Doc. PaedDr. Július Lomenčík, PhD.  je literárny vedec, básnik, kulturológ, povolaním vysokoškolský pedagóg na Filozofickej fakulte UMB v Banskej Bystrici. Orientuje sa na problematiku metodiky vyučovania slovenčiny. Vo svojom príspevku sa venuje Dňu učiteľov  aj odkazu našich národných buditeľov.

Už sme si zvykli, že v priebehu kalendárneho roka sa na chvíľu zastavíme pri každým rokom sa opakujúcich udalostiach a niekedy viac, inokedy menej si ich pripomenieme. Koncom marca obyčajne velebíme učiteľské povolanie, resp. poslanie v súvislosti s výročím narodenia „učiteľa národov“ Jana Amosa Komenského.

V tomto čase odznievajú vzletné a vznešené slová na adresu tých, ktorých „rukami“ prejde každý jednotlivec v čase detstva a dospievania. Pri tejto príležitosti sa vždy hovorí o nenahraditeľnej práci týchto v súčasnosti nadšencov a samozrejme pripomína sa, že by si zaslúžili lepšie ohodnotenie a postavenie v spoločnosti.

Jan Amos Komenský

Po tomto „zastavení sa“ pri učiteľoch a povedaní niekoľkých kvetnatých slov sa už v prvý deň nasledujúceho mesiaca stáva všetko povedané len fraškou, lebo opäť sa vráti do starých koľají, čiže učitelia k svojim každodenným cestám do hlbín študentovej duše a celá spoločnosť k svojim osvedčeným témam, čiže kauzám, škandálom, spreneverám, obohacovaniu sa, zneužívaniu funkcií, haváriám a celému radu ďalších negatívnych skutočností.

Z nich možno viaceré ani nemuseli byť, keby sa výchove a vzdelávaniu našich ratolestí venovala pozornosť počas celého roka. Jednoducho, keby učiteľ dostal po každej stránke priestor a dostatočnú podporu zo strany spoločnosti pri výchove a vzdelávaní osobností žiackeho a študentského veku.

Tohtoročný sviatok Dňa učiteľov prichádza v období koalično-opozičných rozporov, ale i pandémie zvierat a celého radu ďalších problematických javov, ktoré veľmi nenapomáhajú učiteľom predovšetkým pri výchove prichádzajúcich generácií. Ale stále viac aj presadzujúcej „umelej inteligencie“, ktorá postupne preniká i do výchovno-vzdelávacieho procesu. Treba si však uvedomiť, bez akýchkoľvek fráz, že aj v dobe vyspelých informačno-komunikačných technológií je úloha učiteľa na každom stupni výchovy a vzdelávania skutočne nenahraditeľná.

Július Lomenčík

Preto možno len veriť, že v čase súčasných školských reforiem predsa len príde čas, keď spoločnosť si jednoznačne zadefinuje, ako ďalej v príprave generácií na život po každej stránke. A k tomu je nevyhnutné si povedať, aké miesto bude mať učiteľ. Tu je potrebné dosiahnuť v rámci celospoločenskej diskusie zhodu v kľúčových oblastiach na dlhšie obdobie ako predstavuje účinkovanie jednej vlády. Lebo doteraz výchova, vzdelávanie a stým i učiteľ boli po roku 1989 pre všetky vlády jednoznačne na chvoste.

Školské prostredie a osobnosť učiteľa reflektovala v niekoľkých dielach aj slovenská literatúra. Premietlo sa to aj do niekoľkých filmov a televíznych inscenácií. V súčasnosti však už postavenie učiteľa a školské prostredie nie je veľmi atraktívne pre literárnu alebo aj televíznu a filmovú tvorbu. Výnimku v súčasnosti predstavuje televízny seriál „Sľub“.

Pri príležitosti sviatku učiteľov si pripomeňme odkaz niektorých slovenských spisovateľov pôsobiacich za katedrou a prípadnú aktuálnosť ich pedagogických názorov. Veď v dejinách slovenskej literatúry najmä v 19. a 20. storočí nachádzame viacerých tvorcov umeleckého slova, ktorí sa venovali výchove a vzdelávaniu mladej generácie.

Ľudovít Štúr

Významnou učiteľskou osobnosťou bol Ľudovít Štúr (1815 – 1856), pre ktorého učiteľské účinkovanie bolo pripraviť mladú generáciu tak, aby „zachovala ľud pri národnosti a obraňovala jeho záujmy“. Ako nehonorovaný námestník profesora Juraja Palkoviča na Katedre reči a literatúry československej na bratislavskom lýceu prednášal slovanskú históriu a filozofiu dejín.

Zároveň sa zaoberal otázkou zákonitosti vývinu národov a začlenením histórie a kultúry Slovanov do dejinného procesu, ktoré podľa svedectva Jána Francisci-Rimavského „… nám poslucháčom otvárali nové, dosiaľ netušené pohľady do vedeckého vzdelávania a vývinu človečenstva…“, pričom „všetky hltavo prijímané boli (študentmi) a veliký a hlboký dojem na nich vykonali a ich zmýšľanie preporodili. Odtiaľ potom ten výsledok, že škola Štúrova stala sa najúčinnejším faktorom v živote národa slovenského.“

Ľudovít Štúr neskoršie za organickú súčasť svojho demokratického politického programu považoval školský program, s ktorým vystúpil na stránkach Slovenských národných novín v článku Ľud náš obecný, jeho vyučovanie, v ktorom zdôrazňoval význam vzdelania pre deti roľníkov. Poukazoval na skutočnosť, aby v národných školách sa rozšírila ponuka výučby viacerých predmetov.

Ján Francisci Rimavský

Veľký význam prikladal aj Nedeľným školám. Pritom zdôrazňoval potrebu zaoberať sa materinskou rečou a históriou svojho národa. Pre súčasnosť sú aktuálne Štúrove slová, že remeslá, obchody „a stavy s nimi sa zaoberajúce nemusia vybiehať na čistý zisk… zárobkárstvo“, ale vzdelaním sa majú zušľachťovať a zaujímať sa aj o spoločenské veci.

Príslušníkov inteligencie pranieroval za jednostrannosť jej zamerania, preto predpokladal istú mieru všeobecného vzdelania: „Čo koľko človek zná z druhých vrstiev náuk a známostí, má už predsa jaký-taký pochop o tom, na ktorý sa ďalšia známosť ľahko zachytí a navije, má už aspoň iskru, za ktorou bezpečnejšie ďalej ísť môže… Jednostrannosť, veľká, zbehlosť na jednom poli, celková neznámosť a zanedbanosť na druhom je pedantéria nemecká, nepraktičnosť a nespôsobnosť k činnému životu…“, preto „… preč s takýmto školáctvom, s takouto jednostrannosťou.“

Aktuálnosť odkazu Ľudovíta Štúra v tomto smere pre súčasnosť je jednoznačne vtom, že podľa neho výchova a vzdelanie sa stávajú dôležitými činiteľmi pri prestavbe spoločnosti. Preto je im potrebné venovať primeranú pozornosť zo strany spoločnosti naozaj nielen oslavnými ódami pri príležitosti sviatku „Dňa učiteľov“.

August Horislav Škultéty

Medzi slovenských mládencov vedených Ľudovítom Štúrom patril  (1819 – 1892), ktorý sa stal prvým riaditeľom slovenského gymnázia v Revúcej. O jeho pedagogických schopnostiach sa dozvedáme zo spomienok jedného z mnohých jeho žiakov: „Škultéty, dobrá, zlatá duša, i vlastnú dušu by bol dal za nás, každému chcel dobre, ako otec deťom… Zo slovenčiny učil nás mluvnicu podľa Mrázovej tlačenej mluvnice, skloňovanie podstatných mien, prídavných mien, časoslová, vovádzal nás do správnej slovenčiny.“

Ako riaditeľ dbal o to, aby sa žiaci čo najviac naučili, preto nevidel rozdiel medzi školským a mimoškolským vyučovaním. Pri otvorení gymnázia vo svojej reči upozornil, že „v tejto svätyni má sa vychovávať mládež v duchu čisto ľudskom.“ Hovoril tiež, že chcú pracovať na roli národa nášho dedičnej a „mládež vychovávať i v duchu vlasteneckom“.

Žiakom revúckeho gymnázia bol aj Martin Kukučín (1860 – 1928), ktorý svoje študentské i učiteľské roky literárne spracoval do čŕt a poviedok s dôkladným poznaním školského prostredia. Preto tieto jeho práce literárna história právom označuje ako „školské“ prózy. V mnohých z nich nastoľoval určité spoločenské problémy, napr. ako dedinčania nemali záujem posielať deti do škôl.

Martin Kukučín

O učiteľovom pôsobení poznamenal, že „… kto len z polovice o školu pečuje, čo by aký boháč bol, nemôže mať ako učiteľ vážnosti, taký nech nechá učiteľský stav na boku…“ Prihováral sa za názorné vyučovanie a požadoval, aby škola nielen vzdelávala, ale predovšetkým vychovávala: „… škola povolaná je nie k tomu, aby dietky všelijakým užitočným vedám vyučila, jako hlavne k tomu, aby pomocou učebnej látky rozsudok a všetky iné duševné schopnosti dietok harmonicky vyvinovala…“.

Pred školskými lavicami začal svoj pracovný profesionálny život aj spisovateľ a matičný činovník Jozef Cíger Hronský (1896 – 1960). Svoju pedagogickú činnosť neopustil ani po príchode do Matice slovenskej, kde mal značný podiel pri zostavovaní matičných čítaniek, ktoré pomáhali presadzovať kvalitnú literárnu výchovu na slovenských ľudových školách v 30. a prvej polovici 40. rokov 20. storočia.

Podnetom ojedinelého čítankového projektu bol námet slovenského pedagóga Júliusa Ballu, aby slovenskí pedagógovia sa združili na pôde Matice slovenskej a vytvorili kvalitné čítankové učebnice. Vzniknuté čítanky potom vo vtedajších pedagogických kruhoch tak štátnych ako aj cirkevných škôl si získali vysoký kredit.

Jozef Cíger Hronský

J.C. Hronský v autorskom kolektíve sa nielen podieľal na výbere textov z pôvodnej slovenskej literatúry, ale prispel aj vlastnou autorskou tvorbou. Cieľom čítania bolo získať si mladého čitateľa pre slovenskosť predstavením duchovných hodnôt slovenského národa. Hronský o význame práce učiteľa v rozvíjaní národného života zanechal svedectvo vyjadrením, ktoré sa v plnej miere vzťahuje aj na jeho podiele na zložitých úlohách národných slovenských programoch základného významu vtedajších čias: „Či bude chcieť niekto priznať, či nie, pravdou ostane, že slovenské učiteľstvo relatívne oveľa hlbšie zasahuje do národného života, ako učiteľstvo kdekoľvek na svete.“

V školských službách pôsobil aj literárny vedec a esejista Alexander Matuška (1910 – 1975). Podľa neho významnú stránku osobnosti učiteľa by mali predstavovať vlastné osobnostné predpoklady pre túto prácu. Pre Matušku bolo dominantné predovšetkým dôkladné poznanie obsahu, čiže látky, a to predovšetkým z literatúry, kde podľa neho nevyhnutným predpokladom musí byť osobný vzťah k literatúre, lebo v opačnom prípade „… to je hrôza, to je strašné“. Ako stredoškolský učiteľ literatúry nebazíroval na nepodstatných veciach, napr. podrobných životopisoch s presnými dátami.

Oveľa väčšiu pozornosť venoval tomu, aby prejav študenta bol kultivovaný. Znamenalo to, aby o literatúre hovoril nielen súvisle, ale využívajúc pri tom aj istý slovník, aby prejav bol na nejakej úrovni. Na základe bytostného vzťahu k literatúre dosť značný dôraz kládol na čítanie literárnych textov, tak povinných ako i nepovinných. K pozitívam jeho hodín literatúry patril rozhovor so študentmi o „… živote, o ľuďoch, o všeličom…“.

Na slobodnú diskusiu využíval pravidelne posledných päť-desať minút vyučovacej hodiny. Tu si uvedomoval, že vyučovanie literatúry nemôže byť len o poznaní, ale nevyhnutným predpokladom je aj emocionálne precitnutie. A toto vyžadoval aj od učiteľa literatúry, ktorý musí nielen poznať, byť poučený, ale musí byť aj obrazne povedané „zapálený“, čiže podľa neho „… jednu z hlavných úloh bude ešte stále hrať láska k veci, k predmetu, k duši a telu literatúry“.

Alexander Matuška

Pripomenutím si názorov niektorých spisovateľov pôsobiacich aj za katedrou vidíme, že pre súčasnosť zanechali mnoho podnetných myšlienok. Preto možno slovenskí učitelia nemusia neustále pozerať „za humná“ Slovenska a odtiaľ „ťahať“ do našich škôl mnohé pedagogické teórie, ale jednoducho len prirodzene počúvať odkaz našich učiteľov z minulosti a primerane ho modifikovať do súčasných rozporuplných spoločensko-politických a kultúrnych podmienok. Lebo výchova a vzdelávanie sa nedá mechanicky „presádzať“ z jedného kultúrneho prostredia do iného, preto je viac ako potrebné, aby to „naše“ sa nezapýrilo.

K tomu môže napomôcť aj slovenský spisovateľ, keď znovu objaví to krásne školské prostredie a v literárnej reflexii zanechá svedectvo o tých večných rivaloch a zároveň spojencoch – učiteľoch a ich študentoch – na pozadí aj súčasných spoločenských pohybov. Lebo povedané s Martinom Kukučínom „… spoločnosť ľudská…“ je síce „skazená…, a predsa oči celého sveta na školu ako dôležitého faktora sa obzerajú“, ale žiaľ naďalej platia jeho slová, že „… a nič nekoná svet v prospech školy a učiteľstva.“

Ako učiteľ so štyridsaťročnou pedagogickou praxou na všetkých stupňoch vzdelávania želám učiteľkám, učiteľom materských, základných, stredných i vysokých škôl, ale i majstrom/majsterkám odborného výcviku v Banskej Bystrici, aby naďalej kráčali, ako riadky v knižke, a písali nové životné i pedagogické príbehy naplnené zdravím, obyčajným ľudským šťastím, spokojnosťou duše medzi kvapkami rôznych trampôt, ale s večnou túžbou po ŽIVOTE vo všetkých jeho podobách v trojjedinosti DOBRA, KRÁSY a LÁSKY.

Zľava Július Lomenčík a Ján Nosko