Kontroverzná osobnosť prvého slovenského prezidenta Jozefa Tisa aj 69 rokov po jeho smrti vyvoláva rôzne debaty medzi niektorými slovenskými politikmi či historikmi. Historické fakty z obdobia vojnového Slovenského štátu sú však jasné, preto nezaškodí si ich pripomenúť.

Vznik Slovenského štátu 1939

Vo februári 1939 predstavitelia Nemecka podnikali kroky smerujúce k obsadeniu pomníchovského Česko-Slovenska. To malo svoje hranice garantované signatármi Mníchovskej konferencie, preto sa Hitler snažil o „samovoľný rozpad“ ČSR a zvyšoval tlak na osamostatnenie sa Slovenska. Dňa 9. marca 1939 bolo na Slovensku vyhlásené štatárium – tzv. Homolov puč.

Prezident Emil Hácha odvolal Jozefa Tisa a na post predsedu autonómnej vlády vymenovala Karola Sidora. Tiež na územie Slovenska vtrhli z Česka povolané vojenské oddiely, ktoré začali obsadzovať administratívne budovy. Na odpor sa im postavili študenti a Hlinkova garda.

Hitlerove návrhy na vyhlásenie samostatnosti Slovenska Sidor odmietol. Deklarácia samostatnosti prečítaná Ferdinandom Ďurčanským vo viedenskom rozhlase 11. 3. 1939 ostala bez ozveny. V takej situácii prijal Jozef Tiso 13. marca pozvanie Adolfa Hitlera do Berlína, kde ho počas rozhovorov führer žiadal o urýchlené „blitzschnell“ vyhlásenie samostatnosti a hrozil rozdelením Slovenska medzi jeho susedov. Tiso však odmietol vyhlásiť samostatnosť priamo z Berlína.

Slovenský snem

Telefonicky sa spojil s česko-slovenským prezidentom Emilom Háchom i  predsedom slovenskej vlády Karolom Sidorom a dohodli sa, že na ďalší deň zvolajú slovenský snem.14. marca na neverejnom zasadnutí slovenského snemu Tiso vo svojom prejave referoval o rokovaniach v Berlíne. Celé rokovanie parlamentu sa nieslo v atmosfére strachu a neistoty.

Vtedajší poslanec Pavol Čarnogurský to charakterizoval slovami:

„Otvorením snemu sa zniesla na poslanecké lavice ťažká, až dusivá nálada. Každý z nás vedel, že vyhlásením slovenskej štátnej samostatnosti sa staneme len nástrojom Hitlera, nie vyjadrovateľmi vôle národa.“

Nedošlo ani k tradičnému hlasovaniu. Poslanci len povstali a zaspievali pieseň Hej, Slováci. Vyhlásenie samostatnosti znamenalo koniec prvej Československej republiky, Čechy a Moravu Hitler následne 15. marca obsadil bez rizika vojenskej konfrontácie so Spojeným kráľovstvom a Francúzskom.

Tiso bol ministerským predsedom Slovenského štátu od 14. marca 1939 do 26. októbra 1939.   Predsedom „Hlinkovej slovenskej ľudovej strany – Strany slovenskej národnej jednoty“ sa stal oficiálne 1. októbra 1939 a 26. októbra sa stal prezidentom Slovenského štátu..

Postavenie autonómnej krajiny v rámci Česko-Slovenskej republiky bolo vystriedané „nezávislosťou“ získanou od Hitlera na jeho nátlak vo forme politického vydierania slovenskej strany, čo spôsobilo rozpad Česko-Slovenska. Nacistické Nemecko si „Ochrannou zmluvou“ zaistilo vojenské i hospodárske pozície, ktoré si ďalej posilnilo počas salzburských rokovaní v júli 1940.

Tiso a židovská otázka

Autonómna vláda pod vedením Jozefa Tisa okrem toho, že iniciovala hromadný odsun Čechov zo Slovenska, 4. novembra 1938, vydala vládne nariadenie o tzv. postrku 7.500 Židov na územia, ktoré boli odstúpené Maďarsku. Tento zámer sa však Tisovi nepodarilo splniť, lebo väčšina deportovaných sa vrátila späť kvôli tomu, že maďarské úrady ich odmietli prevziať. Po vyhlásení samostatnosti 14. marca 1939 podľa vzoru Norimberských zákonov zaviedlo Slovensko protižidovské rasové zákonodarstvo. 9. septembra 1941 vyšlo pamätné Nariadenie č. 198 o právnom postavení Židov

Prezident Tiso 15. mája 1942 podpísal Ústavný zákon o vysťahovaní Židov, ktorý štvrť roka po začatí spätne zlegalizoval už uskutočnené deportácie Židov do nemeckých „pracovných“ táborov. Okolo tisícke osôb podpísal prezidentskú výnimku spod protižidovského zákona, desaťtisíce ďalších Židov však išli na smrť.

Známy je Tisov výrok z tohto obdobia:

„Je to kresťanské? Láska k sebe je príkazom Božím, a tá láska k sebe mi rozkazuje, aby som od seba odstránil všetko to, čo mi škodí, čo mi ohrozuje život. A že Slovákovi židovský živel ohrozoval život, myslím, o tom nikoho netreba presvedčovať.”

Deportácie Židov zo Slovenska začali v marci 1942. Za každého deportovaného platil Slovenský štát nacistickému Nemecku 500 ríšskych mariek.  25. marca 1942 odišiel z Popradu prvý transport tisícky židovských dievčat a žien do koncentračného tábora Osvienčim. Vyvážanie Židov do koncentračných táborov pokračovalo až do 20. novembra 1942. V priebehu roka 1942 zo Slovenska odtransportovali celkovo 57.628 slovenských Židov, z ktorých prežilo len pár stoviek.

Tiso voči Židom vystupoval podobne agresívne, ako predstavitelia radikálneho krídla HSĽS. Po snahe niektorých poslancov Slovenského snemu, celkovej nepopularite transportov medzi obyvateľstvom a vďaka protestnej Nóte Svätej stolice z 5. mája 1943 deportácie zastavili.

Znova začali v októbri 1944 po obsadení Slovenska Nemcami, ktorí potlačili Slovenské národné povstanie, keď sa Červená armáda prebíjala k slovenskej hranici. Počas okupácie bolo deportovaných 13.500 Židov a uväznených ďalších 5.000 osôb,  pričom tísícku Židov zavraždili priamo na území Slovenska. Najmä vďaka obetavej pomoci civilného obyvateľstva prežilo zimu 1944/45 okolo 10.000 slovenských Židov. Faktom je, že na hromadných vraždách civilistov na našom území sa okrem nemeckých nacistov podieľali aj príslušníci Hlinkových gárd (Nemecká, Kremnička a ďalšie miesta tragédií na Slovensku).

Po vstupe nemeckých vojsk na územie Slovenska a následnom vypuknutí SNP Tiso nevyužil vzniknutú situáciu, ale naďalej zotrval v pozícii nemeckého spojenca. Po potlačení Povstania v Banskej Bystrici 30. októbra 1944 vystúpil na terajšom Námestí SNP s ďakovným prejavom a vyznamenával nemeckých vojakov bojujúcich proti Slovákom…

Proces a poprava

Tiso stratil moc po oslobodení Slovenska v apríli 1945. Ušiel a skrýval sa v rakúskom kláštore v Kremsmünsteri. Tu ho objavila americká vojenská polícia, ktorá ho prevzala po predchádzajúcom súhlase mníchovského kardinála Faulhabera. Spojenci ho ako vojnového zločinca následne vydali česko-slovenskej vláde.

Proces sa začal 2. decembra 1946 a rozsudok bol vynesený 15. apríla 1947 prostredníctvom sudcu JUDr. Igora Daxnera. Žalobcami boli JUDr. Ľudovít Rigan, JUDr. Juraj Šujan a vojenský prokurátor JUDr. Anton Rašla. Obhajcami boli JUDr. Ernest Žabkay a JUDr. Martin Grečo. Spolu s Tisom bol v tomto procese odsúdený na smrť aj Ferdinand Ďurčanský (v neprítomnosti) a Alexander Mach na 30 rokov väzenia (zo zdravotných dôvodov bol rozsudok nad ním vynesený o mesiac neskôr v osobitnom pojednávaní).

Žiadosť o milosť predložil 15. apríla slovenský povereník spravodlivosti Ivan Štefánik a Predsedníctvo SNR ho posunulo vláde. Vláda Klementa Gottwalda odporučila prezidentovi Benešovi zamietnuť túto žiadosť v pomere hlasov 17:6.

ThDr. Jozef Tiso (1887 – 1947) bol popravený v skorých ranných hodinách 18. apríla 1947 na dvore Justičného paláca v Bratislave. Neskôr ho v tajnosti pochovali na Martinskom cintoríne v Bratislave. Poprava Tisa prispela k zvyšovaniu napätia medzi komunistami a predstaviteľmi nekomunistických strán. Povojnové udalosti v Československu napokon vyústili do februárového prevratu v roku 1948.

Tisovo pôsobenie počas vojnového Slovenského štátu a jeho poprava sú na Slovensku ešte stále predmetom rôznych politických diskusií. Politickej zodpovednosti prezidenta SR a osobnej ako katolíckeho kňaza za vojnové zločiny na vlastných občanoch ho to však už nikdy nezbaví.

„Je hanbou čo i len obhajovať vojnových zločincov, nieto si ich ešte uctievať,“

píše vo svojom aktuálnom vyhlásení Múzeum holokaustu v Seredi. To platí nielen na Slovenku, ale v celej Európskej únii, ktorej demokratický systém je založený na protifašistickej tradícii.