Kaštieľ Radvanských patrí neodmysliteľne k mestu pod Urpínom. Každodenne okolo neho kráčame, rozmýšľame čo sa skrýva za jeho múrmi a zamrežovanými oknami. Pri pohľade na jeho posprejované steny a opadávajúcu omietku si môžeme len ťažko predstaviť, ako tento kaštieľ vyzeral v čase, keď sa po jeho chodbách prechádzali baróni, či iné významné osobnosti kultúrneho a spoločenského života. Možno ani neviete, že tu istý čas strávil a komponoval svetoznámy skladateľ Béla Bartók, tajnou chodbou utekal František II. Rákoczi a krásu okolitých hôr obdivoval významný geológ Rhodes Fairbridge. Tento čas sa už bohužiaľ nedá vrátiť späť…

Nám kaštieľ Radvanských učaroval minulý rok už pri prvej prechádzke jeho tajomnými miestnosťami. Aj napriek tomu, že sú schátrané a nenachádza sa v nich žiaden nábytok, je tu stále niečo, čo vás jednoducho chytí za srdce. Túžili sme sa sem stále vracať a objavovať ďalšie a ďalšie tajuplné zákutia, ktoré by nám mohli aspoň trošku priblížiť život, ktorý tu bol storočia pred nami. Podarilo sa! Niečo nás sem stále priťahovalo, volalo. Bol to on…Muž na obraze, ktorý sme náhodou objavili na tmavej povale pohodený len tak na špinavej zemi. Tento charizmatický pán hľadiaci na nás z plátna chcel, aby sme ho zachránili a rozpovedali všetkým jeho príbeh. Tak sa to všetko začalo…

Aj napriek tomu, že ubehol už viac ako rok od nájdenia obrazu, stále nestrácame vieru, že dokážeme vypátrať koho podobizeň to čakala toľké desaťročia, kým ju nájdeme práve my. Táto úloha je však oveľa ťažšia, ako sme si pôvodne mysleli. Informácií a indícií je len veľmi málo. Isté však je, že ide o člena rodiny Radvanských, pretože charakteristické črty tváre toho rodu sa zachovali aj počas stáročí až dodnes.

Práve vďaka tomuto obrazu sa nám podarilo to, čo sme chceli – ponoriť sa do minulosti. Pri hľadaní identity muža z obrazu sme našli mnohé zaujímavosti o rodine Radvanských, našli sme niekoľkých ľudí, ktorí si na zlaté časy kaštieľa v Radvani ešte pamätajú. Jedným z nich je aj muž, ktorého spomienky vám chceme priniesť v tomto článku. Aj napriek tomu, že už nežije, môžeme jeho kladný vzťah k Radvani a kaštieľu Radvanských vyčítať v knihe, ktorú zanechal ako svoje pamäti. Kniha s názvom „From The Maelstrom: A Pilgrim’s Story Of Dissent And Survival In The Twentieth Century“ je síce celá v angličtine, no určite by si zaslúžila preklad do slovenského jazyka. Kniha zachytáva autorov život, ktorý nebol jednoduchý, pretože musel v mladom veku emigrovať preč zo Slovenska. Istý čas však žil i v Banskej Bystrici, kde navštevoval gymnázium. Zatiaľ nemáme vedomosť o tom, že by o existencii tejto knihy niekto na Slovensku vedel, keďže kniha bola vydaná v zahraničí. Exkluzívne vám preto z nej prinášame niekoľko úryvkov, ktoré na seba nenadväzujú, no týkajú sa nášho mesta, kaštieľa a rodiny Radvanských.

Ľubomír Gleiman (1923-2006)

Aj napriek tomu, že nebol priamym potomkom Radvanských, jeho osud bol v detstve nerozlučiteľne spojený s touto rodinou.

„Môj otec sa považoval za Slováka, pričom jeho dve sestry sa rozhodli, že budú maďarskej národnosti. Obe, Anna (Annika) a Wanda, študovali v Berlíne. Anna sa neskôr stala profesorkou detskej psychológie na Univerzite v Budapešti. Na druhej strane Wanda svoje štúdium nedokončila. Vydala sa za baróna z Radvane (pozn. redakcie Anton III. Radvanský), ktorý aj napriek svojmu slovenskému pôvodu nasledoval väčšinu šľachty a stal sa Maďarom. Po vzniku Československa zostal vo svojom kaštieli v Radvani a stal sa československým občanom maďarskej národnosti. Stopy rodiny Radvanských vedú podľa kroniky do jedenásteho storočia a svoje priezvisko odvodili od čisto slovanského „Radovan“, čo znamená „ten, ktorý sa raduje“, alebo „ten, ktorý dáva radu“.“

Po príchode do Banskej Bystrice žil Ľubomír najprv u svojej babičky. Jej dom stál (a pravdepodobne tam stojí dodnes) na ulici Janka Kráľa. Predpokladáme, že by malo ísť o jednu z víl, ktoré sa dnes nachádzajú za mestským parkom.

„Nútené sťahovanie do babičkinej viktoriánskej domácnosti bolo radikálnou rozlúčkou s mojou minulosťou v Revúcej. Veľký apartmán bol jedným zo štyroch bytových jednotiek vo vile v blízkosti priestranného mestského parku, ktorý som musel prejsť aby som sa dostal do impozantnej budovy gymnázia s veľkým dvorom a atletickým ihriskom v zadnej časti. Babičkina vila mala vpredu krásnu záhradu, udržiavanú v súlade s meniacim sa ročným obdobím. Na oboch stranách boli rady orgovánov, ktoré boli viditeľné hlavne na jar. V zadnej časti bola rozľahlá záhrada rozdelená na štyri rovnaké časti pre každého nájomcu. Pozemky boli udržiavané profesionálnym záhradníkom. Nehnuteľnosť patriaca priemyselníkovi Furdikovi (pozn. redakcie súčasná Slovenka) bola za železným oplotením vždy čistučká a obklopená podobnými vilami vo viktoriánskom štýle. Susedia boli mix Slovákov, Čechov, Maďarov, Nemcov, Židov a zmiešaných rodín. Impozantná synagóga bola viditeľná za miernym ohybom asfaltom spevnenou parkovou ulicou. Za protiľahlým radom víl tiekol potok, Bystrička, kompletne kanalizovaný. Bol ekologicky mŕtvy, a zapáchal do vysokých výšin dvakrát za deň, keď papiereň v susednom meste Harmanec vypúšťala jedovaté hnedé vody, ktoré rýchlo tiekli do rieky Hron.“

„Dodnes si pamätám, ako sme sa raz s mojim bratrancom, mladým barónom Jánom (János) Radvanským, hrali v herni kaštieľa určitý druh hokeja s hrebeňmi a mincou ako pukom. V jednu chvíľu sa na mňa Ján nahneval, ja som mu strelil sporný gól a on na mňa po maďarsky vykríkol „Te buta Toth“ (hlúpi toth, čo je hanlivé maďarské pomenovanie pre Slovákov). Na to som promptne odpovedal štandardným označením aristokracie v našej „demokratickej“ československej škole a nazval ho po slovensky „ty degenerovaný aristokrat“. Potom som ako tromf ešte pridal po maďarsky „Magyar ember, nem ember: (po slovensky Maďarský človek, nie je človek), výraz, ktorý som často počul od mojej mamy keď hovorila o svojej minulosti. Jánova matka, moja teta Wanda, sa blízko nás opierala o dekorované kachle a v pokojnom tóne po nemecky poznamenala : „Deti, prosím vás nezabúdajte, že ste blízki pokrvní príbuzní.“ Nezvýšila na nás hlas. Obaja, môj bratranec i ja, sme sa prestali hádať, pozreli sme na seba a začali sme sa smiať. Pamätám si to ako šok, ako blesk z jasného neba. Stali sme sa najlepšími priateľmi.“

Kaštieľ navštívili počas storočí i významné osobnosti kultúrneho a spoločenského života.

„Na začiatku 20. rokov putoval Béla Bartók okolitými dedinami aby zistil, aké ľudové piesne sa tu spievajú. Prišiel na poludnie, celkom zaprášený. Bol pozvaný na obed. Vzhľadom k tomu, že bol piatok, slúžka iba otvorila dvere a dala mu drobnú mincu. Chystala sa mu zabuchnúť dvere pred nosom, keď zrazu vyšla babička a snažila sa to urovnať ospravedlním tejto trápnej situácie. Bartók mal z toho veľkú zábavu, ale mincu nechcel vrátiť s tvrdením, že si ju zaslúži za svoj vzhľad vandráka. Je zrejmé, že som sa ocitol v úplne inom svete ako doma v Revúcej, či v Petržalke v domácnosti Fera Urbánka.“

„To mi pripomenulo jednu príhodu, keď som bol s Jánom v kaštieli Radvanských. Po tom, ako Béla Bartók dohral svoju divoko znejúcu kompozíciu jeho ´Paprika Jancsi´ skúšali sme ho napodobniť, pretože hostia sa zhromaždili v ružovej záhrade na čaj. Udreli sme do klavíra tak silno, ako to len išlo. Nakoniec Ján odpovedal na ich výkriky len to, že sa hráme na strýka Bélu. Všetci zostali v strašných rozpakoch. Iba Bartók vybuchol do obrovského smiechu. Ján i ja sme boli poslaní do svojich izieb.“

Ľubo Gleiman navštevoval v Banskej Bystrici gymnázium Andreja Sládkoviča. V tej dobe sa však nachádzalo na úplne inom mieste ako je tomu v súčasnosti. Jeho budova je v dnešných dňoch sídlom Ekonomickej fakulty Univerzity Mateja Bela.

„Oficiálny názov školy bol „Štátne gymnázium Andreja Sládkoviča“. Bol to čisto mužský inštitút s veľkým krídlom ubytovní pre študentov prichádzajúcich takmer z celého Slovenska. Andrej Sládkovič bol evanjelickým pastorom v Radvani a jeden z najväčších slovenských básnikov Štúrovej generácie 19. storočia. Baróni z rodu Radvanských boli zakladateľmi evanjelickej cirkvi. Boli jej ochrancami, rovnako ako dedičnými patrónmi regionálnych evanjelických kostolov. Vo veľkej klenutej knižnici kaštieľa boli všetky originálne vydania Sládkovičových prác, rovnako ako ostatných slovenských spisovateľov s vlastnoručným venovaním autorov pre jednotlivých členov barónovej rodiny. Väčšina kníh v miestnosti, ktorá obsahovala niekoľko tisíc zväzkov od inkunábul až po knihy z 19. storočia bola viacjazyčná. Zahŕňala taktiež niekoľko rodinných papierov a listín. Medzi listami som náhodou narazil na niekoľko písomností od dvoch bratov Radvanských z dvora cisárovnej Márie Terézie. Obaja písali svojej matke v hovorovej slovenčine s miestnym dialektom. Mená boli napísané bez maďarských foném ´sz´ako Radvanský a nie ako po maďarsky Radvánszky, čo sa objavilo až v revolučných rokoch po 1848. Modernejšia časť knižničnej zbierky bola na dolnom poschodí vo ´fajčiarskom´ solóniku a ďalších miestnostiach.“

„Často som trávil svoj čas v kaštieli Radvanských. Predovšetkým to bolo vtedy, keď môj bratranec Ján bol doma z jeho elitnej školy v Maďarsku, ktorá mala iný harmonogram. Zo začiatku to bol podivný svet s formálnymi večerami s určitou etiketou a komorníkom, Srbom menom Gyuribacse (v maďarskom význame ´strýko Gyuri-Juraj´). Bláznivým a nebezpečným objavovaním podzemia kaštieľa sme podstupovali riziko stratenia sa, alebo zranenia. Našťastie, pre naše vlastné bezpečie nás vždy sprevádzal komorník, ktorý nám celkom ochotne ukázal cestu v bludisku schátralých žalárov, mučiarní a skladových miestností, dnes prázdnych a celkom tmavých. Gyuribacsi nám ukázal starú tajnú chodbu z kaštieľa, cez ktorú utieklo veľa maďarských protihabsburgských protestantských rebelov. V živej pamäti mám obrovskú tanečnú sálu premenenú na akési múzeum a predovšetkým kovový špic. Na ňom bola kedysi napichnutá hlava popraveného Juraja Radvanského, jedného z vodcov protestantských rebelov. Pätnásť ďalších šľachticov bolo na konci 17. storočia verejne sťatých v meste Prešov na priamy rozkaz generála Carraffa, bratranca pápeža. Odseknuté hlavy nastoknuté na koloch boli verejne vystavené po dobu 15 dní ako varovanie. Počas svojej nedávnej cesty navštívil pápež Ján Pavol II. toto miesto a modlil sa spoločne s hlavným evanjelickým biskupom ´Otče náš´. Ďalším fascinujúcim objektom bola dolná čeľusť s hrdzavým zámkom, ktorý bol zatvorený. Katolícky zradca žil a bol vodený na verejnosť po dobu jedného mesiaca s touto značkou kresťanského milosrdenstva. Na druhej opačnej strane visel veľký plášť povstaleckého vodcu Ferenza Rákocsiho, teraz trochu vyblednutý. Nechal ho tu pri úteku do tureckého azylu po tom, ako ho prepašovali z kaštieľa von tajnými chodbami. Nad dvoma lôžkami, v ktorých ako častí hostia spali vice-regent Vesselenyi a jeho manželka Maria Széchenyi, pani Muránskeho hradu, viselo rúcho s ďalšími memorabíliami.“

„Po ceste sme sa zastavili na pár dní v kaštieli Radvanských, kde sme prežili skvelé chvíle s mojim bratrancom Jánom, tetou Wandou a tetou Annikou, ktorá sa vrátila z Budapešti. V tom čase mali veľmi zaujímavého hosťa, mladého Angličana, geológa s menom Fairbridge – áno, autora teórie o Pangei. Bral nás na nezabudnuteľné výlety do okolitých hôr. Jeho rozprávanie bolo zaujímavé, ale nerozumel som mu veľa, okrem toho čo mi teta preložila do nemčiny. Jeho nákazlivým nadšením o túto tému si udržal moju pozornosť. Stále rozprával a ukazoval rôzne druhy hornín pričom datoval ich geologický pôvod v miliónoch rokov. Zostal pre mňa stelesnením anglického gentlemana. V jeho prítomnosti som mal strach otvoriť ústa. V 60. rokoch sme sa náhodne stretli na Kolumbijskej univerzite. Prežili sme príjemné chvíle pri spomínaní vo fakultnej klubovni.“