Pri príležitosti pripomenutia si 205 rokov od narodenia Andreja Sládkoviča vo svojom príspevku zachytil  doc. PaedDr. Július Lomenčík, PhD. z  Katedry slovenského jazyka a komunikácie Filozofickej fakulty UMB v Banskej Bystrici menej známy obraz a odkaz nášho národného básnika.

V štyridsiatych rokoch 19. storočia sa uprostred Štúrových a Hurbanových plánov prihlásil k slovu básnik, ktorý „mocou svojej harmonickej osobnosti spájal romantické protiklady do poézie vyrovnanej, harmonickej a ideovo pevne opretej o vieru v národné ideály a v ľud“ (literárny vedec Milan Pišút).

Básnik a evanjelický kňaz, ale i kritik, prekladateľ a publicista Andrej Braxatoris-Sládkovič sa narodil pred 205 rokmi v Krupine (30. marca 1820). Pri spomienka na tohto pohronského slávika sa žiada pripomenúť predovšetkým jeho životnú púť, v ktorej podľa literárneho historika Cyrila Krausa „je všeličo zakódované“, čo treba nielen ‚dešifrovať‘, ale najmä pochopiť a vnikať do tajov básnikovej osobnosti“ (1980). Veď jeho „próza života“ zanechala svoje stopy nielen v „krásnych z duše slovenskej pochádzajúcich a do duší slovenských hlboko siahajúcich básňach“ (Jozef Viktorin, 1857), ale aj vo verejnom účinkovaní.

V poznaní/poznávaní Andreja Sládkoviča sa nachádzajú aj menej známe, resp. nie tak často pripomínajúce životné udalosti späté aj s básnickou tvorbou. Slovenská kultúrna verejnosť menej vie, resp. takmer vôbec o Sládkovičovom pôsobení v podpolianskej Hrochoti, kde ho 23. mája 1847 povolali za evanjelického farára. Dovtedy pomerne pokojný život vystriedali v romanticky krásnom, ale, žiaľ, sociálne chudobnom prostredí nástojčivé problémy a starosti.

Postavený pred nové úlohy ako duchovný vodca svojich veriacich prestal lietať „nad svety v jasnom éteru“, ale žil v opravdivej „próze života“. Starosť o cirkev a mladú rodinu vystriedali čoskoro závažnejšie udalosti veľkého spoločenského dosahu: boli to revolučné marcové udalosti roku 1848, keď pod tlakom revolučných pohybov došlo k zrušeniu poddanstva a do života prenikali ideály francúzskej revolúcie  ̶  sloboda, rovnosť, bratstvo.

Na tieto udalosti Sládkovič ako jeden z prvých zareagoval básňou Zaspievam pieseň o slobodnej vlasti. Revolučné roky 1848/49 mu priniesli veľa duševného utrpenia. Maďarskí gardisti ho spolu s jeho priateľom miestnym učiteľom Samuelom Šolcom považovali za nebezpečného a skoro zaplatili životom, keď ich ozbrojená skupina odvliekla do hrochotského mlyna pod hrozbou odsúdenia na smrť.

Marína a Sládkovič

V priebehu 60. rokov bral na seba úlohu slúžiť ako básnik kultúrnym úsiliam a politickým potrebám národného hnutia. Veľká časť jeho lyrickej tvorby z tohto obdobia vznikla na základe vonkajších, tzv. príležitostných impulzov. Jedným z výsledkov bol národný epos Svätomartiniáda (1861), ktorý vznikol nielen na základe verejnej objednávky – reakcia na Memorandové zhromaždenie v Turčianskom Svätom Martine, – ale aj na základe básnikovej potreby básnicky spracovať významnú udalosť v živote slovenského národa.

Podľa Jaroslava Vlčka sa Sládkovič tu prejavil „nielen ako dobrý pozorovateľ, neobyčajne nadaný lyrik, ale i jasná hlava a majster rodného slova“. Jeho Svätomartiniáda nie je iba básnickou reportážou o memorandovom zhromaždení, lebo Sládkovič toto vecné „spravodajské“ jadro básne zasadil do bohato rozvinutého rámca národnej mytológie, kde s využitím mytologických prvkov rozličnej proveniencie – rímskej, kresťanskej, veľkomoravskej – usiloval sa vytvoriť víziu historickej kontinuity a významnosti memorandového zhromaždenia.

Báseň sa takto stala zmesou alegórie a reportáže a opisovaná konkrétna udalosť sa povyšuje z polohy politickej akcie do sféry básnickej vízie. Sládkovič tak pri spĺňaní úlohy „príležitostného spravodajcu“ nezaprel v sebe básnika.

Andrej Braxatoris Sládkovič

Na pamiatku trojstého výročia hrdinského boja a smrti Zrínskeho vo vojne s Turkami napísal oslavnú báseň Gróf Mikuláš Šubič Zrínsky na Sihoti (1866). Na oslavu Šubiča Zrínskeho Matica slovenská vydala obsiahly Pamätník Matice slovenskej ku tristoročnej oslave Mikuláša Šubiča Zrínskeho, konanej na Slovensku, do ktorého bola zaradená aj uvedená Sládkovičova oslavná báseň.

Niekoľko básní venoval národným činiteľom. Napríklad vzletnými básňami zhodnotil význam Štefana Moysesa a Karola Kuzmányho.

Osobne sa zúčastnil ustanovujúceho valného zhromaždenia Matice slovenskej 4. augusta 1863 a stal sa jej zakladajúcim členom. Pri tejto príležitosti napísal oslavnú báseň Pamiatka pre deň 4. augusta. Aktívne sa zapojil do jej činnosti. Napríklad na žiadosť Matice pripravil kompletné dokumenty memorandového zhromaždenia. Bol aj členom komisie, ktorá zostavila návrh na zriadenie vedeckých výborov a 4. augusta 1868 ho predložila na zasadnutie výboru MS, ktorý s ním súhlasil a bol zverejnený tlačou pod názvom Návod pre vedecké odbory Matice slovenskej.

Andrej Sládkovič sa stal členom literárneho odboru. Posudzoval viaceré texty na vydanie, čím prispel k rozvinutiu literárnej kritiky. Napríklad posudzoval Grajchmanovú jednoaktovku Romanca (1867) alebo divadelnú hru Jána Palárika Samozvanec.

Sládkovič bol vlastenec – spájal slovenské so slovanským a všeľudským, s ideálmi dobra a pravdy, krásy a lásky. Aj on viedol v sebe spor srdca a sveta, túžil a sníval, a jednako bol básnikom činu: „Či snáď víťazstvo chceme bez boja? / Či chceme pokoj bez nepokoja? / Či bez zásluhy pochvaly?

Pre súčasnosť je mimoriadne aktuálny Sládkovičov postoj k všetkým, s ktorými nesúhlasil. Ako uvádza jeho životopisec Ľudovít Grossmann v Nákrese života: „Sládkovič bol síce neohrozeným bojovníkom za pravdu, ale bojoval len proti zásadám, a nie proti osobám, a keď ich napádal, napádal len práva v pochybnosť uvádzajúce a šliapajúce zámery, a nie osoby.“

Neoplýval hmotnými statkami, ale oplýval bohatstvom citu a ducha, myšlienok a nadšenia. V čase svojej choroby Andrej Sládkovič napísal tetke Málke Hoičovej okrem iného i toto: „Ja sa dobre mám. Chýbajú mi len maličkosti: zdravie a peniaze. Menujem to maličkosťami, lebo čo človek stratiť môže, to všetko je maličkosť. Len to, čo večne trvá, je veľké a vzácne“. Aj dielo Andreja Sládkoviča zostalo, lebo je veľké a vzácne.

Po Sládkovičovom úmrtí to na najbližšom valnom zhromaždení Matice slovenskej 7. augusta 1872 v prejave Ján Francisci povedal: „U Teba každé slovo nová myšlienka, nový cit, nový obraz – a každá myšlienka, každý cit, každý obraz, nový obrat, nová hudba slova, jazyka, a to všetko v prísne vymeraných pomeroch, v tak harmonických súzvukoch, že sa človek nazdá, že v tom svojvoľne prúdiacom sa potoku každá vlnka je kružidlom vymeraná, že z tej harmónie reči každý tón je Tebou a pre Teba schválne stvorený… Tvoja láska nezachodí sa ani slasťou, ani zármutkom, ale obživuje; hromy Tvojho hnevu bijú, ale nepárajú…“

Hrob Andreja Sládkoviča a jeho manželky na evanjelickom cintoríne v Radvani

Veľkosť a humanistické posolstvo Sládkovičovho básnického i osobnostného odkazu básnicky zaspieval aj básnik Štefan Žáry:

Pohronský slávik, Zlatoústy,

tlčúci piesňou na zlú dobu,

ktorému národ na znak úcty

zasadil lipku navrch hrobu;

ešte dnes stojí a košatie

a s ňou snáď aj my košatieme

so vzpätím toľkých snáh a túžob

na tomto malom kúsku zeme.

Július Lomenčík