Tento kapelník, pedagóg, skladateľ a aranžér sa síce narodil v českom Tábore, ale od  svojich začiatkov pôsobenia v profesionálnej Vojenskej hudbe v Banskej Bystrici sa obetavo pracoval pre udržiavanie a rozvoj tradícií dychovej hudby na Slovensku. Venujme mu spomienku pri príležitosti jeho nedožitých 65. narodenín.

Miloslav Hlaváček

Pred rokom, 17. februára 2016, sme sa v Banskej Bystrici navždy rozlúčili s výborným muzikantom a priateľom Miloslavom Hlaváčkom. V januári tohto roku by sa bol dožil len 65 rokov. Narodil sa 18. januára 1952 v Tábore. Po ukončení základnej školy vyštudoval na Vojenskej hudobnej škole Víta Nejedlého (vojenské konzervatórium) v Roudnici nad Labem.

Po maturite ho prevelili k Posádkovej hudbe Banská Bystrica, kde sa natrvalo usadil. V orchestri hral na fagote a podľa potreby aj na klarinete a saxofóne. Postupne prešiel rozličnými pozíciami – účinkoval ako sólista, potom sa stal vedúcim inštruktorom a zástupcom veliteľa (kapelníka). Istý čas tu bol aj archivárom. Popritom hrával v orchestri banskobystrickej opery a bol aj členom Krajského symfonického orchestra. Jeho život je príkladom významu vojenských hudobníkov pre široké spektrum spoločensko-kultúrneho pôsobenia.

V roku 2012 mu Hudobný fond udelil Cenu Jaroslava Pádivého za dlhodobé zanietené rozvíjanie dychovej hudby na Slovensku a celoživotnú skladateľskú, aranžérsku i notografickú prácu v jej prospech.

Inštrumentácie, notografia, Dychová hudba Selčianka

Už od školských čias sa venoval inštrumentácii skladieb pre rozličné obsadenie – malú dychovú hudbu, dychové trio, sláčikové kvarteto, brassband a symfonický orchester. Komponoval vlastné skladby pre malý a veľký dychový orchester.

V roku 1995 sa začal venovať počítačovej notografii, ktorú vymenil za dovtedajšie rukopisné rozpisovanie nôt. Notografia sa popri účinkovaní v dychovej hudbe Selčianka a inštrumentácii stala jeho hlavnou náplňou po odchode do dôchodku v roku 1998. Pre kvalitu jeho práce, výborné znalosti inštrumentácie, ochotu a ústretovosť sa naňho obracali mnohí hudobníci, kapely a orchestre.

V roku 1978 Jozef Neuschl a Ladislav Horňák (kapelník) založili malú dychovú kapelu pri vtedajšom Jednotnom roľníckom družstve v Selciach, čo jej dalo aj názov Selčianka. Umeleckým vedúcim a klarinetistom sa stal Milo Hlaváček. Od začiatku až do svojho vážneho ochorenia aranžoval všetky skladby a pre kapelu napísal množstvo vlastných kompozícií. Selčianka sa čoskoro stala obľúbenou a vyhľadávanou kapelou a takou je aj dodnes.

Okrem koncertov v Banskej Bystrici a okolitých kúpeľných miestach viackrát koncertovala v Čechách, Maďarsku, Rakúsku, Taliansku a Francúzsku. Vystupovala v televízii a má do sto nahrávok v rozhlase a nahrala sedem albumov. Jej repertoár tvoria skladby Miloslava Hlaváčka, ďalších slovenských, moravských a českých autorov, ako aj úpravy ľudovej hudby prevažne stredného Slovenska. Získala mnoho zahraničných ocenení. Aj vďaka typickému soundu, ktorý vytváral Milo svojimi aranžmánmi.

Pár osobných spomienok

Viem, že spoluhráči Mila Hlaváčka, ktorí s ním zdieľali každodenný vojenský život alebo kolegovia z operného orchestra či Selčianky, by mohli o ňom veľa hovoriť. Ja som sa s ním zoznámila na stretnutí spolupracovníkov banskobystrického rozhlasového štúdia niekedy v roku 1977 a odvtedy sme mali priateľský kolegiálny vzťah.

Dovoľte mi teda aspoň pár osobných spomienok. V roku 2000 sme v rámci IV. medzinárodného sympózia o zborovom speve Cantus choralis slovaca v Banskej Bystrici chceli na Kantátovom koncerte uviesť aj neznámu kantátu banskobystrického rodáka Viliama Figuša-Bystrého Slovenská pieseň z roku 1913. Milo Hlaváček zo skladateľovho rukopisu celú kompozíciu prepísal do počítača a dodal partitúru a party sólistom, miešanému zboru a orchestru (dirigoval Pavol Tužinský).

Musím dodať, že za minimálny honorár. Jeden exemplár partitúry mi Milo odovzdal s tým, aby som ju mala k dispozícii pre prípad, že by sa niekto ujal jej tlačeného vydania (partitúru mám dodnes, hoci som oslovila viaceré inštitúcie, ale azda sa časom vydavateľ nájde). So svojím povestným  milým a srdečným úsmevom mi povedal, že to dáva k dispozícii zadarmo: „Veď som vlastenec.“

O niekoľko rokov neskôr, v roku 2009, som pripravovala sprievodnú hudbu k novej expozícii Stredoslovenského múzea v Matejovom dome a potrebovala som pre súčasné dychové nástroje aranžovať Banskobystrický pochod od majstra mestských trubačov Antona Júliusa Hiraya, ktorý skomponoval na počesť príchodu uhorského palatína do mesta 27. júla 1798 (pôvodné obsadenie Clarinetto Primo et Secundo, Cornu Primo et Secundo, Fagotto Pri­mo et Secundo).

Túto ojedinelú zachovanú svetskú pamiatku na trubačské remeslo Milo Hlaváček rád spracoval pre tri trúbky B, lesný roh in F, trombón a tubu, prepísal  aj trubačské intrády z Banskej Štiavnice a ochotne asistoval pri nahrávke kolegom z vojenskej hudby – súboru Brass Band.

A ešte jedna spomienka. Dva roky som koordinovala a spolu s kolegami z Literárneho a hudobného múzea v Banskej Bystrici zabezpečovala svetový kongres spoločnosti Internationale Gesellschaft zur Erforschung und Förderung der Blasmusik (IGEB, Graz) venovaný dychovej hudbe, ktorý sa mal konať v našom meste v júli 1998.

Na prípravné výbory chodili zástupcovia mnohých, aj celoštátnych inštitúcií, ktorí prisľúbili aj finančnú spoluúčasť. Za Vojenskú hudbu v Banskej Bystrici boli členmi výboru vtedajší kapelník pplk. Jozef Král a jeho zástupca Milo Hlaváček. Dva mesiace pred konferenciou mi postupne inštitúcie oznámili, že nemajú financie a nemôžem rátať s ich podporu. Bol to veľký problém.

Podujatie bolo plánované na celý týždeň, otvárací a záverečný koncert bol v réžii vojenskej hudby, koncerty na námestí otváral intrádami a Banskobystrickým pochodom Brass Band, okrem toho boli ďalšie koncerty, výstava, exkurzie a samotná konferencia. Nahlásení boli účastníci zo 63 krajín sveta.

A práve vtedy mi morálne najviac pomohli Jozef Král a Milo Hlaváček, ktorí ma ubezpečili, že vojenská hudba aj Brass Band budú účinkovať na koncertoch zadarmo a všemožne mi pomôžu. Nakoniec všetko dobre dopadlo, pomohli sponzori aj ministerstvo kultúry, ktoré dotáciu najprv nepodporilo a pre vojenskú hudbu sme mohli zo zvyšných financií usporiadať z vďačnosti na konci roka recepciu.

Aj tieto spomienky, len niekoľko z mnohých, vypovedajú o nezištnej povahe Miloslava Hlaváčka, o jeho srdečnosti, skromnosti a zanietení pre hudbu. A nedá mi nespomenúť, že aj pre rodinu. Pre svojich päť detí bol dlhé roky, ako hovorieval „tátou i mámou zároveň“, vychoval ich sám. Veľmi nám chýba. Ako človek, ako muzikant, ako kamarát. Česť jeho pamiatke!