Ako to už býva, deti neradi počúvajú spomienky rodičov. Nebol som iný. Našťastie, niečo sa na mňa predsa len nalepilo a dokážem z toho dnes poskladať príbeh.
Moja mama mala vtedy 16 rokov. S rodičmi bývala v pivničných priestoroch zvolenského zámku. Zo strachu pred bombardovaním. Pri zámku bol malý zajatecký tábor s francúzskymi partizánmi. Mama im nosila chlieb a tam sa zoznámila s nemeckým vojakom – Hansom.
Zblížili sa, on jej dokonca zachránil život, keď ju hodil na zem pri streľbe zo samopalu jedného fanatického vojaka. „Keď sa skončí vojna, prídem si pre teba,“ sľuboval jej presvedčený, že vojnu prehrajú. I keď o Hitlerovi hovoril len v dobrom.
Mal zo 18 rokov a vedel iba to, čo ho naučili v Hitlerjugend. Neprišiel. Padol vraj niekde pri Hronskej Dúbrave
Stará mama porodila syna a stratila mlieko po bombardovaní. Mama, keď vybuchovali bomby, zháňala po Zvolene kozie mlieko. A nakoniec prišli Rusi.
Mama najskôr dostala za úlohu odvíjať z mŕtvych obväzy. Vyvarili sa a znovu použili. Potom ju posadili k ťažko ranenému Ivanovi. Mladučkému, asi 18 – ročnému neduživému mládencovi, ktorému odtrhlo kus chrbta. Až mu bolo vidieť kosti. Nemala inú úlohu, len pri ňom sedieť a čakať.
Keď bol pri vedomí, držal ju za ruku, rozprával jej o svojej dedine, o tom, ako si ju tam odvedie, ako budú chovať kravičku, sliepky a ako im bude dobre.
Napokon povedal „Za rodinu, za Stalina“ a naposledy vydýchol. A mama sa vtedy zrútila. Už to nezvládla. Tento ruský chlapec leží medzi 27.000 mŕtvymi vojakmi na cintoríne v Zvolene.
Kto chce dnes vyčítať akej ideológii verili? Ja skôr tvrdí, že škoda mladých životov, škoda poznačenej mladosti mojej mamy…
Autor: Ľubomír Motyčka, Foto: archív
Bystricoviny TV
