Žijeme v dobe plnej protichodných informácií a názorovej rozpoltenosti. S našou nedokonalou mysľou sa nám v tomto informačnom guláši žije stále ťažšie. Možno nastal čas, aby sme si ako ľudia priznali, že sme nedokonalí a akceptovanie tejto nedokonalosti aplikovali aj v praxi.

Naša myseľ podlieha rôznym šumom. Máme tendenciu vytvoriť si svoje názory a nemeniť ich. Nepočúvať úsudky, ktoré narušujú naše chápanie sveta, pretože nás to núti spochybniť samých seba. Máme pocit, že môžeme tak prísť o svoju identitu a že prichádzame o časť seba. Preto je jednoduchšie neprijímať informácie, ktoré narúšajú naše chápanie sveta, ale prirodzene dávame prednosť tým, ktoré sú v súlade s už prijatými normami, pretože to v nás vyvoláva príjemné pocity.

Keď to pripustíme, uľaví sa nám

Keď toto vieme a pripustíme, že nie sme neomylní, môžeme mnohé zmeniť. Môžeme zmeniť prístup k svojim známym a ľuďom, ktorí nezdieľajú naše názory. Môžeme vďaka tomu pochopiť, že v ktoromkoľvek okamihu sa môžeme zmýliť, buď my alebo náš názorový oponent, v závislosti na informáciách, ktoré sme prijali.

Stačí, aby sa objavili nové skutočnosti, o ktorých sme buď my alebo oni nevedeli alebo o nich nevedel nik a vplyvom rozvoja vedy vyplávali na povrch. Teraz sa pozrime na pozoruhodný príklad z jedného výskumu uvedeného v knihe Ešte si to premysli od Adama Granta, odborníka na organizačnú psychológiu.

Adam Grant

Grant píše o výskume na newyorskej Kolumbijskej univerzite, ktorý prebieha už dve desaťročia. Ak sa zapojíte, vedúci výskumu Peter T. Coleman vás posadí do diskusie s človekom, ktorý má presne opačný názor ako vy na niektorú z kontroverzných tém. Na rozhovor máte 20 minút a potom sa musíte rozhodnúť, či so svojim oponentom súhlasíte natoľko, aby ste spolu spísali a podpísali spoločné vyhlásenie o názore napríklad na zákon o potratoch.

V prípade, že to spoločne so svojim oponentom zvládnete, vaše vyhlásenie sa dostane na verejné fórum. Cieľom tohto výskumu je analyzovať úspešné rozhovory a potom experimentovať s rôznymi postupmi tak, aby takých úspechov bolo viac. Ďalším zaujímavým momentom je, že pred tým, ako vás postavia do diskusie o potratoch so svojím oponentom, dajú vám obom prečítať novinové články o inej kontroverznej téme – vlastníctvo zbraní.

Ak článok o vlastníctve zbraní poskytuje vyrovnaný prehľad argumentov za neregulované vlastníctvo zbraní ako aj proti, čiže za legislatívne regulované vlastníctvo, v pokusoch vychádza 46 % úspešnosť toho, že sa s partnerom zhodnete a podpíšete spoločné vyhlásenie, čo nie je vôbec málo.

Niektorým náhodne vybraným diskusným párom dali ale prečítať inú verziu rovnakého článku, ktorá viedla k tomu, že spoločné vyhlásenie o zákone o potratoch podpísali v 100 % prípadov. V tejto inej verzii článku boli uvedené rovnaké informácie, no podané inak – neboli prezentované ako čiernobiely súhlas dvoch táborov, ale ako zložitý problém s mnohými odtieňmi sivej, kde sa  spomínali mnohé možné názory a dilemy.

Buď – alebo? Pozor na extrémy

Ukázalo sa, že samostatná existencia alebo poznanie protichodného názoru nestačí na to, aby sme dostatočne spochybnili svoj postoj, ba naopak, budeme si ešte tvrdohlavejšie stáť za svojím. Predstaviť dva extrémy nie je riešenie, ale súčasť problému polarizácie. V psychológii preto existuje výraz binárne skreslenie. Ide o základný ľudský sklon dosiahnuť jednoznačnosť prostredníctvom zjednodušenia zložitého problému na dve kategórie.

Protijedom proti tejto náchylnosti je komplikovanosť, teda zdôrazňovanie množstva pohľadov na daný problém. Vyplýva z toho, že v diskusiách o kontroverzných témach nestačí poskytnúť čierno-biele odpovede, je treba predstaviť čo najväčšie množstvo perspektív. Dávka zložitosti môže narušiť cyklus nadmernej sebadôvery a spustiť cyklus spochybňovania. Posilní skromnosť v úsudku a pochybnosti o vlastných názoroch. Môže v nás vzbudiť zvedavosť na informácie, ktoré nepoznáme.

Takto podaný článok o držaní zbrane stačil na to, aby zástancovia hnutia pro-life a pro-choice našli niektoré spoločné názory a to iba za 20 minút. Článok nie len motivuje čitateľov k tomu, aby prehodnotili svoj názor na potraty, ale aby aj prehodnotili svoje postoje k iným kontroverzným témam, napríklad k pozitívnej diskriminácii a trestu smrti.

Keď si účastníci výskumu prečítali verziu článku podávajúcu dve stanoviská, častejšie bránili vlastný postoj a zriedkavejšie sa zaujímali o názor oponenta. Ak si prečítali zložitejšiu verziu, v porovnaní s vlastnými názormi spomínali spoločné postoje asi dvakrát častejšie. Vyslovili menší počet názorov a kládli viac otázok. Na záver rozhovoru sformulovali premyslenejšie a kvalitnejšie vyhlásenie – a obe strany odchádzali spokojnejšie.

Z príkladu od Granta o inak podanom článku o vlastníctve zbraní vyplýva, že na základe toho, ako sú nám podané informácie, reagujeme inak. Ľudia, ktorí si prečítali len argumenty „pre” a „proti” boli menej ochotní zaujímať sa o opačný názor dokonca v inej kontroverznej téme a stáli si viac za svojím, zatiaľ čo skupina ľudí, ktorej bola problematika podaná komplexnejšie, sa zamýšľala viac. Viac spochybňovali svoje postoje a kládli viac otázok.

Peter T. Coleman

Je čas na otázky

Keď sa pozrieme na súčasnú spoločnosť, obrovským problémom je polarizácia názorov, ktorá vrcholí či už slovnými útokmi na internete, alebo aj osobnými priamymi útokmi. V modernom svete nemalú úlohu zohrávajú  médiá. Vzájomné obviňovanie, manipulácia, používanie neúplných informácií, informácií vytrhnutých z kontextu a často priamych lží so sebou strhávajú celú spoločnosť bez ohľadu na to, v ktorom názorovom tábore sa človek nachádza.

 Zatiaľ čo sa my stotožňujeme s určitým svetonázorom, automaticky sa v nás vytvára nepochopenie a negatívne pocity voči jedincom mimo túto skupinu. Môže sa potom stať, že začneme „tých druhých” považovať za hlupákov, čo vnáša určitú dávku poníženia. V prípade, že sa negativita, agresivita a ponižovanie stupňujú, stáva sa určitá skupina predmetom dehumanizácie. Dehumanizácia znamená, že my sa radíme k tej správnej, ľudskejšej skupine, zatiaľ čo voči jedincom mimo skupinu si vytvárame predsudky a chyby jednotlivcov zovšeobecňujeme na celú skupinu.

Máme tiež tendenciu prehliadať chyby ľudí, ktorí patria do našej skupiny a pociťujeme voči nim ďaleko väčšiu empatiu. Ak sme my „tí ľudskejší”, nerobí nám až taký problém verejne nadávať tým „menej ľudským” alebo sa stotožniť s vojnovým konfliktom. Dehumanizácia je ústredným procesom predsudkov, rasizmu a diskriminácie.

Uveďme si príklad z kuchyne našich emócii a inšpirujme sa politikou. Predstavme si, ako sa cítime, keď si spomenieme na voličov politika, ktorého priam neznášame a považujeme ho za zdroj problémov v krajine. Tipnem si, že pri tejto spomienke mnohí teraz prežívate negatívne pocity až agresiu nielen voči samotnému politikovi, ale aj voči voličom tohto politika a nemôžete pochopiť, prečo ho tí druhí ľudia volia.

Viete prečo? Lebo ich rozhodovací proces sa zakladá na iných informáciách, než aké máte vy. Sme presvedčení, že my sme sa rozhodli na základe korektných a pravdivých informácii, no zabúdame na to, že tá druhá názorová skupina si myslí to isté. Spomeňme si na experiment uvedený vyššie a pochopíme, že problematika je oveľa zložitejšia a to, čo v celom procese môže byť tým rozhodujúcim je spôsob podania informácie.

Dr. Philip Zimbardo vo svojej knihe Luciferov efekt píše, že medzi zásady, ktoré musíme zahrnúť do nášho arzenálu nástrojov na vyvolávanie negatívneho správania u obyčajne dobrých ľudí, patria tie, ktoré vyvinuli národné štáty na podnecovanie svojich občanov. Keď zvážime, ako štáty pripravujú svojich mladých mužov na účasť vo vojnách a zároveň ako pripravujú občanov, aby podporovali takéto vojenské angažovanie.

Philip Zimbardo

Špeciálna forma kognitívnej prípravy prostredníctvom propagandy pomáha dosiahnuť túto náročnú transformáciu. Národná mediálna propaganda vytvára „obrazy nepriateľa“ (s vládami ako spolupáchateľmi), aby pripravila mysle vojakov a občanov na nenávisť voči tým, ktorí sú označení ako „váš nepriateľ“. Takáto mentálna príprava je najúčinnejšou zbraňou vojaka. Bez nej by nedokázal zamerať svoje zbrane na iného mladého muža, vystreliť a zabiť ho.

U občanov vyvoláva strach z vlastnej zraniteľnosti, čo vedie k predstave, aké by to bolo, keby nepriateľ zvíťazil. Tento strach sa premieňa na nenávisť a ochotu vykonať niečo agresívne na zníženie hrozby. Rozširuje sa aj na ochotu poslať naše deti zomrieť alebo sa nechať zmrzačiť v boji proti tomuto hroziacemu nepriateľovi.

Stopy tejto taktiky ľahko nájdeme aj v krajinách, v ktorých aktuálne prebiehajú vojnové konflikty. Takýmito technikami a metódami sa postupne vnášajú do spoločenskej nálady emócie ako strach a hnev, ktoré vedú až k fanatizmu a nenávisti voči rôznym skupinám obyvateľstva. Uvedené metódy a techniky nie sú novodobými objavmi, oddávna ich používajú aj rôzne skupiny a organizácie, v stredoveku to napríklad bola inkvizícia, v 20. storočí Goebbelsova nacistická propaganda, no a v súčasnosti ich aktívne používajú antikultové organizácie. Môžeme si uviesť ešte konkrétny príklad z histórie, čo sa dá docieliť „správne” podanými informáciami.

V roku 1917 Spojené štáty vyhlásili vojnu Nemecku. Behom niekoľkých dní sa americkí vojaci hromadne hlásili do armády. Prezident Woodrow Wilson ich dokázal presvedčiť, aby bojovali za obranu demokracie, pričom ešte rok predtým tento prezident sľuboval, že Amerika do vojny nikdy nevstúpi. Tvrdil, že ozbrojený konflikt je vecou Európy a americká demokracia s tým nemá nič spoločné. V čase, keď sa ale Amerika chystala do vojny, bol toto podstatný problém. Bolo treba dosiahnuť, aby obrovská masa ľudí súhlasila s vojnou.

Nástrojom bola propaganda, ktorá sa neskôr premenovala na public relations, za ktorej otca sa považuje Edward Louis Bernays. On nazýval tieto vzťahy s verejnosťou výrobou súhlasu, pretože v demokratickej spoločnosti všetko závisí na súhlase ľudí. V prípade veľkej vojny sa použila aj metóda zábavného priemyslu, filmu. Strhnúť davy pomáhali vtedajšie  hviezdy ako Charlie Chaplin alebo Douglas Elton Fairbanks a spolu s nimi šírili posolstvo vlády tisíce ďalších vplyvných osobností.

Vytvoril sa na to aj Creelov výbor pozostávajúci s odborníkov na komunikáciu s verejnosťou, novinárov, tvorcov reklamy, tlačových hovorcov. Vo filmoch sa démonizovali Nemci a používali sa aj vymyslené príbehy. Sústredili sa len na pôsobenie na ľudské emócie. Takto postupne spoločnosť prešla od pacifizmu k nemeckému fanatizmu. Len za rok sa podarilo zmeniť verejnú mienku bez použitia sily alebo zmeny vlády.

Edward Louis Bernays

Vychádza mi z toho, že nie je nič horšie, ako postaviť svojho známeho do pozície hlupáka len preto, že má iný názor. Naša myseľ nás tak stavia do nadradenej pozície voči tomuto človeku so zdanlivo logickými argumentmi: „Ako si to môže myslieť, veď ignoruje jasné fakty.” Prax však ukazuje, že ani sa nenazdáme, ukážu sa nové skutočnosti a my často zistíme, že sme sami mnohé fakty opomenuli.

Je dôležité o tejto chybovosti nášho myslenia vedieť a nebáť sa prehodnotiť a spochybniť prijaté názory, veď jedine tak sa učíme. To je predsa spôsob, ktorým sami rastieme a ak sa k svojim oponentom správame s pochopením a úctou, sami ideme príkladom. Sami sa stávame želanou zmenou. Dôležité je naučiť sa spochybňovať vlastné myšlienky a názory a uvedomiť si, že nemusíme mať nevyhnutne komplexný obraz o danom probléme.

To nám zároveň umožní zostať otvorenými novým poznatkom aj mimo nášho názorového spektra a prehodnocovať informácie. Zároveň nám to umožní nenechať sa strhnúť emocionálne zafarbenými informáciami, ktoré môžu obísť naše kritické myslenie. Nezabudnime však hlavne na to, že hráme podstatnú rolu v utváraní verejnej mienky. Každý z nás sa rozhoduje sám, aký postoj zaujme k inému človeku, alebo skupine ľudí, preto nikdy nezabudnime na to zostať predovšetkým ľuďmi.