V utorok 16. februára 2016 sa v Cikkerovej sieni historickej Radnice udeľovali Ceny primátora a mesta Banská Bystrica. Za ocenených predniesol nezabudnuteľnú ďakovnú reč doterajší rektor banskobystrickej Akadémie umení Matúš Oľha, ktorú vám prinášame v originálnom znení.

Pripadla mi milá povinnosť poďakovať sa za všetkých dnes tu ocenených. Nedá sa nebyť pri takej príležitosti aj trochu osobným. Vraví sa, že doma nikto nie je prorokom. A kde má človek domov?

Narodil som sa v Prešove, vysokú školu, ktorá ma profesne nasmerovala k divadlu som vyštudoval v Bratislave a odvtedy sa potulujem po strednom Slovensku, najprv Zvolen, potom dlhých sedemnásť rokov Martin a posledných dvanásť Banská Bystrica. Že to bola dobrá voľba o tom ma presvedčila skutočnosť, keď som tu pobýval prvým rokom a v kníhkupectve na Hornej ulici som vo výklade zadal čerstvo vydanú mapu mesta, kde na titulnom obrázku, namiesto bystrického Barbakanu dominoval fotografia centra Prešova s jeho nezameniteľnou gotickou katedrálou.

Kým výtlačok stiahli z obehu, stihol som si zakúpiť dva kusy s vedomím, že do rodného Prešova sa už nevrátim a osudom sa mi stane Banská Bystrica. Bol som už v Prahe, pri Čiernom mori, na nákupoch v Maďarsku aj na kultúrnej výmene v Leningrade, ale do Bystrice som sa po prvý raz dostal až v poslednom roku vysokej.

Keď som v zimných mesiacoch, vtedy ešte zasnežených, míňal cestou do dielní Divadla J. G. Tajovského skupinu chlapcov hrajúcich hokej medzi činžiakmi započul som po zle mierenej prihrávke ako si hriešnik vyslúžil od spoluhráča nadávku: Ty krepáň…! Tak pekne nadávajú iba v Bystrici.

Nedá mi nespomenúť aj niekoľko z množstva osobností kultúrneho života Slovákov, ktoré s mestom Banská Bystrica obcovali v minulosti, žili tu istý čas, alebo aj celý svoj život. Začnem bystrozrakým spoločenským satirikom a učeným literátom Jánom Chalupkom, ktorý naše mesto v ktorejsi zo svojich komédií nazval nelichotivo Kocúrkovom. Pomenoval jav, ktorý sa nedobre podpisuje pod mnohé naše náhľady a rozmýšľanie, a to malomeštiactvo.

Chvalabohu našli sa aj mnohí, ktorí prekročili horizont malomestského nazerania na život a preslávili Bystricu. Keď by som ostal iba v oblasti kultúry, nedá mi nespomenúť geniálneho básnika Andreja Sládkoviča, či Jána Bottu, ktorých kosti, čakajúc na slávne vskriesenie, spočívajú v katastri nášho mesta. Z dramatikov, ktorí sa tu v minulosti motali a boli s Bystricou a jej okolím zviazaní veľmi úzko, rád by som spomenul mená J. G. Tajovský, Štefan Králik, Peter Karvaš, Osvald Zahradník, Ján Solovič, Petr Kováčik, či strojcu slávnej éry bystrického bábkového divadla Jozefa Mokoša.

Nezabudnuteľnou postavou slovenských kultúrnych dejín je aj vynikajúci literárny kritik a mysliteľ Alexander Matuška, ale aj modernejší básnici Štefan Žáry, či Mikuláš Kováč, literárny vedec Ján Števček, Nezabudnuteľní sú aj divadelníci, či už K. L. Zachar, ktorý tu vyrastal v chudobinci, či majster sveta v slovenčine, ako sme nazývali nášho pedagóga národného umelca Viliama Záborského…

Z maliarov spomeniem Skuteckého, ale aj Pruknera, Balka, Hološku, či autora nádherného artefaktu, ktorý sme pri tejto príležitosti obdržali, akademického sochára, doc. Juraja Saparu, dekana FVU AU v Banskej Bystrici. Z hudobných skladateľov pripomeniem aspoň patróna tejto siene Jána Cikkera, aby sa žijúci, medzi inými aj nastupujúci rektor Akadémie umení v Banskej Bystrici prof. Vojtech Didi, neurazili…

Uvedomujúc si tieto kultúrne súvislosti, zmocňuje sa ma nevdojak triaška pri pomyslení, že práve ja, sopliak ani nie šesťdesiatročný – hoci už dosť pupkatý a plešatý – dostávam toto ocenenie za rok 2015. Vnímam to ako vyjadrenie podpory a uznania nielen mojej osobe, ale keďže o pár hodín odchádzam z postu rektora Akadémie umení v Banskej Bystrici, chápem ho aj ako ocenenie zástoja našej školy, jedinej mimobratislavskej vysokej umeleckej školy, ktorá vychováva adeptov v oblasti dramatického, filmového, hudobného a výtvarného umenia, ktorí do nášho mesta prichádzajú za poznaním, zvábení neodolateľným volaním múz a vychovávaní pre saturovanie kultúrnych potrieb obyvateľov celého Slovenska.

Bodaj by aj Bystrica v blízkej budúcnosti disponovala popri množstve folklórnych hudieb a súborov, popri vynikajúcich športovcoch aj väčšími životaschopnými kultúrnymi inštitúciami, štátnou činohrou a symfonickým orchestrom, ktoré nevyhnutne patria k znakom metropolitného mesta. Tieto inštitúcie by nám pomohli etablovať najtalentovanejších z nich pre saturovanie kultúrnych potrieb Banskej Bystrice a okolia, lebo nie len chlebom je človek živý…

Chcem teda poďakovať ešte raz za toto vzácne ocenenie, nie len za svoju maličkosť, ale za všetkých nás, ktorých ste, pán primátor, poctili oceneniami v tento večer, čo sa nám nadobro vryje do pamäti a do sŕdc. Vo vysokom veku, kedy už zavesíme na klinec svoje remeslo a posadíme si na kolená vnúčika, či pravnúčika, šušľajúc bezzubými čeľusťami, ale so slzami v očiach, budeme im rozprávať, ako nás pán primátor Nosko v ten večer  poctil.

„To je ten ujo, po ktorom je pomenovaná bystrická autobusová stanica?

Áno ten.“

Zároveň sa chcem poďakovať všetkým našim spolupracovníkom, rodinným príslušníkom, no najmä partnerom, manželom, či manželkám, aj tej mojej – tebe, Natália – za podporu a toleranciu, bez ktorej by sa naša každodenná práca nedala vykonávať. Ďakujeme Vám, pán primátor Ján Nosko.