ľja Erenburg patrí dnes k skoro zabudnutým ruským spisovateľom. Ako ruský patriot sa prihlásil aj k novovzniknutému Sovietskemu zväzu, čo je dnes asi veľký hriech, ale v mojich očiach to bol predovšetkým svetobežník a intelektuál.

Dlho žil v Paríži, prešiel minimálne celú Európu a bol vynikajúcim pozorovateľom sveta okolo seba a ľudí v ňom. Idú Vianoce, budeme mať trochu času zastaviť sa či aspoň spomaliť. A možno i prečítať si, čo Erenburg písal strhujúco a vášnivo o Slovensku a Slovákoch v roku 1928. (Vybrané z knihy Európske križovatky). Samozrejme, že je toho viac, ale aspoň na ukážku:

…pod ťarchou tisícročného otroctva, na zemi ktorá rodí iba bodľač a šľachetnosť, žijú ozajstní živí ľudia, bez závisti, bez ziskuchtivosti, bez despotizmu – ľudia, ktorí si uchovali všetok zápal, všetku dôverčivosť, všetok dar detstva….

…Hneď na začiatku nášho putovania sme sa dostali do zapadnutej dedinky. Bolo to na severe, na Orave, ktorá je aj na chudobnom Slovensku povestná svojou biedou. Nachýlená chalúpka. O zámožnosti slovenských roľníkov zvyčajne vravia taniere na stenách a hory vankúšov. Tu nebolo ani vankúšov, ani tanierov, iba dym, dobiedzavé muchy, horúce letné poludnie a smutný prsný hlas gazdinej: „ Nech sa páči.“ – častovala nás kyslým mliekom.

Chceli sme jej zaplatiť, keď už nie za láskavosť, aspoň za mliečnik, dobre sme vedeli čo je to prísť k peniazom, čo sú roľníci, čo náš pokročilý vek. Starká sa urazene uškrnula: „Netreba.“

 Holá izba, prázdny chliev…Boh vidí ako náramne by sa jej tieto korunky zišli – ale nie, netreba, lebo sa urazí, bude nami opovrhovať. Tohto dňa, uprostred dymu a horúčavy, som pochopil podstatu Slovenska. Potom som videl veľa chalúpok, veľa stareniek a veľa dobroty. Oravský mliečnik neostal nezvyčajnou epizódou: odhalil mi všetok mimoerurópsky obsah slovenského života…

…Zdá sa, že slovenský roľník podlieha jednej vášni – vyčačkať si život. Zasmaženú polievku je pomaľovanou lyžicou z pestrej misky… Slováci znevažujú samú smrť. Kríže na hroboch na Detve sú pomaľované, ani čo by to boli detské hračky, čo najpestrejšie, čo najveselšie…

…Oko Európana vôbec nechce uveriť v pravosť podobných obrazov – naozaj sú to ženci a pastieri a nie rozjarení štatisti bratislavskej opery? To nie je skostnatený návyk, ale vrodená teatrálnosť ľudu, ktorý sa chce deň čo deň dívať na pekné – od pestrej kolísky po rovnako pestrý náhrobný kríž…

…Na pochopenie slovenského ľudu nemusíme študovať výsledky volebnej kampane. Piesne o zbojníkovi Jánošíkovi sú omnoho poučnejšie. Lužnou prešla komunistická kandidátka a Tisovcom agrárna, ale tu i tam vám povedia, že najspravodlivejší nad všetkých ministrov bol Jánošík: „Bo krivda veliká. Neprávosť u pánov, pravda u zbojníka.“ To nie sú iba slová, ktoré nemôžeš vyhodiť z piesne, je to aj viera, ktorú nevytrhneš zo srdca slovenského roľníka…

…K politickému boju sa tu ešte neprimiešala prirodzená, vášnivá až do zhnusenia, vedomá, hoci aj anonymná nenávisť, ktorá sa po vojne stala sociálnym povetrím Európy. Politické nepriateľstvo sa tu ešte nestalo intímnou záležitosťou každého…