V čase, keď v slovenskom parlamente prebieha debata o skrátení kolúznej väzby obvinených na Slovensku, prišlo prelomové rozhodnutie Ústavného súdu SR vo veci takmer 20-mesačnej kolúznej väzby advokáta Martina Ribára. Špecializovaný trestný súd ho musel v piatok okamžite prepustiť z väzby, ktorú ÚS SR označil ako nezákonnú.
Až po zásahu Ústavného súdu SR…
Slovenská advokátska komora (SAK) spolu s Iniciatívou advokátov za právny štát (IAPŠ) dlhodobo upozorňovali na neúnosné podmienky kolúznej väzby pre obvinených v slovenských väzniciach, špeciálne vo výnimočnom prípade väzobného stíhania advokáta Martina Ribára, ktorý sa “previnil” tým, že obhajoval osobu v rámci organizovanej skupiny, ktorej členovia sú dnes obvinení zo závažných trestných činov.
„Postup orgánov činných v trestnom konaní voči nášmu kolegovi sme v komore vnímali veľmi citlivo jednak pre nejasnosti, ktoré sprevádzali vymedzenie skutku, z ktorého bol obvinený, ako aj pre neúmernú dĺžku trvania väzby,“
uviedol predseda SAK Viliam Karas.
„Treba pripomenúť, že kolúzny dôvod väzby je jediným dôvodom, ktorý dokážu orgány činné v trestnom konaní ovplyvniť svojou aktívnou činnosťou, a ak české orgány činné v trestnom konaní dokážu už 20 rokov vyšetrovať aj závažné trestné činy pri trojmesačnom časovom obmedzení trvania kolúznej väzby, potom nie je dôvod na to, aby to bolo v slovenských pomeroch iné,“
povedala Marica Pirošíková z IAPŠ, advokátka a bývalá dlhoročná zástupkyňa Slovenska pred Európskym súdom pre ľudské práva.
Nález Ústavného súdu SR pod SAK, týkajúci sa ústavnej sťažnosti advokáta Martina Ribára predstavuje významný prínos pre celkové nastavenie prísnych limitov posudzovania dôvodov kolúznej väzby súdmi. Je to v zhode s názorom Európskeho súdu pre ľudské práva upozornil, že väzobné stíhanie osôb, ktoré pôsobia v oblasti práva, musí byť podrobené najprísnejšiemu posúdeniu.
Každé trestné stíhanie advokáta súvisiace s výkonom jeho profesie v sebe obsahuje aj mraziaci účinok pre ostatných advokátov poskytovať túto pomoc v prospech klienta a tým oslabuje dôveru v právny štát. Práve v tom vidí Viliam Karas najdevastačnejší účinok väzobného stíhania advokáta Martina Ribára.
„Nález ÚS preto vnímame aj ako o potvrdenie významu úlohy nezávislej advokácie ako jedného z pilierov ochrany práva v demokratickej spoločnosti.“
dodal predseda Slovenskej advokátskej komory, ktorá sa v novembri 2020 pripojila k ústavnej sťažnosti podanej právnymi zástupcami Martina Ribára.
Po 20 mesiacoch prepustený z väzby
Advokáta Martina Ribára zadržala polícia v októbri 2019 v rámci akcie Apač spolu s 13 ľuďmi, ktorí mali byť členmi bratislavskej skupiny takáčovcov. Podľa obvinenia sa mal advokát Ribár ako obhajca jedného zo zadržaných snažiť, aby jeho klient – kajúcnik, ktorý bol členom mafiánskej skupiny, pri vypočúvaní mlčal.
Špecializovaný trestný súd ho spolu s ďalšími vzal do väzby 30. októbra 2019, väzbu mu následne predlžovali a rozhodnutia potvrdzoval aj Najvyšší súd SR. Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry podal na Martina Ribára koncom apríla obžalobu z organizovania zločineckej skupiny a ďalších trestných činov. Kolúzna väzba advokáta trvala 20 mesiacov!
Ribárov právny zástupca Pavol Antoš reagoval na prepustenie svojho klienta slovami:
„Je to pre nás zadosťučinenie. Ústavný súd nerozhodol o nevine, ale o porušení jeho práv pri rozhodovaní o väzbe. Napádali sme to, že sme sa bránili a nikto nás nepočúval. Dlhodobo sledujeme trend, že orgány činné v trestnom konaní postupujú vo väzobných veciach tak, aby bol obvinený vo väzbe čo najdlhšie, a to za každú cenu. Priznám sa, že prepustenie svojho klienta nečakal, keďže ide o výnimočný krok.“
Antoš pripomenul, že keď advokáta Ribára vzali do väzby v roku 2019 spolu s ďalšími obvinenými, v odôvodnení prvého rozhodnutia ŠTS o väzbe sa ani len nespomínalo jeho meno. To považovali za úplné popretie práva na súdnu ochranu.
Podľa Antoša orgány činné v trestnom konaní zneužívajú tzv. nadkvalifikáciu trestného činu ako nástroj na účelové držanie osôb vo väzbe. Dosahovať spoločensky žiaduce ciele však nie je podľa možné prostredníctvom inkvizičnej zásady: „účel svätí prostriedky“. To je cesta úplne mimo rámca právneho štátu, cesta k diktatúre moci, k nadvláde štátu nad občanom, hoc aj motivovaná „dobrými úmyslami.
„O tom je tento ústavný nález. O hraniciach, limitoch a mantineloch výkonu verejnej moci. O nastavení minimálnych štandardov, ktoré sú orgány činné v trestnom konaní a väzobné súdy povinné rešpektovať vo vzťahu k právam väzobne stíhaných osôb,“
zhrnul tento prípad Antoš.
Podmienky kolúznej väzby na Slovensku
Advokát Martin Ribár na základe vlastnej skúsenosti popísal podmienky dlhotrvajúcej kolúznej väzby po 15 mesiacoch vo väzenskej cele pre portál Právne listy takto
„V kolúznej väzbe som od 28.10.2019. Pätnásty mesiac som zatvorený na cele s rozlohou cca 8 m2 – vrátane sociálneho zariadenia, v ktorom je WC, umývadlo, na ktorom je hadica so sprchou. Po odrátaní plochy sociálneho zariadenia, a zariadenia cely (poschodová posteľ, 2 skrinky, stôl, 2 stoličky, polička) zostávajú cca 3 m2 na „pohyb“.
Toto je štandardná cela pre 2 osoby. Väčšinu času výkonu väzby som na cele sám. Pre 2 osoby je miesta na cele žalostne málo. Na cele som zatvorený 23 hodín denne. Na 1 hodinu denne môžem ísť na vychádzku do koridoru na streche väznice. Sú to 4 steny a hore mrežovaná sieť. Koridory majú rôzne veľkosti. Najmenšie majú cca 8 m2.
Po 23 hodinách strávených v malej cele nie je veľmi výraznou zmenou možnosť byť na vzduchu v priestore 8 m2 (cca 4 x 2 m). Väčšinou mám možnosť byť v koridore s veľkosťou cca 6 x 4m – v ktorom je hrazda a bradlá. V prípade zlého počasia môžem byť pod malou strieškou.
V cele je nedostatok denného „prirodzeného“ svetla. Ak nie je zapálené umelé svetlo je v cele prítmie. Aby som mohol čokoľvek robiť, mám celý deň zapálené umelé svetlo – toto ja sám neviem vypnúť ani zapnúť. Vypínač je pred celou – svetlo zapínajú a vypínajú príslušníci ZVJS.
Vychádzky sú v rôznych časoch. S ohľadom na časy vychádzok a dispozičné riešenie koridorov niekedy celé dni (aj týždne) nevidím slnko.
Počas 15 mesiacov väzby sa mi na tele vytvorilo cca 100 nových znamienok a pigmentových fliačikov, čo môže byť spôsobené nedostatkom slnečného svetla, nedostatkom prirodzeného denného svetla a celodenným umelým svetlom.
Byť zatvorený 23 hodín denne na cele bez možnosti akýchkoľvek pohybových aktivít, bez možnosti akýchkoľvek aktivít mimo celu, je neskutočnou psychickou, ale aj fyzickou záťažou. Jedinou možnou aktivitou mimo cely je občasná návšteva vo väzenskej kaplnke. Z dôvodu kolúznej väzby som tam s kňazom sám.
15 – mesačný nedostatok pohybu sa v ostatnej dobe prejavil na mojom fyzickom stave. Bolí ma chrbtica, bedrové kĺby, kolená, šľachy – a to ako dlhoročný aktívny športovec dennodenne 2x cvičím počas vychádzky a na cele sa venujem strečingu.
Nemožnosť pohybových aktivít mi ako aktívnemu športovcovi a človeku zvyknutému na pohybové aktivity chýba a pôsobí na mňa deprimujúco. Nemám možnosť ani vidieť „obyčajné“ stromy, trávu. Nedostatok „normálneho“ pohybu sa prejavuje aj tvorbou kŕčových žíl. Nikdy predtým som s uvedeným nemal problém.
Väzenská strava je nekvalitná a nedostatočná. Bez nákupov vo väzenskom bufete (1x do týždňa) by som hladoval a nemohol si kupovať potraviny obsahujúce vitamíny a vlákninu. Väzenská strava spôsobuje problémy s tráviacim traktom. Kto nemá prostriedky na nákup v bufete, vyslovene trpí väzenskou stravou.
Napriek 15 mesiacom vo väzbe trpím nedostatkom neprerušovaného spánku – večer nemôžem zaspať, v noci sa budím (aj niekoľkokrát za noc) na nočné kontroly. Cez deň môžem maximálne zadriemať, o spánku sa nedá hovoriť.
Celé dni na cele vlastne môžem iba čítať a písať. Mám síce na cele TV, ale sledovať TV dlhšie ako pár hodín „nedokážem“. Niekedy nepozerám TV vôbec.
Mám prístup ku knihám z väzenskej knižnice. Občas sa však stáva, že aj niekoľko dní (týždňov) som bez kníh. Celodenná nečinnosť je absolútne ubíjajúca najmä pre človeka, ktorý predtým žil aktívnym životom, pracoval, staral sa o rodinu, športoval, chodil do prírody. Stojí ma značné množstvo síl nepoddať sa nečinnosti a stále sa „prinútiť“ niečo robiť – čítať, lúštiť krížovky, sudoku, cvičiť.
Problematická je aj hygiena. Teplá voda tečie v obmedzených časoch, nie denne. Počas zimných mesiacov sa niekedy stane, že je na cele chladno.
Absolútne najhorším a najnáročnejším je však odlúčenie od rodiny. Od 29.10.2019 do 13.01.2021 mi nebolo povolené telefonovanie s manželkou a mojimi tromi maloletými synmi (prvý povolený telefonát s manželkou a matkou som mal 13. januára 2021, t. j. po viac ako 15 mesiacoch kolúznej väzby). Doteraz som mal povolené iba 2 návštevy – na 1 hodinu som videl manželku za sklenenou stenou. Prvýkrát po takmer 11-tich mesiacoch. Moje deti som videl doteraz iba 2x – na 20 minút cez video návštevu na obrazovke tabletu cca 25 cm x 15 cm. Prvý krát som takto videl deti po 13-tich mesiacoch.
Pošta ide cez „cenzúru“ vyšetrovateľa. Jedným smerom ÚVV – rodina alebo naopak to trvá v priemere 17 – 19 dní. Ak chcem niečo vedieť o rodine a napíšem im, odpoveď dostanem o 4-6 týždňov. Stalo sa už, že šla pošta jedným smerom viac ako mesiac.
Väzba bolí duševne, po dlhšej dobe vo väzbe aj fyzicky. Uvedený opis je opisom „štandardnej“ kolúznej väzby. Je paradoxom, že de iure nevinný človek – obvinený v kolúznej väzbe má horšie podmienky ako odsúdený umiestnený v ústave na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia.
Vo výkone trestu odňatia slobody so stredným a minimálnym stupňom stráženia majú právoplatne odsúdené osoby neporovnateľne lepšie podmienky týkajúce sa pohybu, pohybových, spoločenských, záujmových či vzdelávacích aktivít.
V súhrne je možné podmienky v kolúznej väzbe opísať (všeobecne) nasledovne:
– pobyt na cele 23 hodín denne
– budenie nočnými kontrolami – nedostatok neprerušovaného spánku
– žiadne činnosti/aktivity mimo cely
– dlhodobá absencia slnečného svetla/ prirodzeného denného svetla
– obmedzený prístup ku knihám
– nedostatočná strava
– nedostatočný prístup k teplej vode
– neumožnenie návštev s rodinou
– neumožnenie telefonovania s rodinou
– dlhotrvajúce doručovanie pošty
Dlhodobý pobyt v takýchto podmienkach spolu s účelovým nepovolením telefonovania (návštev) s rodinou zo strany OČTK považujem za nátlakový prostriedok. Chcem veriť, že opäť zavládne zdravý rozum a návrat k základným zásadám a princípom trestného konania ako esenciálnej súčasti právneho štátu, chcem veriť, že väzba do budúcna nebude zneužívaná ako nátlakový prostriedok.“
V kolúznej väzbe pribúdajú obete
V mnohých prípadoch sú väzobne stíhaní na základe výpovedí tzv. kajúcnikov, ktorí si za to môžu užívať slobodu. Kolúzna väzba už má aj prvé obete na životoch. Na následky zranenia vo väzobnej cele po prevoze do nemocnice zomrel generál Milan Lučanský, bez možnosti kontaktu s rodinou.
Advokát Ľubomír Krivošenko po takmer ročnom pobyte vo väzbe za múrmi väznice dostal koronu, po prevoze do nemocnice manželke odmietli povedať o jeho stave. Rodine vraj chýbalo overené splnomocnenie. Po týždni jej oznámili, že manžel zomrel. Nemali vraj pre neho kyslík.
Bývalá sudkyňa Monika Jankovská sa po opakovaných obvineniach pokúsila vo väzbe o samovraždu, skončila v nemocnici na psychiatrii.
Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Peter Kysel zdržiaval žiadosť bývalého šéfa Úradu zvláštnych policajných činností Prezídia PZ Jozefa Reháka o prepustenie z väzby celých 57 dní, hoci ju mal vybaviť bezodkladne. Obvinený je po rozhodnutí Najvyššieho súdu na slobode, špeciálneho prokurátora disciplinárne rieši generálny prokurátor.
Najnovší prípad kolúznej väzby advokáta Martina Ribára je prvým, keď Ústavný súd SR označil jeho 20 – mesačný pobyt vo väzenskej cele za nezákonný a nariadil jeho okamžité prepustenie.
Otázka znie, čo teraz urobí s kolúznou väzbou slovenský parlament. Musia pribudnúť ďalšie obete?
Autor: (tom), Foto: ilustračné