Štátna vedecká knižnica v Banskej Bystrici pri príležitosti 80. výročia SLOVENSKÉHO NÁRODNÉHO POVSTANIA pozýva na besedu pod názvom PRAVDIVÁ HISTÓRIA. Uskutoční sa  v stredu 26. júna 2024 o 9:00 hod. v Spoločenskej sále ŠVK na Lazovnej 9 s voľným vstupom na podujatie. Diskutovať prídu Vladimír Strmeň a Pavel Marko.

Prvým hosťom bude kapitán VLADIMÍR STRMEŇ – priamy účastníkom SNP. Na podujatí sa  s poslucháčmi podelí o svoje osobné zážitky: príchod vojny, vypuknutie SNP, ako ho zverbovali za partizána, prechod frontu, povstalecké príbehy, prísaha československého partizána, odkaz budúcim generáciám.

Vladimír Strmeň

Druhým hosťom podujatia bude plukovník PAVEL MARKO, prezident Únie vojnových veteránov Slovenskej republiky, ktorý porozpráva svoje skúsenosti a zážitky z pôsobenia v mierových misiách.

Pavel Marko

Vladimír Strmeň

Narodil sa 26. augusta 1928 v baníckej osade Richtárová neďaleko obce Staré Hory. Otec pracoval v papierňach v Harmanci. Na následky silného prechladnutia však ochorel na zápal mozgových blán a keď mal Vladimír iba tri a pol roka, umrel.

Matka Františka finančne nezvládala starostlivosť o syna, preto ho odovzdala do výchovy k sestrám Vincentkám do Radvane. V detskom domove Vladimír strávil 7 rokov života a vo svojich 14 rokoch nastúpil na vojenskú školu k armádnej kapele v Banskej Bystrici, kde sa dostal k trúbke.

Vladimír Strmeň s otcom

Štúdium však narušil blížiaci sa front. Rok po nástupe, v lete 1943 absolvovali armádni kapelníci výcvik so zbraňou na Oremlaze pri Brusne. O rok neskôr bola posádková hudba prevelená k tretiemu pešiemu pluku do Zvolena, kde ho zastihlo vyhlásenie Slovenského národného povstania.

Vladimíra spolu s jedenástimi spolužiakmi prepustili domov s tým, že po skončení vojny sa majú vrátiť, aby sa im započítali skúšky za aktuálny ročník. Po návrate na Richtárovú našiel v rodičovskom dome partizánsky štáb, následne ho veliteľ štábu zverboval k partizánom.kde začal ako spojka.

15-ročný Vladimír

Po niekoľkých dňoch Strmeňa spoznal jeho veliteľ zo Zvolena, nadporučík Sitár, ktorý ho pozval do svojej jednotky. Vladimír absolvoval výcvik na strelca ľahkého guľometu, mínerský výcvik,  bojoval pri Veľkých Bieliciach a v Turci.

Boje boli veľmi tvrdé a nemilosrdné. Obe strany si nič nechceli a nemohli darovať. Každý deň v horách znamenal veľké riziko s nejasným koncom. Po jednom z nemeckých útokov bol ťažko ranený. Iba vďaka odvahe spolubojovníkov a zhode šťastných náhod ho s črepinami v tele previezli do nemocnice v Banskej Bystrici. Tam mu ich úspešne vybral primár Daniel Petelen, hoci mnohí povstalci také šťastie nemali.

Vojak Vladimír Strmeň

Vladimírovi išlo o život dokonca aj v nemocničnej izbe. Jeden z vojakov, ktorému po útoku museli amputovať obe nohy, sa nevedel vyrovnať s vyhliadkami na ďalší život. Mal pri sebe ručný granát, ten odistil a vložil si ho pod perinu. Našťastie si to všimol ďalší vojak zotavujúci sa v nemocničnej izbe, okamžite pribehol a granát vyhodil von oknom. Ten letiac, len čo bol pod úrovňou okna, aj explodoval.

Po tomto zážitku bol Vladimír Strmeň niekoľko dní v zotavovni v Banskej Bystrici a následne ho previezli do lazaretu v Španej Doline. Ani nie po dvoch týždňoch od zranenia ho lekári pre nedostatok kapacity prepustili a odišiel do hôr opäť bojovať. 

Vladimír Strmeň a partizánske boje

Keďže Nemci vedeli o obyvateľoch žijúcich v horských osadách, že pomáhajú partizánom, bombardovali Staré Hory, starohorskú dolinu, Donovaly a okolité osady. Bolo veľa mŕtvych civilov i vojakov, veľké škody na vojenskom a súkromnom majetku.

Nacisti tiež agitovali medzi ukrytými partizánmi v horách pomocou zhodených letákov. Na nich boli vytlačené priepustky, ktorými sa mohli vzdávajúci sa bojovníci preukázať. Tie im mali zabezpečiť beztrestnosť a pokojný návrat domov. Išlo však len o pascu a niektorí partizáni, ktorí sa rozhodli opustiť hory, tak vbehli ničivým popravčím komandám priamo na mušku. Skončili v masových hroboch v Kremničke a v Nemeckej.

Vladimír Strmeň s Ľubicou Laššákovou a Petrom Pellegrinim v Pamätníku SNP

Vladimír Strmeň bol so svojimi spolubojovníkmi od novembra 1944 pričlenený k sovietskej jednotke Pomstiteľ, ktorej velil major Morozov. Ich úlohou bolo zabrániť presunu vojenských síl a prostriedkov medzi mestami Banská Bystrica a Ružomberok.

Nemci ďalej postupovali aj voči civilnému obyvateľstvu žijúcemu v horských osadách, ktoré pomáhalo partizánom po materiálnej a informačnej stránke. Jedna takáto trestná výprava bola vo februári 1945 vyčlenená na vypálenie Starých Hôr. Ich postup však odhalili a tak asi 50 – členná skupina nemeckých vojakov na mieste postrieľali.

S bojovými druhmi v Pamätníku SNP

Dňa 18. marca sa však Nemci pomstili prepadnutím Partizánskej republiky, vypálený bol Priechod, Kalište, Baláže, Špania Dolina, Staré Hory a Richtárová.

„Strieľali do všetkého, čo sa hýbalo, aj náš rodičovský dom spálili a do horiaceho domu hodili moju mamu aj s dvojročným bratom Ivankom za to, že piekla chlieb a prala pre partizánov,“

spomína Vladimír Strmeň.

Spomienky na vojnu

Vladimírovej mame a nevlastnému bratovi sa však podarilo utiecť cez zadný východ z domu a v hlbokom snehu cez potok prebehli do dvora susedov, kde sa ukryli. Jeho nevlastného otca Rudolfa odviedli spolu s ostatnými mužmi do tábora v Dachau, odkiaľ sa vrátil s podlomeným zdravým.

Deň na to dostala partizánska jednotka rozkaz opustiť starohorské lesy a pochodovať cez front. Postupovali smerom na Baláže, ktoré ešte dohárali, okolo poludnia vyšli na zhorené Kalište. Ďalej išli na Donovaly, kde po domoch prenocovali, a ďalej vypochodovali smerom na Liptovskú Lužnú, Magurku, Chabenec, odtiaľ do Jasenskej doliny. Tam urobila jednotka chybu a založila si ohne. Bola tak ľahkým cieľom pre nemeckú leteckú jednotku, ktorá ich prepadla.

Na oslavách SNP

Vladimír spolu so svojimi druhmi očakávali výsadok nemeckých vojakov a boli pripravení na ich útok, ten však našťastie neprišiel. Na ďalší deň sa dostali do dediny Bystrá pri Podbrezovej, kde dva dni odpočívali. Následne putovali štyri dni cez Vernár do Popradu, kde boli pričlenení k ôsmemu zboru armádneho generála Ludvíka Svobodu.

Vladimírovi sa podarilo z bojov vyviaznuť bez ťažších zranení. Následne ho velitelia vybrali a presunuli do Banskej Bystrice, kde vytvorili prvú československú posádku. Tá dohliadala na pokojný priebeh udalostí už v oslobodenom meste a v jeho okolí.

Vladimír Strmeň s vojnovými vyznamenaniami

Vladimír Strmeň sa po skončení II. svetovej vojny zamestnal v Podbrezovských železiarňach. Oženil sa Máriou, rodenou Borovicovou, s ktorou mali dve deti. V práci výrazne prispel k prebudovaniu závodného orchestra. V roku 1970 sa z rodinných dôvodov presťahoval do Banskej Bystrice. Pracoval v Tesle, neskorších Závodoch výpočtovej techniky, kde vytvoril úspešnú závodnú kapelu, ktorú aj viedol.

Po odchode do dôchodku v roku 1988 žije aktívnym životom ako hudobník, vedie besedy a diskusie o svojej účasti v SNP, je pravidelným účastníkom osláv Povstania spolu s ďalšími spolubojovníkmi, ktorých je však každým rokom menej…

S obľúbenou harmonikou

Pavel Marko a Únia vojnových veteránov SR 

Veteráni na Slovensku sú združení vo viacerých organizáciách a kluboch. Medzi nimi aj v Únii vojnových veteránov SR, ktorá združuje predovšetkým novodobých veteránov. Únia vojnových veteránov SR vznikla 5. januára 1989 ako občianske združenie.  V členskej základni sú rovnoprávne zastúpené všetky mierové misie a operácie z radov aktívnych aj penzionovaných vojakov.

Únia vojnových veteránov SR je členom Medzinárodnej asociácie príslušníkov mierových síl OSN so sídlom v Lyone a spoluzpracuje s Ministerstvom obrany SR.  Pavel Marko je dlhoročným prezidentom ÚVV SR.