Lennon v jednej zo svojich piesní uvádza, že o mieri nie je potrebné neustále hovoriť, ale treba mu dať jednoducho šancu. Parafrázujúc uvedené možno konštatovať, že aj slovo demokracia sa nemusí len hlasno proklamovať, ale skôr v každodennej praxi uplatňovať.

Lebo paradoxne ak sa príliš veľa hovorí o demokracii, treba si dávať pozor aj na základné ľudské práva a slobody, vrátane práva na slobodu slova. Pojem „demokracia“ sa vo verejnom priestore vyslovuje pravdepodobne najčastejšie, pritom je najrozličnejšie chápaný.

Lexikálny význam slova „demokracia“ sa v Slovníku súčasného slovenského jazyka (A – G) vysvetľuje v dvojakom význame: „1. princíp vlády väčšiny, účasť obyvateľov na výkone štátnej moci, vláda ľudu: prostredníctvom referenda, plebiscitu (priama demokracia); prostredníctvom zvolených zástupcov (nepriama demokracia); 2. princíp rovnoprávneho uplatňovania vôle všetkých členov istého zoskupenia alebo istej organizácie.“

Demokracia nepredstavuje statickú kategóriu, ale znamená určitý dynamický proces odohrávajúci sa v reálnej každodennej praxi vo všetkých spoločenských sférach. Preto dodržiavanie jej základných princípov je potrebné neustále kontrolovať na základe stáročiami overenými pravidlami, aby sa demokracia nedostala do štádia anarchie.

Známy výrok britského ministerského predsedu W. Churchila o demokracii v podstate nič nevysvetľuje, ale nás v súčasnosti nabáda k otázke, či skutočne nič lepšie sa v doterajších dejinách nevymyslelo, resp. či súčasné smerovanie k postdemokracii bude znamenať kvalitnejšie usporiadanie medziľudských vzťahov v rámci spoločenskej organizácie. V kontexte uvedeného sa vo verejnom priestore objavujú aj slová ako „postinformácia“ alebo „postpravda“.

„Post“, v zloženinách prvá časť s miestnym alebo časovým významom predložky po, označuje následnosť niečoho. Vzniká tu teda priestor, kde sa dostáva demokracia so svojimi osvedčenými piliermi alebo či sa otvárajú dvere naozaj pre niečo nové, doteraz nepoznané, neznáme…, keďže povedané s ruským klasikom F. M. Dostojevským „človek je tajomstvo“. A všetko súvisiace s demokraciou je len a len v rukách ČLOVEKA.

Demokracia pre svoje fungovanie predpokladá tvorbu cieľov a systému hodnôt v rámci určitého spoločenstva na základe spoločenskej dohody prostredníctvom výberu zákonov v slobodnom prostredí, vrátane slobody prejavu, ktorá predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti, jednu z kľúčových podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uvedené slovné spojenie pozostáva z dvoch základných slov – sloboda a prejav.

Najmä slovo sloboda predstavuje hodnotu, ktorej význam sa v priebehu doterajších dejín v euroatlantickom priestore rôzne vysvetľoval, ale hlavne v praxi uskutočňoval, preto sa často v priestore jazyka modifikoval podľa záujmov tých, ktorí ňou najmä slovne „operovali“ vo svoj prospech, resp. na presadenie svojich záujmov. Napokon aj mnohí filozofi slobodu vysvetľovali rozdielne.

V právnom poriadku je vnímaná proklamovaním ešte z čias Veľkej francúzskej revolúcie v Deklarácii práv človeka a občana (1789) v 4 bode dokumentu: „Sloboda je v tom, že človek môže robiť všetko, čo inému neškodí.“ V kodifikačnej príručke (Krátky slovník slovenského jazyka 4, 2003) je základný lexikálny význam slova sloboda uvedený ako „možnosť voľne rozhodovať, prejavovať voľnosť a podobne“. Druhým slovom je prejav ako vyjadrenie vlastného názoru, svojho postoja k okoliu a udalostiam (minulým, prítomným alebo budúcim) pomocou jazykových prostriedkov v písanej a ústnej podobe.

So slobodou prejavu je úzko späté človekovo slovo, ktoré si svoj priestor rozširuje obsahom. Bez slobody prejavu nemožno realizovať slobodné rozhodnutie človeka, ktoré je dokladom vlastného rozhodnutia na základe voľby a nielen splnením vôle niekoho iného. K uvedenému je nevyhnutné slobodné myslenie, prostredníctvom ktorého sa človek vyjadruje, ale zároveň nesie aj zodpovednosť za vyslovené slovo, najmä vo verejnom priestore, a zároveň aj spoluzodpovednosť za naplnenie všeobecne prospešných záujmov celku. Sloboda prejavu predstavuje ľudské právo, ktoré aj v našich demokratických podmienkach je ústavne ukotvené formulkou: „Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.“ (Čl. 26 ods. 1.)

Potrebné je si uvedomiť, že právna zaručenosť slobody prejavu neznamená jej neobmedzenosť a už vôbec neumožňuje výber všetkých dostupných jazykových prostriedkov podľa ľubovôle jednotlivca. Jazyk jestvuje a funguje v nerozlučnej zviazanosti s človekom hovoriacim, ale zároveň aj spoločenským. Takže otázka vzájomného vzťahu jazyka a človeka zohráva dôležitú úlohu pre pochopenie jazykových procesov v rámci sociálnych vzťahov. Jazyk ako prostriedok ľudskej komunikácie je však nielen sociálnym, ale aj národným prostriedkom v celej svojej podstate. Jazyk zároveň nemôže fungovať bez etických noriem správania sa, ktoré sú charakteristické pre dané jazykové spoločenstvo. Všetky tieto komponenty majú svoj obraz v lexike jazyka.

V súvislosti so slobodou prejavu je nevyhnutné uvedomiť si aj spôsob vyjadrovania, v ktorom paradoxne vo verejnom priestore pribúda veľa „neslušnosti“, pritom rôzne iniciatívy svojho času vehementne verbovali ľudí neustále do verejných protestov s hlavným cieľom dosiahnuť „slušné Slovensko“. Určite každý člen spoločnosti by privítal, aby v zmysle lexikálneho významu slova slušný (podľa kodifikačnej príručky Krátkeho slovníka slovenského jazyka 4, 2003) – vyhovujúci pravidlám spoločenského správania– prenikla „slušnosť“ do všetkých sfér spoločensko-politického, hospodárskeho, kultúrneho života atď. v zmysle dodržiavania všetkých pravidiel. Uvedené sa nedá dosiahnuť len protestmi, resp. neustálym „verklíkovaním“ slova „slušnosť“.

Je to mimoriadne náročný proces, ktorý je úzko prepojený s výchovou – rodinnou, školskou, ale i spoločenskou. Výchovný proces je úzko prepojený so zdôrazňovaním určitých kultúrnych hodnôt, ktoré sa v našom priestore osvedčili a ktorých dodržiavanie môže vytvoriť určitý predpoklad pre „slušnosť“ nie v jej deklarovaní, ale v každodennom praktickom realizovaní. Ako sa však dá napr. dosiahnuť, aby všetci účastníci cestnej premávky dodržiavali pravidlá, aby nedochádzalo k obchádzaniu elementárnych pravidiel pri verejnom obstarávaní a podobne.

Pritom z hľadiska určitých spoločenských, etických, ale aj jazykových noriem dochádza pri mnohých verejných protestoch k ich porušovaniu. Paradoxne v priestore jazyka sa z tribún pred zhromaždeným davom ľudí ozýva veľa nenávisti na základe vybičovaných emócií prostredníctvom výberu slov, ktoré urážajú, ponižujú, dehonestujú (politikov v ústavných funkciách zvolených v slobodných parlamentných voľbách) a svojím výberom vo verejnom oficiálnom prostredí je ich použitie nefunkčné. Pritom podľa publicistu Pavla Dinku „beda takej spoločnosti, ktorá sa rozhoduje na základe emócií a davovej psychózy – a nie zákonov“ (2018).

Osobitne verejné jazykové (rečové) prejavy, ktoré sú veľmi úzko späté so spisovným jazykom, sa majú vyznačovať základnými vlastnosťami ako sú jednoduchosť, presnosť a jednoznačnosť použitých prostriedkov s cieľom ich funkčného využitia. Pri cieľavedomom narábaní s týmito znalosťami však treba mať na mysli tieto vlastnosti ako celok, v ktorom sa prejavuje ich vzájomná zviazanosť. Pre človeka často vzniká dilema zosúladiť využitie jazykových prostriedkov s určitou realitou, ku ktorej sa vyjadruje tak, aby ju z jazykovej stránky priblížil k svojej predstave. Pritom sa žiada pozornosť upriamiť na hodnotenie používaných jazykových prostriedkov na základe určitých kritérií predovšetkým zodpovedajúcich jazykovej norme.

Takéto jazykové prejavy vytvárajú predpoklad pre jazykovú kultúrnosť konkrétneho človeka, konkrétnych ľudí, konkrétnej skupiny osôb, spoločenstva… V podstate ide o ušľachtilé „presvedčivé usporiadanie slobody a dobra“ alebo o jeho porušenie, povedané filozofickou terminológiou. Do hry vstupuje interpretácia sveta, reality, spoločnosti, predovšetkým človeka a jeho etických noriem.

Z tohto pohľadu sa ukazuje pozícia a úloha kultúrneho dialógu ako aktuálna, potrebná a v mnohom aj úspešná. Napokon aj prvý česko-slovenský prezident T. G. Masaryk vnímal demokraciu ako názor na život prostredníctvom diskusie založenej na rovnosti. Pritom v celom demokratickom procese podčiarkol kľúčovú úlohu človeka zdôraznením, že chyby demokracie nemožno nahradzovať niečím iným, ale usilovať sa ich opravovať konkrétnou ľudskou činnosťou aj pomocou slova vysloveného v slobodne formulovanom prejave.

Zdôraznilo to aj „Vyhlásenie študentov slovenských vysokých škôl na manifestácii na Námestí SNP v Bratislave 22. novembra 1989 v štvrtom bode“, v ktorom žiadali „otvorenie seriózneho spoločenského dialógu, ktorý musí byť prístupný každému, s výnimkou, ktorí by doňho chceli vnášať deštrukciu, násilie a chaos“. Napokon aj kodifikátor spisovnej slovenčiny Ľudovít Štúr vo svojej Nauke reči slovenskej vyprevádzal slovenčinu do života konštatovaním, aby „… nás podpalovala k životu a mi ťa za to vistrojíme a vikrášlime a dá Boh pekními útvormi misli i ducha nášho, s ktorími sa aňi pred svojími ani pred svetom ňezahanbíš!“

V „slobodnom“ vyjadrovaní myšlienok, názorov sa tak žiada výberom jazykových prostriedkov presadzovať kultúru ducha, čiže výber slov hodnotiť nielen na pozadí normy spisovného jazyka, ale zvážiť aj funkčnú primeranosť jazykových prostriedkov a hlavne aj spoločenskú vhodnosť vyjadrovania. Veď mnohí adresáti (občania) najmä jazykové prejavy verejných činiteľov berú ako vzor svojho komunikačného správania. Napokon prejav vo verejnom prostredí odráža nielen kultúru konkrétneho jednotlivca, ale podľa jazykovedca Jána Kačalu aj „národnú kultúru a kultivovanosť“ (1997).

Etický rozmer prejavu sa dominantne viaže na tému a jej obsahové spracovanie, v ktorom sa odráža hodnotový rebríček hovoriaceho/píšuceho na základe funkčne vhodného výberu slov. Aj keď každý človek má vlastný hodnotový systém, predsa len v určitom verejnom kultúrnom prostredí nemožno tolerovať bezbrehú subjektivizáciu. V prísne verejnom prostredí, napríklad v živom televíznom vysielaní nemožno ponechať bez povšimnutia vyjadrenie adresované smerom k žene, že podľa slov autora výroku ju možno považovať za „suku“.

Z hľadiska jazykovej normy je slovo suka v Krátkom slovníku slovenského jazyka v prvom význame vysvetlené, že ide o samicu psa, ale v prenesenom pejoratívnom význame znamená nadávku na zlú, nemravnú ženu (príklad zo slovenskej literatúry: Suka! –vybuchol z Hlavaja hnev, Milo Urban), takže v tomto prípade je označené kvalifikátorom pejoratívne slovo so záporným expresívnym zafarbením majúcim hanlivý význam. To znamená, že jeho uplatnenie v ústnom i písomnom podaní je funkčne obmedzené, preto sa v tomto prípade žiada jeho diferencovanie.

Sloboda prejavu ako určitá hodnota predstavuje v konkrétnom prejave relatívne obmedzenia, v priestore etických noriem sa zasa vytvára napätie medzi pravdivosťou a nepravdivosťou, ale dôležité je rešpektovať aj logickosť verzus nezmyselnosť atď. Ak zostaneme pri konkrétne naznačenej výpovedi označujúcej ženu „za suku“, potom takáto „argumentácia“ má skôr pôsobiť najmä na adresáta masového s cieľom presvedčiť ho o účelovosti takéhoto autorovho postoja. Autor výroku aj napriek verejnému priestoru vybral namiesto slova bezpríznakového výraz emocionálno-expresívny, čím výrazne ovplyvnil slohové zafarbenie kontextu. V tomto prípade jazyk prezrádza o autorovi veľa ako o človeku a jeho individuálnej etike vlastnej zodpovednosti.

Uvedený príklad je len ilustratívny, ale v politickom diskurze zaznamenávame množstvo vzájomného osočovania a urážania namiesto navrhovania riešení mnohých celospoločenských problémov aj v širšom kontexte globalizovaného sveta. Možno vysloviť konštatovanie o nepochopení základného princípu demokracie – slobody prejavu −, ktorý má aj napriek svojej určitej „bojovnosti“ predstavovať autorský postoj k nastolenej téme presviedčaním svojho partnera o jeho správnosti, vhodnosti, účelnosti a zároveň dokázať chyby v uvažovaní a argumentovaní partnera (protivníka) v komunikácii. V takomto type dialógu majú síce opodstatnenie aj expresívne konštrukcie, ale pri výbere lexikálnych prostriedkov je veľmi výrazný rozdiel medzi odbornou a expresívnou lexikou.

Vo verejnom politickom dialógu, vzhľadom na odlišné ideové a ideologické pozície aktérov komunikačného aktu, dochádza tak pri nedostatku presvedčivých vecných argumentov k posudzovaniu (niekedy až odsudzovaniu) autora tvrdenia. Používa sa tzv. argumentum ad hominem, poukaz na ľudské vlastnosti, zachádzajúce až do ľudskej dôstojnosti. Reakcie na tento fenomén majú neraz právny charakter, umožňujúci sankcionovať pôvodcov „nenávistných prejavov“.

Politický diskurz tak naznačuje, že dialóg politikov, stojacich na opačných ideologických pozíciách, ale niekedy stačí len iná značka politickej strany, predstavuje určitý skrytý, ale i otvorený konflikt, ktorý sa odohráva v priestore jazyka. Do verejného priestoru namiesto racionálneho riešenia problémov, resp. konštruktívnej kritiky na adresu rôznych dôležitých činností v štátnom záujme prenikajú niekedy dosť výrazne silné emócie, ohovárania, nadávky a iné, prezentované silnými expresívnymi výrazmi so záporným citovým zafarbením. To umožňuje hovoriacemu uplatniť v jazykovom prejave subjektívne hľadisko, ktorým dáva najavo svoju nespokojnosť, zlosť, nenávisť, pobúrenie rôznej intenzity (napr. verbálny útok „špinavé protislovenské prostitútky“ na adresu novinárov).

Aj keď sa často zdôrazňuje, že v silnej demokratickej spoločnosti sa môžu zniesť aj názory za hranicou etiky a dobrého vkusu, predsa len si vzhľadom na spontánnosť ústneho jazykového prejavu pri výbere jazykových prostriedkov treba uvedomiť dôležitý objektívny činiteľ – oficiálnosť – komunikačného prostredia. Vo vyjadrovaní tak vzniká napätie medzi jazykovým úzom a spisovnou normou. A to aj napriek základným vlastnostiam verejného prejavu – vecnosť, obsahová prepracovanosť a spisovné vyjadrovanie.

Súvisí to so starostlivejším výberom lexikálnych a gramatických prostriedkov a premyslenejšou kompozíciou. Popri objektívnosti však konkrétny jazykový prejav nesie aj pečať svojho tvorcu, čiže na štýle prejavu sa odrážajú povahové vlastnosti autora, jeho citové založenie a temperament. Skôr pod vplyvom niekedy emočného vybičovania vášní, ba až nenávisti dochádza potom k výberu jazykových prostriedkov, ktorými sa komunikačný partner znevažuje, ponižuje a podobne.

Autor výpovede preto nemôže ignorovať vonkajšie podmienky v konkrétnej komunikačnej situácii, lebo podstatou demokracie má byť kultúrny dialóg. Diskurz rôznych názorových pozícií sa podarí, ak každý zo zúčastnených je schopný preniesť sa (vžiť sa, pochopiť) do pozície druhého a na základe argumentácie zaujať postoj.

Z naznačeného vyplýva, že vytvoriť kultivovaný verejný jazykový prejav, čiže najmä v lexike výberom primeraných slov zohľadňujúcich prostredie, partnera a cieľ, v žiadnom prípade neobmedzuje autorovu slobodu prejavu. Autor verejného prejavu, zvlášť v mediálnom priestore, v súčasnosti sa usiluje podľahnúť módnym jazykovým výstrelkom najmä jazykovou nekonvenčnosťou, pričom stále viac dochádza k prekračovaniu „hranice (est)etiky tak na úrovni obsahu, ako aj na úrovni formy“ (Ján Findra, 2009).

Preto stále viac sa ukazuje, že v súčasnom komunikačnom priestore, ktorý nadobúda nové rozmery, sa žiada komplexná jazyková a komunikačná výchova, v procese ktorej by sa dosiahla symbióza jazykovo-komunikačnej a spoločenskej normy v individuálnej výbave jednotlivca. V takom prípade by sa zamedzilo zneužívaniu jazyka a v atmosfére pluralitnej demokracie a slobody prejavu by slovo nadobúdalo vážnosť, hĺbku a silu s cieľom dosiahnutia „slušnosti“ v priestore jazyka.

Július Lomenčík vľavo s Cenou primátora Jána Noska