Július Satinský zomrel 29. decembra 2002, ale vlastne je tu s nami stále. Jeho prvá kniha „Moji milí Slováci” vyšla v roku 1991 a mala podtitul „Listy rodákom o nebezpečenstvách, ktoré im hrozia“. Z nej Vám na prelome rokov 2016 – 17 ponúkame miléniovú ukážku, aby ste sa dobre naladili na Silvestra. Julove slová platia i dnes.

Moji milí Slováci,o pár dní to už budeme mať do roku 2000 „len za pár“. Musíme sa všetci šetriť, aby sme sa ho dožili a dôstojne ten prelomový Silvester oslávili. Zatiaľ sa zdá, že ten dvetisíci rok po Kristu sa veľmi nebude líšiť od dvetisíceho roku pred Kristom.

V púšti stoja obrovské armády proti sebe, obrovské ríše sa rozpadávajú, faraóni si navzájom vymieňajú rukojemníkov, davy ľudí si zháňajú po trhoch dačo pod zub… rodia sa noví diktátori, otroci, proroci a vznikajú nové vynálezy. Vtedy to bolo sklo, hodváb, posteľ, koleso, čaj, káva, náušnice – teraz sú to polovodiče, traktory na diaľkové ovládanie, rakety, instantné kakao, videotelefóny a namiesto kožuchov ľahučké otepľovačky z umelej hmoty.

Vznikajú nové vynálezy. Vzniká aj nový človek? V tomto – bode – už sa teda na mňa nehnevajte – som skeptický až hrôza. Nový človek nevzniká. Vzniknúť vznikne – ale to ešte potrvá desaťtisíce rokov. Pod podmienkou, že sa starý človek neprestane rozmnožovať a ľudský tvor všetky tie svoje vlastné prevratné vynálezy prežije…

Pavúkovi trvalo milióny rokov, kým sa prestal snažiť robiť v hmyzom svete revolúcie a prišiel na to, že aj z vlastného zadku (!) môže vysúkať čosi odolné, pevné, nezničiteľné a nasledovaniahodné. Pavučina pretrvala veky a každý rok počas babieho leta miliardy nových pavúčikov začínajú súkať nové pavučiny, nový, osvedčený zdroj obživy.

Aj medzi pavúkmi sú rafinovaní podnikatelia: niektorí namiesto pavučiny vysúkajú len kúsok „nite“ a na konci má tá niť kvapôčky lepu. Muchy sa chytajú samy na lep. Pavúci rok 2000 prežijú! Aj mravci a včely. Načúvajú pudovo prírode a tá im radí dobre. Mravce sa dorozumievajú cez vône a pachy, včely hovoria nohami a netopiere sa nehanebne dorozumievajú priamo ultrazvukom! (Ultrazvuk používa človek na čistenie okuliarov…)

Všetko sú to dokonalé dorozumievacie prostriedky vyskúšané tisícročiami. Akurát človek sa dorozumieva tým najnedokonalejším, čo mu Príroda dala – ľudskou rečou! Ľudský jazyk je ešte stále v začiatkoch. Bibliu si každý vykladá podľa svojho. Ešteže sú tu fundamentalisti! O novučkých smeroch – marxizme a podobne, ani nehovorím… Jeden čihí, druhý hota!

Kone – keď sa stretnú – ovoňajú sa, dotknú sa nozdrami, zafŕkajú, podupocú kopytami a rozumejú si. A človek aby vypil celú fľašu bikavéru, kým sa otvorí inému človeku. O abstinentoch ani nehovorím. Majú vždy rečí o humanizme a pritom sú evidentne hlavnou brzdou porozumenia medzi národmi! (Keby Roosevelt pil toľko, čo Churchill a Stalin, všetko mohlo dopadnúť inak…)

Fantazírujem celý život o takomto Silvestri: Poďme sa o polnoci ovoňať! Skúsme vnímať ľudské pachy. Vykašlime sa na reči a buďme ticho. Poďme do seba, ako to robia v Oriente ľudské tvory najbližšie k prírode (už len to ich mnohoženstvo je múdre!). Skúsme sa zamyslieť nad tým, či zo samých seba nevysúkame nejaký nápad do Nového roku! Tak ako pavúci dostali nápad vyrábať si sami svojim zadkom pavučinua celý svet už veky uznanlivo pokyvuje hlavou pri pohľade na ich jemnučké, užitočné siete.

Jednoduchý človek tiež nemá „útrapy z rozumu“. Zaspieva si „Sedí sokol na javore…“ alebo sa zahryzne do makovo-jablkovej štrúdle starej mamy a rozplače sa od šťastia! To sú vynálezy! O fujare-trombite ani nehovorím.

Skúste stiahnuť na Silvestra zvuk na televízore, priložiť nos k čerstvému krajcu chleba, k cesnaku a zavrite oči! Natiahnite sa na gauč – možno sa nejaký nápad dostaví.

Musí to byť nápad blízky Prírode a zároveň nápad, ktorý vám umožní prežiť ten mizerný nový rok, ktorý nás čaká. Nápad, ktorý by vám umožnil vyrábať v sebe pavučinu. Takú pavučinu, ktorá by vedela zachytávať peniaze priamo do vášho rodinného rozpočtu.

Bez neprirodzenej výplaty a zálohy, ktorú sme doteraz dostávali od štátu všetci vďaka „proletárskej revolúcii“. Ruku na srdce – z tej výplaty a zálohy sa aj tak nedalo slušne vyžiť… ale boli! Musíme si od nich odvyknúť. Musíme si uvedomiť bez zbytočného rozčuľovania, že napodobenina práce za napodobeninu peňazí boli proti Prírode…

„Podnikanie je podoba jestvovania“ (V. Mináč: Výrobca šťastia). Mnohí z nás budú po Novom roku v situácii ROBINSONA CRUSOA na neznámom ostrove. Tiež to prežil. Musel si sakramentsky ponamáhať mozog i ruky, kým si zo zdrojov na ostrove vyrobil predmety dennej spotreby, kým zasial obilninu, založil oheň – ale dokázal to! Podnikanie je v každom z nás ako zrak, sluch, hmat, ňuch, chuť!

Na tento Silvester sa neteším. Teším sa na Silvester 1999. To už budeme všetci plávať v studených vodách bezohľadného podnikania (komunisti tomu hovoria KAPITALIZMUS). To už každý z nás príde na nápad, ako uživiť rodinu a nestratiť pritom chuť do života, nezbankrotovať.

Bol som si po okuliare v Očnej optike za rohom. Optik mi hovorí: „Dajte si spraviť hneď dvojookuliar – nikto nevie, či tu po Novom roku nejaká Optika ešte bude. Prečo by nebola?“ pýtam sa. „Čo keď kúpi túto miestnosť nejaký podnikateľ a spraví si z toho espresso? A vy by ste mu to dovolili? On na to bude mať!“ vzdychá optik. Povedal som mu, že Optiku môžu zachrániť, aj keď na to mať nebude. TREBA SA ZADĹŽIŤ, ZAŤAŤ ZUBY, BYŤ CHVÍĽU MÍNUSOVÝ! V tom bude ten nový rok pre mnohých mizerný: budú mínusoví. Ale podnikateľ musí rátať aj s tým. Chudoba bude dočasná! Zvíťazí ten, kto nechce zbohatnúť rýchlo, kto svoj nápad trpezlivo dovedie do konca.

Pavúčica nosí novorodeniatka – pavúčiky na svojom chrbte. Prvé mesiace (až do toho „babieho leta“) nerastú, lebo neprijímajú potravu. Vidieť ich len pod mikroskopom. Pavúčica ich má na chrbte niekedy aj dvesto! Behá na chrbte s deťmi po svete a zháňa potravu. Má to o to jednoduchšie, že pavúci sú kanibali.

Pavúk sa – na rozdiel od človeka – nehanbí zožrať pavúka. Predstavte si takýto výjav: jedna matka – pavúčia s dvesto deťmi na chrbte, stretne druhú matku pavúčicu a tá má tiež na chrbte požehnaných 200 pavúčikov. Pavúčiky zoskáču z matičkiných chrbtov na zem a počkajú si, ktorá ktorú zje. Tá, čo sa najedla, zoberie na chrbát všetky mláďatá a beží svete ďalej… Niekedy sa stane, že má na chrbte aj 600 detičiek!

Zdá sa vám to kruté? V prírode je to tak. Vyhrá silnejší, lepšie stavaný. A to som ešte nespomenul malé korytnačky, ktoré sa hneď po narodení musia dostať zo súše do mora – inak ich zožerú silnejšie mäsožravce!

A my – moji milí Slováci – sme si zvykli na ničnerobenie a zálohu. Mnohí za ničnerobenie, za prezentáciu, za hlivenie bez nápadu.

Vinšujem vám do tohto mizerného Nového roku veľa tvorivého ticha, veľa chuti študovať cudzie jazyky, študovať jednoduché a podvojné účtovníctvo aj kybernetiku. A predovšetkým študovať samých seba! Vydolovať zo seba nejaký nápad.

Uprostred Budapešti je súkromný mestský záchod. Vstupné: veľká či malá potreba = dva forinty. V záchode pracuje celá rodina. Otec, matka a dve pekné dcéry. Sú tam koberce, asparágusy, znie tam hudba, dcéry v minisukniach rozdávajú froté uteráky a mydlo zn. Fa, otec, matka udržujú čistotu. Je tam tak čisto ako na operačnej sále. A pritom ide o hovno. Otec rodiny dostal nápad: rodina zarobí solídny peniaz a Národ sa pri plnení občianskych povinností naučí čistote.

Šťastlivý Nový rok plný nápadova čistotu v duši Vám želá Július Satinský,ctiteľ slovenského kompozičného šachu.