Tak kniha poviedok Petra Pišťanka a Dušana Taragela „Sekerou a nožom“ vadí Združeniu katolíckych škôl v povinnom čítaní pre stredoškolákov v najvyšších ročníkoch. Popravde predtým sa ozvalo aj niekoľko slovenčinárov, ale až teraz to nabralo mediálnu váhu.

Katolícke školy dokonca spisujú petíciu za vyradenie tejto knihy zo zoznamu povinnej stredoškolskej literatúry. Tajomníčka združenia Renáta Ocilková tvrdí:

„Kniha obsahuje perverzné a vulgárne výrazy urážajúce ľudskú dôstojnosť. Životný štýl, ktorý je v príkrom rozpore s ideálmi, ku ktorými má škola žiakov viesť, je v knihe predstavovaný ako vtipný príbeh bez dostatočného kritického postoja.“

Nový minister školstva Peter Plavčan zatiaľ rešpektuje výber odbornej komisie a knihu vníma ako reprezentatívne dielo, ktoré odráža premenu spoločnosti po roku 1989. Tlak katolíckych škôl však neustáva a zrazu je na svete šalamúnske rozhodnutie, aby sa z povinného čítania vyradili z knihy iba niektoré poviedky s naturalistickým obsahom, ktorý však presne odráža realitu onej doby.

Do povinného čítania sa kniha dostala v septembri minulého roka. Na maturitách sa s ňou štvrtáci stretnú prvýkrát v školskom roku 2018/2019. Štátny pedagogický ústav má pripraviť metodický pokyn pre učiteľov s návodom, ako s dielom pracovať.

Bolo by zaujímavé počuť, čo si o tom myslí samotný Peter Pišťanek, ktorý odišiel z tohto sveta dobrovoľne 22. marca 2015. Jeho vzorom bol Rudolf Sloboda. Obaja búrali zažité stereotypy v slovenskej literatúre. Pišťanek po roku 1989 opustil príves strážcu parkoviska a začal otvorene opisovať tvrdú realitu postkomunistickej krajiny, v ktorej žil.

V roku 1991 mu vyšiel slávny román Rivers of Babylon (neskôr aj sfilmovaný) o ponovembrovom vzostupe primitíva Rácza, ktorý sa z kotolne hotela rýchlo vyšvihol na vládcu slovenského podsvetia. Pišťanek sa nevyhýba autenticky drsnému jazyku svojich postáv. V roku 1999 mu spolu s Dušanom Taragelom vyšla zbierka poviedok „Sekerou a nožom“, ktorú vlani ako realistický opis prvých rokov postkomunistickej krajiny zaradila odborná komisia do povinného čítania budúcich maturantov.

Keby to nebolo smutné, tak by to bolo na smiech. Nevedno, či učitelia na katolíckych školách vnímajú realitu všedného dňa v roku 2016 medzi stredoškolákmi aj mimo školy. Keby sa tak občas prešli trebárs ulicami Banskej Bystrice a nenápadne si vypočuli repertoár mladých ľudí pod 18 rokov, zistili by, že Pišťanek je svojím „vulgárnym“ jazykom oproti niektorým stredoškolákom či stredoškoláčkam obyčajný pionier.

A to radšej vynecháme alkohol či marišku, aby sme nešli do hĺbky. Toto Združeniu katolíckych škôl nevadí? Alebo si myslia, že práve ich študenti sú imúnni voči nástrahám moderného sveta? Prečo si to má odniesť umenie – Pišťankova kniha opisujúca holú pravdu?

Až nápadne to pripomína postoje bystrického župana a šéfa ĽSNS k umeleckej nahote v predstaveniach Divadla Štúdio tanca či k hre Bábkového divadla na Rázcestí proti xenofóbie a rasizmu, za čo obom divadlám stopol dotáciu od štátu. Naposledy dal zastaviť divadelné predstavenie breznianskych ochotníkov ku Dňu učiteľov, pretože v hre srbského autora vraj herci používali veľa vulgárnych slov. Medzi normálnymi ľuďmi sa to nazýva cenzúra v umení!

Prečo sa Združenie katolíckych škôl miesto umeleckej literatúry nezaoberá omnoho vážnejším problémom súčasnej mladej generácie, ktorým je napríklad podpora extrémizmu? Je to náhoda, že podľa relevantných prieskumov verejnej mienky má Marian Kotleba a jeho ĽSNS najviac podporovateľov práve medzi stredoškolákmi?

Položilo si združenie niekedy otázku, čo k tomu vedie aj ich študentov? Možno to súvisí aj so zhovievavým postojom katolíckej cirkvi k prezidentovi vojnového Slovenského štátu Jozefovi Tisovi, ktorého „hodnoty“ uznávajú aj Kotlebovci. Ktovie. Celkom by ma zaujímalo, čo a ako sa učia stredoškoláci na katolíckych školách napríklad o hymne Hlinkovej gardy „Rež a rúbaj do krve“, o SNP či  Novembri ´89…

Zo „stredovekého“  postoja Združenia katolíckych škôl a niektorých slovenčinárov voči zbierke poviedok „Sekerou a nožom“ sa musí Peter Pišťanek v hrobe obracať a slobodomyseľnému človeku 21. storočia začína byť nevoľno. Je to vôbec možné? Až sa mi chce zvolať priam expresívne: „Choďte s tým do čerta!“