Príbeh mladej motorkárky Kataríny Vrábelovej, ktorá sa 4. apríla 2013 vybrala na 14-mesačnú cestu okolo sveta na dvoch kolesách, začíname štartom v Banskej Bystrici a plavbou trajektom z talianskeho prístavu Janov cez Stredozemné more do Tunisu.

Vitaj Afrika!

Posledné prípravy na cestu v Motoshope Žubor. Rozlúčka s priateľmi, ktorí mi veľmi pomohli. Štart a dovidenia Banská Bystrica.

Vytúžený prístav Janov. Nakoniec sa tu človek cíti vlastne neutrálne. Snažím sa na nič nemyslieť a som šťastná, že všetko prebehlo rýchlo a vyhla som sa dramatickému lúčeniu.

Vybavenie formalít a nalodenie trvalo presne sedem minút, z toho som päť minút šliapala po schodoch. Všetci mali dobrú náladu a tak som sa ocitla v útrobách obrovského monštra skôr, ako by som sa nazdala.  Nikdy som nevidela také obrovské šrauby, ako tie, ktoré spájali jednotlivé časti trajektu. Hoci  možno to bolo iba preto, že som predtým  netrpela motoristickou úchylkou a nesledovala veľkosť matiek a šráub. Okrem priviazanej Euphorie (jednostopová kráska) a jedného skútra, stálo pyšne pod plachtami aj veľké GSO. Ostatné miesta zaberali nenormálne expedičné autá.

Cena 170 eur za trajekt bola dosť vysoká, obzvlášť keď idete nízkorozpočtovkou a musíte sa zmieriť so spaním v spoločnej miestnosti. Dvadsať minút som v ohromnej miestnosti posedávala so všetkými vecami, ktoré som musela zhodiť z motorky a vziať so sebou. Cítila som sa ako Di Caprio na Titanicu v poslednej triede. Okolo mňa posedávali chudobnejší, smradľavučkí ľudkovia. Bola som si istá, že keď ostanem v spoločnej miestnosti dlhšie, odídem okrem vší vo svojich piatich dredoch ešte aj s cholerou.

Najvyšší čas na záložný plán. Vzala som spacák, notebook, foťák a všetky osobné veci do svojho „tankvaku“ a ovešaná ako vianočný stromček som sa išla túlať loďou. Ceny jedla boli nehorázne vysoké. Odišla som teda na kávu. Tiež za nekresťanské peniaze, asi preto, že sme na území Alaha. Aj tu sa však potvrdilo, že motorkári sú jedna veľká rodina. V dave ma oslovil chalan: „Ten tankvak máš namiesto kabelky?“ Bol to majiteľ BMW 1200, ktorá sa ako jediná viezla s mojou v trajekte – zábavný Rakúšan Markus. A tak mám parťáka na tieto dni.

Za 24 hodín ma už privítala Afrika. Tunisko je najlepšou krajinou na rozjazd. Plne civilizovaná, ale napriek tomu už vonia inak. Človek tu narazí na čerstvé mandle, zrelé jahody, ale aj turecké záchody, zvedavé deti a konečne po viac ako polroku aj slnko. Nadýchla som sa zhlboka ihneď, akonáhle sa moja predná pneumatika prilepila k vyhriatemu asfaltu.

Colníci boli maximálne ochotní a tak som opúšťala hlavné mesto už so západom slnka. A nebola som sama. V zaprášenom spätnom zrkadle môjho  BMW 650 GS na mňa svietilo ďalšie svetlo. Prvú tuniskú noc sa ku mne pridal Markus.