Keď sa začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia začali ako huby po daždi objavovať rôzne zamerané občianske združenia a mimovládne či neziskové organizácie, málokto pochyboval o tom, že sa môžu stať užitočným doplnením rozvoja búrlivo sa meniacej spoločnosti.

Vzniklo množstvo jednoznačne pozitívne pôsobiacich, na čistom entuziazme svojich členov založených organizácií, často suplujúcich zanedbané plnenie úloh a povinností zo strany štátnych orgánov a inštitúcií.

Jednou z nich bola aj „naša“ Nadácia duševného zdravia, ktorá bola založená na pôde Psychiatrického oddelenia Rooseveltovej nemocnice a popri bežných aktivitách zameraných na zlepšenie možností pomoci ľuďom trpiacim poruchami duševného zdravia a ich príbuzným sa podieľala aj na organizácii historického 1. Slovenského psychiatrického zjazdu, ktorý sa konal v máji 1994 v Banskej Bystrici.

Fungovali na amatérskej báze, základom ich činnosti bolo dobrovoľníctvo. Prostriedky na činnosť získavali prevažne z vlastných príspevkov a zbierok, zo svojich služieb spoločnosti nemali žiadny profit okrem dobrého pocitu a niekedy trochu naivného presvedčenia, že každé dobro sa v budúcnosti znásobí.

Až neskôr som si začal uvedomovať, že popri nezištne pôsobiacich občianskych združeniach a nadáciách sa pod rúškom neziskovosti  konštituujú aj sofistikované inštitúcie či inštitúty s obrovskými rozpočtami a bohatým, často zo zahraničia dobre plateným aparátom, ktoré majú úplne iné poslanie. V spolupráci s obdobne financovanými médiami prostredníctvom podsúvaných skreslených informácií a údajov ovplyvňovať verejnú mienku a politickú situáciu v krajine v intenciách záujmov svojich sponzorov.

Tu sa už nedá hovoriť ani o neziskovosti, ani o nezištnosti a, žiaľ, ani o službe verejnosti. Naopak, dôsledky ich pôsobenia môžu byť fatálne. Ich krvavú verziu sme mohli sledovať na kyjevskom Majdane, (zatiaľ) nekrvavá sa odohráva pred našimi očami v súvislosti s aktivitami nevýznamnej (prinajmenšom čo do počtu) časti učiteľov a zdravotných sestier.

Prostredníctvom predkladania aktuálne nesplniteľných a tým jednoznačne nekorektných (bez ohľadu na to, že v mnohom oprávnených) požiadaviek a obvinení sa rozhodli – za hlasného mediálneho vírenia a dojímavej asistencie (alebo skôr logistického vedenia) príslušných „neziskoviek“ ovplyvniť volebné preferencie žiaducim (proti)smerom. (Chýbajú už len povestné cukríky od dobrej tety Nulandovej.)

Veď kto by si už dnes spomenul na výroky bývalého pravicového ministra financií, vicepremiéra a bohviekým vyslaného (a plateného) Porošenkovho poradcu Ivana Mikloša o financovaní zdravotníctva (napr. Dennik SME, 4.10.2002):

„V zdravotníctve to bolo detto – vyčlenili sme menej financií, ako sme vedeli, že bude treba. Čiže dopredu sme rátali s tvorbou nových dlhov.“

Takže pozor aj na (možno) dobre myslené a (často) čiastočne opodstatnené občianske aktivity, aby sa nestali nástrojom v cudzích, väčšine obyvateľov Slovenska neveľmi priateľsky naklonených rukách.