Začiatkom roku 1993 som bol bezprostredným účastníkom fascinujúceho príbehu vzniku denníka SME. Nielen preto, že moja sestra Mira Nábělková bola manželkou Karola Ježíka, zakladajúceho šéfredaktora novovznikajúceho média.

Karol bol môj spolužiak a súpútnik z čias spoločne prežitých rokov na trnavskej strednej všeobecnovzdelávacej škole (tak sa vtedy hovorilo gymnáziám), rokov tesne po násilne prerušených snahách vtedajšieho vedenia komunistickej strany o zavedenie socializmu s ľudskou tvárou i rokov počínajúcej normalizácie.

Karol Ježík, zakladajúci šéfredaktor denníka SME

Ale aj rokov Santanu, Led Zeppelin a Deep Purple, literárnych krúžkov či spoločných čundrov do Malých Karpát a Nízkych Tatier, rokov formujúceho sa odporu voči konzumnej spoločnosti v akomkoľvek politickom zriadení, rokov plných očakávaní a túžob ─ ale tiež nevedomosti o tom, čo nám čas prinesie a čo my prinesieme jemu.

Začiatkom roku 2013 som stál pri vzniku  Slobodného vysielača. Bolo to v období, keď som bol už dva roky bez práce na predčasnom dôchodku a staral sa o vtedy 90-ročnú mamu. Predchádzal tomu môj nerovný boj o zachovanie psychiatrickej starostlivosti v budove Psychiatrického oddelenia FNsP F. D. Roosevelta v Starej nemocnici.

V roku 2011 vtedajší exponenti pravice na úrovni vlády (Ivety Radičovej), vedenia  Všeobecnej zdravotnej poisťovne a vtedajšieho vedenia Rooseveltky  rozhodli  „od zeleného stola“ o redukcii psychiatrických lôžok a sťahovaní psychiatrických pacientov. Aj keď sa mi vtedy osobnou intervenciou u ministra zdravotníctva podarilo zabrániť najhoršiemu (z pôvodne určených 30 lôžok som vydupkal 40 a oddelenie napokon ostalo tam, kde bolo a je doteraz), na protest proti vládnej politike som odstúpil z funkcie primára a čakal na návrat lepších časov.

Ludvík Nábělek s Karolom Ježíkom pri slávnostnom otvorení oddelenie pre liečbu patologického hráčstva

Vtedajší redaktor Rádia Lumen Boris Koróni bol jedným z tých, ktorí mi umožnili v médiách informovať o tom, čo sa deje resp. chystá, a pomohol aspoň čiastočne zvrátiť zvrhlé plány asociálnych pravičiarov. A tak, keď  jedného januárového dňa zazvonil pri mojich dverách a požiadal ma o spoluprácu v súvislosti s myšlienkou založiť  nezávislé internetové médium, s nadšením som súhlasil. Som autorom a spolumoderátorom cyklu Opony, ktorý je najdlhšie vysielanou „živou“ reláciou rádia. Do dnešného dňa som pripravil vyše 270 pokračovaní, ktoré sú k dispozícii v archíve Slobodného vysielača.

V tomto roku sme si teda pripomenuli 30. výročie vzniku denníka SME a 10. výročie vzniku Slobodného vysielača. Pred časom ma pri tejto príležitosti oslovil redaktor denníka SME so žiadosťou o rozhovor. Aj keď sa za uplynulé roky smerovanie novín značne odchýlilo od ježíkovského ideálu multinázorového média (dá sa povedať, že ježíkovské SME neprežilo), vedený snahou  neuzatvárať sa do dnes bežných myšlienkových bublín a udržať komunikáciu medzi rôznymi názorovými skupinami som s rozhovorom súhlasil.

Ludvík Nábělek s Borisom Korónim

Nebol som ani veľmi prekvapený, keď mi o pár dní pán redaktor znovu zavolal a informoval ma, že vedenie redakcie usúdilo, že vzhľadom na moje účinkovanie v Slobodnom vysielači nie je môj výskyt v SME žiaduci.

Neskôr, po korešpondencii medzi mojou sestrou Mirou a Alexejom Fulmekom, riaditeľom vydavateľstva Petit Press (inak starým kamarátom), k nám pán redaktor aj s fotografom predsa len zavítali. Výsledkom bol rozhovor, ktorý napokon aj tak nikdy nevyšiel.

Karol Ježík s Alexejom Fulmekom v tlačiarni pri kontrole prvého výtlačku SME

Moje odpovede ─ bez položených otázok, ktoré si musíte domyslieť, keďže som nebol ich autorom ─ si môžete prečítať v nasledujúcich odsekoch:

…?          Má to viac dôvodov. So SME som bol v intenzívnom kontakte, kým Karol Ježík žil, bolo to prirodzené vzhľadom na názorový súzvuk aj pekné osobné vzťahy s mnohými členmi redakcie. Neskôr som už chodieval len na Karolov Memoriál. Chceli sme si uctiť  Karolovu pamiatku a poďakovať sa organizátorom za spomienkové podujatie. V posledných rokoch si moja osobná situácia vyžadovala venovať všetky sily starostlivosti o vážne chorého syna, preto som sa aj  predčasne vzdal funkcie prednostu kliniky. No vzdialil sa mi aj denník SME jednostranným a čiernobielym pohľadom na svet. Redakcia podľa mňa funguje vo svojej bubline, v priamom rozpore s tým, ako žil a čo chcel od novín ich zakladateľ a môj švagor Karol Ježík. Je mi to veľmi ľúto.

…?          Karol Ježík bol mimoriadny človek, bystrý, vzdelaný, kultúrne rozhľadený, sociálne vnímavý. Bol priateľský a veľmi otvorený, mal potrebu a schopnosť rozprávať sa s ľuďmi z rôznych kruhov a spoločenských vrstiev, neraz aj z okraja spoločnosti. U Karola študenta a potom i neskôr u Karola novinára som videl túžbu komunikovať a usilovať sa pochopiť druhého, ak s ním aj nesúhlasil.

Karol Ježík s manželkou Mirou Nábělkovou

Prácu novinára, vlastné písanie a formovanie novín Karol vnímal ako poslanie, ktorému odovzdal všetko. V práci pre ľudí sa doslova spálil.

…?          Boli sme v tom istom ročníku na strednej škole v Trnave. Obaja sme mali vzťah k umeniu, chodili sme do klubu poézie, spoločne vydávali školský časopis. Venovali sme sa literatúre, filozofii, výtvarnému umeniu (pamätám sa, ako nás v tom čase fascinoval nadrealizmus), ale i  hudbe a zábave. Hoci sme sa stretli až v roku 1969, ešte stále sme si užívali relatívnu voľnosť.

Až neskôr režim aj v škole pritvrdil, nútili nás ostrihať vlasy, obmedzovali diskotéky a podobne. So sestrou Mirou sme napísali o našom spoločnom stredoškolskom čase spomienkový text do pamätnice gymnázia Jána Hollého. Je tam uverejnená aj Karolova báseň Bežcom. O behu za poznaním, o nemožnosti zastaviť sa, o oponách, za ktorými číhajú ďalšie a ďalšie opony.

Titulná stránka spoločného príspevku v Pamätnici Gymnázia Jána Hollého

…?          Chcel. Jeho otec bol športový dopisovateľ a Karol šiel v jeho stopách, spočiatku tiež ako dopisovateľ, neskôr ako športový redaktor. Zásadný posun od športu k spoločensko-politickým témam mu priniesol november ´89, keď sa rozhodol ísť do Prahy a na základe vlastného videnia písať o tom, čo sa deje.  

…?          Pochádzam z povstaleckej rodiny. Aj preto sme ako ľudia, ktorí ctia slobodu a mier, znášali ďalšiu okupáciu obzvlášť  ťažko. Mal som vtedy 14 rokov a boli sme na prázdninách v drevenici na Donovaloch. V tej istej, v ktorej v auguste 1944 vznikli proklamácie, ktorými bolo vyhlásené Slovenské národné povstanie. Takže aj to miesto malo vtedy osobitú atmosféru. Pamätám si, ako zrazu nebolo čo jesť, zásobovanie viazlo. Až po piatich dňoch  k nám pomedzi vojenské kolóny prekľučkovali rodičia a priniesli poživeň.

…?          Ja a moji rovesníci sme politicky dospievali skoro, vnímali sme vývin situácie, spoločenské nádeje i následný  zlom. Ako 15-ročný som chcel prejaviť svoj vzdor. Na výročie okupácie v auguste 1969 som si pripravil vedro s vápnom a šiel na Donovaloch napísať na cestu meno Dubček a persifláž „Sovietsky slon ─ náš vzor“. To neskoršie nútené strihanie vlasov možno vnímať aj symbolicky, ako vstup do dospelosti, normalizačné „postrižiny“.  Je prirodzené, že pocit vzdoru to neoslabilo.

Spoločná fotografia z návštevy syna a vnuka majora Johna Sehmera u Nábělkovcov v Banskej Bystrici (druhý sprava Karol Ježík)

…?          Karol sa v porevolučnom čase, po dramatickom odchode zo Smeny, úplne vložil do denníka SME. Nemal to jednoduché, Vladimír Mečiar sa snažil vzniku a životu nezávislého denníka všemožne brániť. Karol všetky problémy riešil 24 hodín denne aj so svojím zástupcom a priateľom, dnešným vydavateľom Alexejom Fulmekom. Pamätám si z tých čias aj odľahčenejšie, ako sme s Karolom na tej našej donovalskej chate vymýšľali rôzne silvestrovské textíky a humorné skratky, ktorými sme vtipy v novinách podpisovali. Ja som sa angažoval aj v rámci našej odbornej psychiatrickej spoločnosti.

…?          Bol som členom výboru, ktorý formuloval ten text. Musel byť napísaný tak, aby to nebolo právne ani medicínsky napadnuteľné. Údajne len tento list mu vo voľbách zobral niekoľko percent.

…?          V čase, keď Karol zomrel, začínala vláda Mikuláša Dzurindu, v spoločnosti vládla eufória a šéfredaktorom SME sa stal Martin Šimečka, ktorého na tento post odporúčal Karol ešte za svojho života. Keď pravicové vlády začali robiť škrty v zdravotníctve a noviny na to adekvátne nereagovali,  uvedomil som si, ako sa s denníkom  postupne rozchádzam. V tom čase sa začali objavovať aj kauzy SDKÚ.

Karol Ježík s dcérou Júliou (26-ročná tragicky zahynula pri páde z koňa)

…?          Jednostranne. Tak napríklad Gorilu najprv denník vôbec nezverejnil, hoci mal informácie od Nicholsona k dispozícii, a aj potom celú kauzu zúžil len na to, či Fico pil kolu na Vazovovej.

…?          Iste, ale Ficov podiel na podstate Gorily bol minimálny.

…?          V poriadku, ale výsledný dojem z podania kauzy v denníku SME je ten, že celá Gorila je o Ficovej kole. Napokon, aj Martin Šimečka po odchode zo SME vyhlásil, že SME pravdu nehľadá, ale pravdu vlastní. To bol tiež jeden silný signál.

…?          Ja som jeho slová skôr chápal v zmysle, že v SME vytesnili iné názory. A za posledných desať rokov sa to ešte vystupňovalo. So Šimečkom súhlasím v tej pravicovosti. Karol Ježík bol svojím východiskom a založením proletár so silným sociálnym cítením a ja som sa s ním v tomto pohľade na svet zhodoval. Ale aby som bol férový, ten trend sa týkal viacerých novín, nie len SME.

…?          Na redakčné akcie som ani predtým okrem Memoriálu nechodieval. No postupne mi v SME čím ďalej tým viac vadili agresívne komentáre a okázalá neúcta až pohŕdanie voči ľuďom s iným názorom. Z novín bol cítiť jednostranný pohľad na svet napríklad v podobe nekritického obhajovania krokov USA, jednoznačne protisrbské zameranie v informovaní o konfliktoch v Juhoslávii a podobne.

Tu chcem ale hneď povedať, že vonkoncom nie som nejako programovo protiamericky zameraný. V Spojených štátoch mi žijú bratranci s rodinami. Od detstva sme boli vychovávaní v duchu odkazu na bojové priateľstvo a spoluprácu všetkých členov protifašistickej aliancie, so silným zmyslom pre spravodlivosť a proporcionalitu.

Môj otec,  počas SNP člen Vysokoškolského strážneho oddielu, bol po potlačení Povstania zavretý v banskobystrickej väznici. Tam prišiel do blízkeho kontaktu so zajatými príslušníkmi americkej vojenskej misie –  väčšina z nich bola neskôr zavraždená v koncentračnom tábore Mauthausen. O pomoci, ktorú im poskytoval, svedčí aj dokument z amerického veľvyslanectva. Počas osláv 50. výročia SNP ma vyhľadali syn a vnuk majora Johna Sehmera, šéfa britskej vojenskej misie, ktorí pátrali po osudoch zavraždeného príbuzného.

Dokument amerického veľvyslanectva dokladajúci pomoc Ludvíka Nábělka zajatým americkým vojakom

…?          Hej, ale keď už napočítali státisíce mŕtvych civilistov, je neskoro kritizovať. Pozrite, neviem vám takto od stola s odstupom rokov vymenovať konkrétne články, ale celkový dojem z tých čias bol, že denník SME nebol voči agresívnej politike USA kritický, hoci by mal. Bolo toho viacej.

…?          Nedá sa povedať, že by som bol celkom prestal čítať, ale predstavovali iný názor, ktorý bol až bytostne odlišný od môjho. Týka sa to nielen spravodajstva, ale i komentárov, chýba mi potrebná rozmanitosť informácií.  Ďalšou vecou, ktorá sa dá SME a ďalším mainstreamovým médiám vyčítať, je skresľovanie dejín. Čo je zlé na tom, že si v meste Poltár občania na čele s primátorom za účasti zástupcov Ruskej federácie uctia výročie oslobodenia obce Červenou armádou? Prečo sa médiá nepozastavujú nad tým, že didaktická pomôcka slovenského ministerstva školstva nabáda učiteľov dejepisu nevyzdvihovať úlohu Červenej armády vo víťazstve nad fašizmom?

Čierny obelisk na banskobystrickom Námestí SNP

…?          Veci práveže nemožno vytŕhať zo súvislostí. Dohode Sovietskeho zväzu s Hitlerom predchádzala okrem iného Mníchovská konferencia, na ktorej došlo k dohode o delení  Československa. Je to dôvod neoslavovať výročie vylodenia v Normandii? A ani podsúvaná paralela s inváziou z roku 1968 sa so zverstvami fašistov nedá porovnávať. (Porovnajme napríklad  len počet vypálených dedín počas  jednej a druhej okupácie.) V roku 1945 prišla jednoducho sloboda z východu, isteže je to dôvod na oslavu. Američania oslobodili Plzeň, Francúzsko i Guadalcanal, patrí im za to vďaka a sláva, rovnako ako patrí vďaka a sláva sovietskym a rumunským vojakom, ktorí oslobodili Slovensko.

…?          Len na Slavíne leží takmer 7 000 sovietskych vojakov, nespočet je pamätníkov a pomníkov tých, čo padli na rôznych miestach pri oslobodzovaní Slovenska. To, že si Rusi pripomínajú hrdinstvá Červenej armády späté s veľkými obeťami, je prirodzené. A napokon nezabúdajme, že naši povstalci v SNP dobre vedeli, s kým a proti komu bojujú. Naša historická pamäť je živá.

…?          Slobodný vysielač vznikol začiatkom roku 2013, takže už oslávil 10-ročné jubileum. Možno vás prekvapí, že jedným z pilierov, na ktorých od začiatku stál a stojí, bol práve príbeh vzniku denníka SME, teda založenie nezávislého, názorovo pluralitného média. Dokonca aj názov „mojej“ relácie Opony pochádza z básne Karola Ježíka. Spolu s moderátorom Borisom Korónim sa venujeme rôznym ─ odborným aj spoločenským ─ témam vychádzajúc zo zásad altruizmu, humanizmu a evidence-based medicíny.

Boris Koróni, zakladateľ a riaditeľ Slobodného vysielača (autor fotografie Attila Farkas)

Nemôžem súhlasiť s tým, ak niekto rádio označuje za konšpiračné či extrémistické. Skutočnosti skôr zodpovedá prívlastok komplementárne. Pripúšťam, že najmä v  prvom období existencie rádio priťahovalo všelikoho, kto zaňuchal možnosť sebaprezentácie, postupom času sa však vykryštalizovalo odborne aj ľudsky mimoriadne kvalitné jadro moderátorov a spolupracovníkov.

….?         Nie som si istý jeho výlučnou zodpovednosťou za situáciu na Ukrajine. Inváziu som v spomínanej relácii jednoznačne odsúdil, myslím si však, že ignorovanie bezpečnostných obáv Ruska, ktoré sa cítilo politikou Spojených štátov i Severoatlantickej aliancie ohrozené, bolo z hľadiska zachovania mieru zásadnou chybou. Napokon len nedávno Merkelová aj Holland otvorene priznali, že Západ ťahal prostredníctvom Minských dohôd Rusko za nos s cieľom dosiahnuť čas na dovyzbrojenie Ukrajiny.

Stále si myslím, že Vladimír Putin urobil veľa, aby invázii predišiel. Z ukrajinskej strany jej predchádzalo výrazné zintenzívnenie útokov na Donbas, ktoré evidovalo aj OBSE. Vojenské riešenie konfliktov a nedorozumení považujem a priori za neprijateľné, no nechcem sa na ukrajinský konflikt pozerať čierno-bielo.

…?          Máte pravdu, moja rodina i ja sám považujeme mier za najvyššiu hodnotu. Vyžaduje si od mocných cit a spolupatričnosť s ľuďmi, ktorých majú chrániť. Som zásadne proti prítomnosti akýchkoľvek cudzích vojsk či zbraní na území iných štátov, svet sa však, zdá sa, v posledných rokoch uberá práve opačným smerom. Netvrdím, že sa nemohol vyhnúť, neviem, sám sa zamýšľam nad tým, či a ako sa dnešnej vojne dalo zabrániť. Veď Putin musel zvažovať celú situáciu, nové sankcie a ich dopad, stigmatizáciu Ruska ako agresora, znásobenie hnevu a nenávisti,  všetky riziká fatálnej eskalácie konfliktu.

Vojna na Ukrajine

…?          Ono je to asi zložitejšie. Krym bol roky ruský a len z rozmaru kukuričného komunistu Chruščova bol v šesťdesiatych rokoch minulého storočia priklepnutý Ukrajine. Faktom je, že Krym obývalo a obýva prevažne ruské obyvateľstvo a mal aj v rámci Ukrajiny osobitný právny status. Navyše, obsadeniu Krymu predchádzalo zvrhnutie legálne zvoleného prezidenta a násilná zmena režimu, po ktorej sa ruskojazyčné obyvateľstvo Ukrajiny dostalo pod tlak a boli mu obmedzené (nielen) jazykové práva.

…?          Nerieši. No neviem, či sa pripojenie Krymu k Ruskej federácii dá nazvať inváziou. Prebehlo referendum, všetko sa udialo bez krviprelievania, boli tam nejakí zelení mužíci. Ja by som ten Krym Rusom uznal.

…?          Áno, v minulosti sa svet zmieril aj s inými anexiami, ktoré nie je možné zvrátiť bez veľkej vojny.

…?          Iba upozorňujem, že je to celé zložitejšie. S takýmto Putinovým výrokom (ak vtedy naozaj odznel, v takej podobe som ho na vlastné uši nepočul) samozrejme nesúhlasím. S podobným postojom väčšieho národa k menšiemu sme sa mohli stretnúť aj my –  zo strany Maďarov, ale žiaľ aj Čechov. Napokon, podceňujúci postoj Čechov voči Slovákom sa odrazil v predvojnovom vývine a vo svojich dôsledkoch prispel aj k rozdeleniu Česko-Slovenska.

…?          Pravdupovediac, nemal som a doteraz nemám ambíciu robiť analýzu Putinových výrokov. V tom čase ma viac zaujímala možnosť reálne sa rysujúcej dohody o prímerí, ktorá by, ako sa neskôr ukázalo, zachránila desaťtisíce ľudských životov. Podľa vyjadrenia vtedajšieho izraelského premiéra Benetta bola dohoda o prímerí Západom zmarená. Akýkoľvek mier je podľa mňa lepší ako pokračovať vo vojne. Keď sa vrátime k spomienke na rok 1968 , čo by sme získali, ak by sme vtedy boli kládli odpor? Normalizáciu sme ako-tak prežili a po dvadsiatich rokoch došlo k zmene režimu.

Mierové zhromaždenie

…?          Akýkoľvek mier je lepší ako vojna. Napokon aj tak k nejakej dohode príde, a vtedy sa ukáže, aké zbytočné boli všetky obete. Nemožno si ani predstavovať, že bojovať v tejto vojne proti Rusku chcú všetci Ukrajinci.

…?          Neobávam. Keď už nie pre iné, nemá na to vojenskú silu. Riziko rozšírenia vojny mimo územia  samotnej Ukrajiny vidím skôr v neuvážených dodávkach ťažkých zbraní do oblasti konfliktu.

…?       Nemyslím, že by niečo také hrozilo, napokon, Maďarsko je jedným z vládou akceptovaných garantov našej vzdušnej bezpečnosti. Vyťahovanie podobných analógií pokladám za nebezpečnú hru „maďarskou kartou“, ku ktorej sa väčšinou utiekajú politici, ktorým tečie do topánok. Podstatné je ─ celoeurópsky a celosvetovo ─ nanovo vybudovať spoľahlivé bezpečnostné záruky pre všetkých.

…?      V súvislosti s vašou otázkou mi nedá nepripomenúť druhý pilier Slobodného vysielača, ktorý si nesie aj vo svojom názve. Áno, Slobodný vysielač vznikol na základe odkazu Slobodného slovenského vysielača,  v jeho prvom vysielaní 14. januára 2013 zazneli na samom začiatku prvé minúty povstaleckého vysielania z augusta 1944. Vo svojich reláciách opakovane vzdáva česť protifašistickému odboju. Dokonca aj v poslednom období, keď  mnohé médiá hlavného prúdu prižmurujú oči nad nárastom fašizujúcich tendencií vo viacerých krajinách (adorácia fašistických zoskupení a pohlavárov v Pobaltí či na samotnej Ukrajine), stojí Slobodný vysielač na striktne protifašistickej pozícii.

Ako som už spomenul, najmä v prvom období existencie mohli do vysielania preniknúť aj z môjho pohľadu neakceptovateľné názory, je však vždy na moderátorovi, aby problémovú reláciu so cťou ustál. Za zakladateľa a terajšieho riaditeľa rádia Borisa Koróniho dám v tomto ohľade ruku do ohňa.

Sloboda slova

…?         Čo to prinesie Ukrajine, ak sa tam navozia stovky tankov? Čím skôr nebude čím  bojovať, tým skôr sa vojna skončí. Kto myslí na to, koľko ešte zahynie mobilizovaných Ukrajincov, ak bude vojna takto pokračovať. Toto dodávanie zbraní nie je morálne, akokoľvek si to niekto myslí.

…?         Uznávam, že „štváč“ je možno prisilné negatívne slovo. Ale sú to ľudia, ktorí udržujú vojnu v chode.  A mimochodom, pomenovanie vojnový štváč mi pripadá vecnejšie aj akosi láskavejšie než označenia dezolát, luza či ešte horšie, ktorými sú titulovaní tí, čo sú za mier.

…?   Neboli to v mojom texte písanom proti prijatiu „obrannej dohody“ síce tie najpodstatnejšie argumenty, ale keď už  chcete, aké iné majú ešte možnosti?

…?          Pol roka je dosť nielen pre mladého chlapa.

…?         Niektorí sa udržia, niektorí nie. Z psychofyziologického hľadiska  je polročný celibát rozhodne málo odporúčaniahodný. Vo svete sú známe prípady, keď zahraniční vojaci niekoho znásilnili, napríklad v prípade americkej základne na Okinawe sa o tom občas píše.

…?          Možno s drobným nadhľadom, ale isteže. To, čo myslím veľmi vážne, je potreba robiť všetko preto, aby sme sa neuvážene nevťahovali sami do vojnového konfliktu, v prípade letísk, opravovní či výcvikových stredísk aj ako možný terč. Naopak, aby sme prispeli k nastoleniu mieru. Slováci, ktorí si to želajú, nijako nie sú v menšine.

Mier