Ponurá novembrová atmosféra nám každoročne ponúka „kompenzáciu“ v podobe nádherne rozžiarených náhrobných svietnikov na miestnych cintorínoch. Je to čas „dušičiek“, keď si viac ako inokedy pripomíname svojich blízkych, čo nás už fyzicky navždy opustili, ale spomienka na nich v nás nestále pretrváva.

Tak je to aj s osobnosťami nášho národného života, ktorí sa výrazne spolupodieľali na formovaní spoločenského vedomia v oblasti verejno-spoločenskej, ale aj v kultúre, umení, školstve či športe.

V Banskej Bystrici ich máme naozaj nadostač, čo svedčí o bohatej, zaujímavej a pestrej minulosti regiónu. Miestne cintoríny poskytujú možnosť pristaviť sa pri početných hroboch dejateľov, pričom orientovať sa v spleti uličiek a radov v nich pomáha Sprievodca po banskobystrických cintorínoch, ktorý vydalo mesto v roku 2012.

O tejto užitočnej publikácii sa už písalo a mnohí obyvatelia a návštevníci si ju pochvaľujú ako vítaného pomocníka v bludisku miest posledného odpočinku. Zahŕňa vybrané cintoríny   – rímskokatolícky na Námestí Štefana Moysesa, evanjelický v Lazovnej ulici, evanjelický v Radvani – Kráľovej, židovský na Rudlovskej ceste, ale aj pietne miesta v Kremničke – urnový háj a centrálny cintorín.

Pretože kvôli pandemickým opatreniam nám nie je umožnené uctiť si pamiatku zosnulých obvyklým spôsobom, skúsme si aspoň prostredníctvom tohto príspevku pripomenúť, koho môžeme na uvedených cintorínoch podľa spomenutého  Sprievodcu nájsť.

Z nich by sme chceli akruálne pripomenúť predovšetkým hrob štúrovského básnika Andreja Sládkoviča na radvanskom cintoríne, ktorého 200. výročie narodenia si t. r. pripomíname. Aj keď nie tak slávnostne a obsažne, ako by sme si to predstavovali za normálnych čias.

Na evanjelickom cintoríne v Lazovnej ulici leží jeho nemenej slávny súpútnik – básnik Ján Botto v spoločnosti spisovateľa Martina Rázusa či literárneho kritika a vedca Alexandra Matušku. Na rímskokatolíckom cintoríne na Námestí Štefana Moysesa nájdeme napr. priekopníka lesného hospodárstva Jozefa Dekreta Matejovie alebo básnika Mikuláša Kováča, židovský cintorín je zasa miestom posledného odpočinku významného maliara Dominika Skuteckého.

To sú iba malinké čriepky z mozaiky osobností, uvedených v publikácii. Od jej vydania však uplynulo 8 rokov a za ten čas pribudli v neúprosnom zozname ďalšie mená. Skúsme si ich oživiť v pamäti!

Na rímskokatolíckom cintoríne na Námestí Š. Moysesa našli miesto posledného odpočinku herec Ivan Palúch a univ. profesor Eduard Gombala, v Lazovnej ulici na ev. cintoríne zasa vysokoškolskí pedagógovia Július Alberty, prvý dekan pedagogickej fakulty, literárny vedec Zdenko Kasáč, matematik a milovník hudby Beloslav Riečan, či  prvý rektor UMB Ján Findra. Zaujme aj nový náhrobník už skôr zosnulého ak. maliara Štefana Pruknera.

Avšak nie všetci, ktorí v Banskej  Bystrici žili a tvorili, sú tu aj pochovaní. Časť z nich odišla do Bratislavy a pochovaná je tamojších cintorínoch, ich hroby možno však nájsť na Národnom cintoríne v Martine.

V bratislavskom Slávičom údolí sa možno pristaviť pri hroboch Ľuda Ondrejova, Ivana Bukovčana, Šimona Jurovského, Jána Cikkera, Tibora Andrašovana, Petra Karvaša, na bratislavskom Martinskom cintoríne je pochovaná spisovateľka pre deti a mládež Klára Jarunková. Na cintoríne pri Kozej bráne možno nájsť hrob hudobného skladateľa Jána Levoslav Bellu, po ktorom je pomenované tunajšie konzervatórium.

S Banskou Bystricou bol úzko spätý významný prozaik Ladislav Ťažký. Rodák z Čierneho Balogu si svoje miesto posledného odpočinku vybral v rodisku manželky v Klížskom Hradišti (okres  Partizánske). Národný cintorín v Martine ponúka možnosť pristaviť sa pri hroboch dejateľa Karola Kuzmányho, výtvarníka Viliama Ruttkaya Nedeckého, spisovateľa Jána Bodenka a prof. Viliama Marčoka. Najnovšie k nim pribudol aj náhrobník banskobystrického rodáka a výrazného predstaviteľa slovenskej  literárnej postmoderny Pavla Hrúza.

Čas spomínať na všetkých, ktorí už nie sú medzi nami, nie je viazaný iba na začiatok novembra. Po celý rok zostávajú miesta ich posledného odpočinku pevnými bodmi na pomyselných či skutočných potulkách po slovenských cintorínoch, ku ktorým sa možno kedykoľvek zatúlať. Hoci v súčasnosti predovšetkým iba virtuálne, prídu chvíle, keď budeme môcť osobne položiť kvety či zapáliť sviečku na hroboch tých, ktorých prácu a tvorbu si ctíme a vážime.