Americký ekonóm Joseph Stiglitz (1943) je nositeľom Nobelovej ceny za ekonómiu. V máji 2011 prestížny časopis Vanity Fair zverejnil jeho esej „Jedno percento“. Stala sa slávnou tým, že následne sa po celom svete sa rozšírilo hnutie „We are 99%“ alebo „Occupy Wall Street“.

Niečo sa dostalo aj na Slovensko, ale zatiaľ ťažko povedať, akú konečnú podobu získajú protesty zväčša mladých ľudí proti súčasnému systému moci. Tie sa v rôznych formách objavili nielen v Bratislave, ale aj v Banskej Bystrici a šíria sa ďalej. Pre zaujímavosť prinášame slovenský preklad Stiglitzovej eseje, aby ste to mali takpovediac z prvej ruky:

„Američania boli svedkami protestov proti režimom útlaku koncentrujúcim obrovské majetky v rukách malého počtu elít. V našej demokracii si nestále 1 percento ľudí berie takmer štvrtinu národného príjmu – nerovnosť, ktorú budú ľutovať dokonca i bohatí.“

Nemá zmysel predstierať, že to, čo sa očividne stalo, sa vlastne nestalo. Horné 1 percento Američanov si teraz každý rok odnáša takmer štvrtinu celkového národného príjmu. Horné 1 percento kontroluje 40 percent bohatstva. Pred 25 rokmi boli korešpondujúcimi číslami 12 až 33 percent. Jednou reakciou by mohla byť oslava vynachádzavosti a pohnútok, ktoré týmto ľuďom privodili skvelú prosperitu. Zároveň sa môžeme škriepiť, či rastúca vlna zodvihne všetky lode. Táto reakcia by bola zavádzajúca.

Zatiaľ čo sa jednému percentu za poslednú dekádu zvýšili príjmy o 18 percent, tí v strede zažili vskutku pád svojich príjmov. Pre ľudí len so stredoškolskými diplomami to bol strmý pokles mínus12 percent len v poslednom štvrťstoročí. Celý rast v posledných dekádach i dávnejšie išiel k tým na vrchole. V zmysle príjmovej rovnosti zaostáva Amerika za akoukoľvek krajinou v starej, skostnatenej Európe, ktorej sa zvykol vysmievať prezident George W. Bush. Medzi naše najbližšie protipóly patrí Rusko so svojimi oligarchami a Irán. Kým mnohé zo starých centier nerovnosti v Latinskej Amerike, ako Brazília, sa posledné roky snažili (skôr úspešne) zlepšiť situáciu chudobných a zredukovať rozdiely v príjme, dovolila Amerika nerovnosti rásť.

Ekonómovia sa dávno snažili ospravedlniť široké nerovnosti, ktoré sa javili tak problematicky v polovici 19. storočia. Nerovnosti, ktoré sú oproti tomu, čo dnes vidíme v Amerike, len bledým tieňom. Ospravedlnenie, s ktorým prišli, sa nazývalo „teória marginálnej produktivity“. V kocke, táto teória dávala do súvislosti vyššie príjmy s vyššou produktivitou a vyšším príspevkom pre spoločnosť. Je to teória, ktorú si bohatí vždy opatrovali.

Dôkazov pre jej platnosť však ostalo málo. Riadiaci pracovníci korporácií, ktorí napomohli príchodu recesie posledných troch rokov, čo našej spoločnosti a im spoločnostiam v značnej miere poškodilo, neustále prijímajú obrovské bonusy. V niektorých prípadoch boli spoločnosti pri označovaní takýchto odmien „výkonnostnými bonusmi“ v takých rozpakoch, že boli prinútené zmeniť ich názov na „bonusy za zachovanie“ (hoci tou jedinou vecou, ktorá sa uchovala, bol zlý výkon). Tí, ktorí našej spoločnosti prispeli veľkými pozitívnymi inováciami, od pionierov porozumenia genetike po pionierov informačného veku, dostali almužnu v porovnaní s tými (ne)zodpovednými za finančné inovácie, ktoré priviedli našu svetovú ekonomiku na pokraj krachu.

Niektorí ľudia sa pozrú na príjmovú nerovnosť a pokrčia ramenami. No a čo, ak jedna osoba získa a druhá osoba stratí? Čo je dôležité, tvrdia, nie je to, ako je rozdelený koláč, ale veľkosť tohto koláča. Tento argument je v samom základe nesprávny. Ekonomike, v ktorej sa väčšine občanov vodí každým rokom horšie, ekonomike ako Amerika, sa pravdepodobne v dlhodobom ohľade nemôže dariť. Pre toto tvrdenie existuje niekoľko dôvodov:

1. Rastúca nerovnosť je pravým opakom niečoho druhého, teda zmenšujúcich sa možností. Kedykoľvek znížime rovnosť možností, znamená to, že nepoužívame jedny z našich najhodnotnejších výhod našich ľudí najlepšie možným spôsobom.
2. Mnohé deformácie, ktoré vedú k nerovnosti, ako tie spojené s monopolnou mocou a režim daňových výhod pre špeciálne záujmy, podkopávajú hospodárnosť ekonomiky. Tieto nové nerovnosti pokračujú vo vytváraní nových deformácií, čím ešte viac podkopávajú efektívnosť. Aby sme uviedli príklad, príliš veľa našich najtalentovanejších mladých ľudí pri tom, ako vidia astronomické odmeny, odchádza do odvetvia financií, skôr ako do odborov, ktoré by viedli k produktívnejšej a zdravšej ekonomike.
3. Zrejme najdôležitejšie je, že moderná ekonomika si vyžaduje „kolektívnu činnosť“, potrebuje vládu na investovanie do infraštruktúry, vzdelania a technológií. Spojené štáty a svet značne profitovali z vládou sponzorovaných výskumov, ktoré viedli k internetu, k pokrokom vo verejnom zdravotníctve a podobne. No Amerika dlho trpela nedostatočnými investíciami do infraštruktúry (pozrite sa na stav našich diaľnic a mostov, naše železnice a letiská), základného výskumu a do vzdelania na všetkých stupňoch. Pred nami stoja ďalšie poklesy v týchto oblastiach.

Nič z toho by nemalo byť prekvapením. Je to jednoducho to, čo sa stane, ak sa distribúcia spoločenského bohatstva nahne. Čím viac je spoločnosť rozdelená v rámci majetku, tým viac budú bohatí neochotní míňať peniaze na bežné potreby. Bohatí sa nepotrebujú spoliehať na vládu kvôli parkom, vzdelaniu, zdravotnej starostlivosti alebo osobnej bezpečnosti. Oni si to všetko môžu kúpiť pre seba. V priebehu času sa čoraz viac vzďaľujú bežným ľuďom, strácajú akúkoľvek empatiu, ktorú niekedy mohli mať. Taktiež sa boja silnej vlády. Takej, ktorá by mohla použiť svoju moc na vyrovnanie rovnováhy, zobrať im niečo z ich bohatstva a investovať ho pre spoločné dobro. Horné 1 percento sa môže sťažovať na druh vlády, ktorý máme v Amerike, no v skutočnosti to majú skvelé: vláda príliš uzavretá pre redistribúciu, príliš rozdelená na to, aby spravila niečo iné, než znížila dane.

Ekonómovia si nie sú istí, ako úplne vysvetliť rastúcu nerovnosť v Amerike. Bežná dynamika ponuky a dopytu istotne zohrala svoju úlohu. Prácu šetriace technológie zredukovali dopyt po viacerých „dobrých“ prácach modrých golierov strednej triedy. Globalizácia vytvorila celosvetový trh, ktorý proti sebe postavil drahých nekvalifikovaných pracujúcich v Amerike a lacných nekvalifikovaných pracujúcich v zahraničí. Spoločenské zmeny taktiež zohrali úlohu. Napríklad úpadok odborov, ktoré kedysi reprezentovali tretinu amerických pracujúcich a dnes reprezentujú iba okolo 12 percent.

Hlavným dôvodom, prečo máme takúto nerovnosť je, že horné 1 percento to takto chce. Najočividnejší príklad zahŕňa daňovú politiku. Zníženie daňovej miery na zisky kapitálu, čo je spôsob, akým bohatí získavajú veľkú časť svojho príjmu, spravila najbohatším Američanom akési pohostenie zdarma. Monopoly boli vždy zdrojom ekonomickej moci, od Johna D. Rockefellera na začiatku minulého storočia, až po Billa Gatesa na jeho konci.

Laxné vynucovanie protimonopolných zákonov, predovšetkým počas republikánskej administratívy, bolo pre horné 1 percento darom z nebies. Väčšina dnešnej nerovnosti je spôsobená manipuláciou finančného systému, ktorú umožnili zmeny v pravidlách. Tie boli kúpené a zaplatené samotným finančným priemyslom, stali sa jednou z jeho najlepších investícií. Vláda požičiavala finančným inštitúciám peniaze pri úroku blížiacemu sa nule a poskytla štedrý ozdravný balíček za priaznivých podmienok, keď všetko iné zlyhalo. Regulátori sa zo zatvorenými očami dívali na nedostatok transparentnosti a konflikty záujmov.

Keď sa pozriete na celkový obsah majetku kontrolovaného horným 1 percentom v tejto krajine, je lákavé pozrieť sa na narastajúcu nerovnosť ako na podstatný americký výkon. Začali sme ďaleko za pelotónom, no dnes máme nerovnosť na svetovej úrovni. A zdá sa, ako keby sme roky chceli, aby sa tento výsledok dostavil, pretože to, čo ho umožnilo, je vlastné sebauspokojovanie. Majetok plodí moc, ktorá plodí viac majetku.

Počas škandálu „Savings and Loan“ v 80-tych rokoch, škandálu, ktorého dimenzie sa pri dnešných štandardoch zdajú byť takmer kuriózne, sa kongresová komisia pýtala bankára Charlesa Keatinga, či si 1,5 miliónmi dolárov, ktoré rozdelil medzi zopár kľúčových zvolených predstaviteľov, mohol vlastne kúpiť vplyv. „Určite v to dúfam,“ odpovedal.

Najvyšší súd vo svojom poslednom prípade „Citizen United“ uchoval právo kúpiť si vládu tým, že odstránil hranice na výdaje kampaní. Osobné a politické sú dnes v perfektnom zákryte. Prakticky všetci senátori USA a väčšina kongresmanov sú členmi horného 1 percenta. Keď tam prídu, sú vo svojom úrade držaní peniazmi od horného 1 percenta a vedia, že ak budú slúžiť hornému 1 percentu dobre, budú ocenení horným 1 percentom, keď z úradu odídu.

Aj veľká časť prichádzajúcich kľúčových politikov z odvetvia riadenia obchodu a ekonomickej politiky, je z horného 1 percenta. Keď farmaceutické spoločnosti dostanú bilión-dolárový dar prostredníctvom legislatívy zakazujúcej vláde, ako najväčšiemu kupcovi liekov, dojednávanie ceny, nemal by to byť dôvod na začudovanie. Sánka by nemala padať ani vtedy, keď z Kongresu nevyjde daňový výmer skôr, ako sa tam doplnia veľké daňové úľavy pre bohatých. Danou mocou 1 percenta je toto spôsob, ako funguje systém.

Americká nerovnosť deformuje našu spoločnosť všetkými možnými spôsobmi. Toto je dobre zdokumentovaný efekt životného štýlu. Ľudia mimo horného 1 percenta žijú stále viac za svojimi možnosťami. Ekonomika „trickle-down“ môže byť chimérou, no správanie sa „trickle-down“ je veľmi skutočné. Nerovnosť masívne deformuje našu zahraničnú politiku.

Horné 1 percento zriedka slúži v armáde. Skutočnosťou je, že „úplne dobrovoľná“ armáda neplatí dosť na to, aby pritiahla svojich synov a dcéry, patriotizmus siaha len potiaľ. Najmajetnejšia trieda necíti žiadny tlak na vyššie dane, keď ide národ do vojny – požičané peniaze to všetko zaplatia.

Zahraničná politika sa podľa definície týka rovnováhy národných záujmov a národných zdrojov. S 1 percentom, ktoré to má na starosti a neplatí žiadnu cenu, letí pojem rovnováhy a obmedzenia z okna. Niet žiadneho obmedzenia pre dobrodružstvá, ktoré podnikáme. Korporácie a dodávatelia sú tu len preto, aby získavali. Pravidlá ekonomickej globalizácie sú rovnako určené na to, aby z nich mali prospech bohatí. Podporujú konkurenciu medzi krajinami pre obchod, čo tlačí dole dane pre korporácie, oslabuje zdravotnú a environmentálnu ochranu a podkopáva to, čomu sa hovorilo „základné“ pracovné práva, ktoré zahrnujú právo na kolektívne vyjednávanie.

Predstavte si, ako by vyzeral svet, ak by pravidlá vytvorené namiesto pre posilnenie konkurencie medzi krajinami boli pre pracujúcich. Vlády by súťažili v poskytovaní ekonomickej bezpečnosti, nízkych daní pre bežných námezdných, dobrého vzdelania, čistého prostredia a vecí, o ktoré pracujúcim ide, ale o ktoré sa horné 1 percento nepotrebuje zaujímať. Alebo presnejšie povedané, o ktoré si myslia, že sa nepotrebujú zaujímať.

Zo všetkých nákladov uvalených na našu spoločnosť tým 1 percentom, je tým najväčším zrejme erózia nášho zmyslu identity, v ktorej fair-play, rovnosť možností a zmysel pre komunitu sú tak dôležité. Amerika sa dlho hrdila tým, že je férovou spoločnosťou, v ktorej má každý rovnakú šancu dostať sa vpred, no štatistiky naznačujú opak. Šance chudobného občana, alebo dokonca občana strednej triedy, dostať sa na vrchol v Amerike sú menšie, ako v iných krajinách Európy.

Karty sú naskladané proti nim. V zmysle nespravodlivého systému bez možností, ktorý dal popud vzplanutiam požiarov na Strednom Východe, rastúce ceny potravín, zvyšujúca sa nezamestnanosť mladých, slúžili jednoducho ako triesky na podpálenie. S nezamestnanosťou mladých okolo 20 percent v Amerike (v niektorých oblastiach a medzi niektorými socio-demografickými skupinami aj dvojnásobne toľko), s jedným zo šiestich Američanov hľadajúcich si prácu na plný úväzok neschopným nájsť si ju, s jedným zo siedmich Američanov s poukážkami na nákup potravín a okolo rovnakého množstva trpiaceho na „potravinovú neistotu“.

Toto všetko je to dostatočným dôkazom toho, že niečo zablokovalo obdivované „trickling down“ [po slovensky „stekanie“ alebo „kvapkanie“] od 1 percenta ku každému ďalšiemu. Všetko toto má predvídateľný efekt vytvárania odcudzenia. Účasť 20-ročných voličov medzitým v posledných voľbách vzrástla na 21 percent, čo je porovnateľné s mierou nezamestnanosti.

Za posledné týždne sme sledovali ľudí vychádzajúcich do ulíc po miliónoch na protest proti politickým, ekonomickým a sociálnym podmienkam v spoločnosti útlaku, v ktorej žijú. Padli vlády v Egypte a Tunisku, protesty vybuchli v Líbyi, Jemene a Bahrajne. Inde v regióne sa vládnuce rodiny nervózne dívali zo svojich klimatizovaných strešných bytov. Budú ďalšími? Znepokojovali sa oprávnene. Sú to spoločnosti, kde maličký podiel obyvateľstva, menej ako 1 percento, kontroluje leví podiel majetku, kde je bohatstvo určujúcim faktorom moci. Kde je zavedená korupcia takého alebo oného typu a určuje spôsob života a kde najbohatší často aktívne stoja v ceste politikám, ktoré by vo všeobecnosti zlepšili ľuďom život.

Pri tom, ako uprene zazeráme na ľudový žiar v uliciach, jednou otázkou, ktorú by sme si mali sami sebe položiť, je: „Kedy to príde do Ameriky?“ V podstatných veciach sa naša vlastná krajina dostala tam, ako jedno z týchto vzdialených a nepokojných miest.

Alexis de Tocqueville raz opísal to, čo považoval za hlavnú časť špecifického génia americkej spoločnosti. Niečo, čo nazval „správne pochopený vlastný záujem“. Prvé dve slová sú kľúčové. Každý poníma osobný záujem v úzkom zmysle: „Chcem to, čo je pre mňa dobré hneď teraz!“ Vlastný záujem „správne pochopený“ je iný. Znamená zhodnotenie, že venovanie pozornosti vlastným záujmom všetkých ostatných, inými slovami všeobecné blaho, je v skutočnosti predpokladom pre úplný vlastný blahobyt.

Tocqueville nenaznačoval, že je niečo šľachetného alebo idealistického na tomto pohľade, vlastne naznačoval opak. Bola to známka amerického pragmatizmu. Títo rozvážni Američania pochopili základnú vec, že pozornosť voči druhým nie je dobrom pre dušu, ale je to dobré pre obchod.

Horné 1 percento má najlepšie domy, najlepšie vzdelanie, najlepších doktorov a najlepší životný štýl. No je tu niečo, čo si za peniaze zrejme nekúpili: uvedomenie, že ich osud je previazaný s tým, ako žije ďalších 99 percent. Počas celej histórie je to niečo, čo sa horné 1 percento konečne učí. Dosť neskoro.