Nasledujúcimi veršami vzdáva hold básnikovi Mikulášovi Kováčovi doc. PaedDr. Július Lomenčík, PhD. z Katedry slovenského jazyka a komunikácie na Filozofickej fakulte UMB. Od jeho odchodu do večnosti uplynie 26. mája už štvrťstoročie.

Mesto moje Mikulášovi Kováčovi

Prechádzam ulicami mesta

v kolobehu

medzi sebou

a blúdiacimi pohľadmi

tváriacich sa tvárí.

Hodiny na Veži

odbíjajú trištvrte

na spomienky

uzamknuté v diaľke.

Utajeným kľúčom otváram

priestor

v ktorom Mikuláš Kováč

chodí svojím mestom

pod Slnkom

s nohami na Zemi.

Prechádza námestím

kde chodíme zblúdene

v konzumnom kruhu

v ktorom strácame pamäť

na zabúdané scény…

Mikuláš Kováč nám má čo povedať aj po 25 rokoch

Aj napriek uvedenej skutočnosti odkaz jeho veršov v mnohom rezonuje do našej turbulentnej prítomnosti. V niektorých záležitostiach ešte viac ako v čase zrodu jeho básní. Mimoriadne aktuálne sú jeho poetické výpovede, v ktorých naznačuje, že človek konzumného prežívania prítomnej chvíle sa odvracia od minulosti. Pritom je možno veľakrát múdrejšia, spravodlivejšia a cieľavedomejšia ako prítomnosť.

Podľa Kováča do minulosti je potrebné sa vracať kvôli poučeniu z chýb a hľadaniu podnetov na ich nové riešenia. V konfrontácii s prítomnosťou sa sústredil na človeka moderného veku ako kultúrnej bytosti, ktorá cez poznávanie dejín sa môže dozvedieť o sebe viac. Neexistuje nijaký vzor človeka platný pre každú historickú dobu.

Jednoducho platia prirodzené zákony, podľa ktorých človek sám musí dávať svojmu bytiu zmysel. Kováč si tak kladie otázku, čo človek v genéze svojej ľudskosti stratil zo svojej prirodzenosti umocnenej kultúrou. V riešení tejto otázky uplatňuje sebaspytovanie človeka osobitne ako duchovej bytosti.

Na pozadí minulosti vnášal do svojej básnickej tvorby výrazný etický rozmer, čím sa „svetlá“ prítomnosť dostáva v jeho poézii do nových, nečakaných súvislostí. Každodenný život vo viacerých básňach konfrontuje s otrasnými vojnovými obrazmi so zámerom dospieť k pravde priznaním sa ľudstva k vlastným chybám. V opačnom prípade i budúcnosť bude poznačená vytváraním falošných, chimérických iracionálnych predstáv.

Nepýta sa, aká bude budúcnosť, ale nastoľuje otázku, či bude mať človek perspektívu. Vo vzťahu k objektívnej realite si uvedomuje i vlastnú zodpovednosť ako človek a básnik. Preto jeho etický apel je vzhľadom na prežité a precítené umelecky presvedčivý. V naznačených kontúrach jeho básnickej mysliteľskej reflexie preniká aj do súčasnosti.

Báseň Stena

Opäť totiž v mnohom strácame historickú pamäť, resp. niektorí sa ju snažia konšpiračne prekrúcať. Preto pri spomienke na odkaz tohto humanistu pripomínam aspoň v kľúčových náznakoch jeho báseň Stena, v ktorej sa snúbi Kováčov prenikavý intelekt s nesmiernou citovou zaujatosťou.

Ide o erbovú báseň Kováčovho knižného debutu a zároveň o reprezentatívnu ukážku novej vlny vo vtedajšej slovenskej poézii: Stena 1 Vyviedli ho / pred bledú stenu. // Nedal si zaviazať oči, / pretože slnko / chcel vidieť do poslednej chvíle. / Keď potom padol, / na bledej stene / kmital / červený graf jeho srdca. // 2 / My sme už zabudli na tieto scény. / Strieškami čiapok zaháňame slnko z čela, / lámeme rekordy v jedení a pití, / hovieme si skrátka. // A keď sa občas presýtime, / vravíme:/ Choď si ľahnúť kamarát, / si bledý ako stena.

V centre autorovej pozornosti v básni je človek v osudovej chvíli života pred popravou: napriek hraničnej situácii pôsobí hrdo a nepokorene, lebo si nedal pred smrťou zaviazať oči: „… slnko chcel vidieť do poslednej chvíle“: Slnko ako symbol túžby po slobode a živote.

Obrazy „človek postavený pred bledú stenu“ a „človek bledý ako stena“ sú esteticky veľmi účinné s doslova etickým dynamizmom, ktorý núti vo vedomí človeka rozhýbať myslenie o hodnotách. Poprava človeka pred stenou síce končí jeho fyzickú podstatu, ale nebytie v tomto prípade paradoxne vynáša do prúdu času silný morálny odkaz, ktorý sa však v prítomnom čase ľahko vytráca z pamäti.

Analýza

Vo filozofickom poňatí sa ukazuje, že zlo už neexistuje ako protiklad dobra, ale že skôr ide o novú neľudskosť – ľahostajnosť, odcudzenie sa životu v sebe. Z hľadiska existencializmu to nesie vážne duchovné nebezpečenstvo pre moderného človeka druhej polovice 20. storočia, ale ukazuje sa, že i v druhom desaťročí 21. storočia.

Preto si Kováč kladie otázku – ako prekonať prekážky stojace v ceste k bytiu pre seba za danej situácie. Za zdanlivo bežnou hovorovou sekvenciou „… lámeme rekordy v jedení a pití, hovieme si skrátka“ je prítomné sartrovské presvedčenie, že človek vždy stráca zmysel svojho života a stroskotáva, ak konaním nechce získať slobodu. Jej prítomnosť môže existovať len v osobnej angažovanosti. V opačnom prípade človeka niekto manipuluje – robí z neho to, čo v skutočnosti nie je.

Kováč básnickou rečou na podklade racionálnej civilnosti vyjadril hlboké myšlienky existencialistickej filozofie – človek v hraničnej situácii hrdo čelí strate života s pocitom vnútornej slobody na rozdiel od svojich katov.

Vo vojnovom stave je vždy prítomný „zákonitý“ proces nezákonného odobratia slobody človeku v záujme cudzích egoistických záujmov. Kováč svojou poéziou naznačuje, že krádež slobody sa môže uskutočniť i v mierovom živote, a to oslabením historickej pamäti, čím sa človek degraduje na pasívneho konzumenta.

V tejto súvislosti hodno pripomenúť slová Sokrata (ako antitézu proti materiálnym hodnotám v cieľovom ponímaní), ktorý vyhlásil, že je hrdý na svoju nenáročnosť, pretože ľudia, ktorí majú malé potreby sú blízko k bohom. Pointou vyjadrená rada „Choď si ľahnúť, kamarát, / si bledý ako stena“ nepredstavuje podľa literárneho vedca Jozefa Tatára „východiskovú tézu na riešenie daného stavu, ale skôr myšlienku aspoň prostredníctvom poézie sa snažiť priblížiť k ideálu“.

Filozofia

Mikuláš Kováč, ovplyvnený dielami významných filozofov staršieho i novšieho dáta, upozornil na ohrozenie vnútornej slobody netradične, bez „múdreho“ filozofovania. Sartrovsky nastolil otázku slobody, ktorá sa dotýka človeka ako konkrétnej bytosti. Ani smrť sa jej nemôže dotknúť. Už aj preto nie, že smrť a sloboda sa nikdy nestretnú.

Symbolicky povedané, aj Kováčov lyrický hrdina postavený pred „bledú stenu“ je v skutočnosti slobodný. K popravnému aktu zaujíma vlastné stanovisko a vyberá si revoltu: „Nedal si zaviazať oči…“

Bez poetických ornamentov jednoduchým spôsobom vo forme úplne bežného rozprávania Kováč pretavil básnický text do existenciálnej filozofickej reflexie konfrontujúc predovšetkým hodnoty – človek je zabíjaný vojnou, ktorej je sám strojcom a v mierovom živote zabíja konzumnou presýtenosťou v sebe ducha, podstatu, prirodzenú človečenskosť.

Báseň vybudoval kompozične v duchu Heglovej filozofie: V básni Stena má triáda racionálnu podobu v obidvoch častiach. V prvej dvojveršie „vyviedli ho / pred bledú stenu“ je tézou, voči ktorej trojveršie „nedal si zaviazať oči, / pretože slnko / chcel vidieť do poslednej chvíle“ je antitézou.

Oproti prítomnému času (citované dvojveršie), keď ešte chýba poznanie uvedenej akcie, posúva sa dej na časovej osi späť. Tieto časové roviny sa spájajú v štvorverší „keď potom padol, / na bledej stene / kmital / červený graf jeho srdca“, ktoré je syntézou prítomného s minulým a súčasne z hľadiska kategórie času víziou do budúcnosti.

Na prvý pohľad pesimistickej (ostala krvavá škvrna), ale súčasne optimistickej vykúpením v zmysle morálnej očisty. Paradoxne ide teda o optimistickú tragédiu človeka, lebo „… červený graf jeho srdca“ symbolizuje dialektiku zániku a vzniku života.

Záver

Syntetizujúci záver prvej časti básne Stena sa logicky stáva východiskom pre nový, trojdielny myšlienkový reťazec. Pretože „syntéza“ tu zákonite speje k „téze“ a po nej nasleduje nová „antitéza“. Kováč uvedený reťazec v myšlienkovom výraze uplatňuje veľmi dôsledne. Verš „my sme už zabudli na tie scény“ vyjadrený v prítomnosti je zároveň nepriamou výzvou na ostražitosť do budúcnosti.

Esteticky to potvrdzuje veršom „strieškami čiapok zaháňame slnko z čela“, čo spoločne ako vyslovená téza vstupuje do antitézy dvojverším „lámeme rekordy v jedení a pití / hovieme si skrátka“.

Toto zistenie svojou sémantikou predstavuje tvrdú kritiku súčasného životného štýlu, založeného na konzumnom bytí. Uvedená téza a antitéza vyúsťujú do syntézy v záverečnom štvorverší: „a keď sa občas presýtime, / vravíme: / Choď si ľahnúť, kamarát, / si bledý ako stena“. V tomto obraze básnik prostredníctvom konkrétnej osoby vyjadril ľudsky platnú existenciálnu otázku bytia, alebo nebytia človeka.