Onedlho oslávime v Banskej Bystrici 72. výročie SNP. Pretože medzi nami stále žijú ľudia, ktorým vojnová história nič nehovorí,  aj po desaťročiach sú schopní nazývať Povstanie „boľševickým pučom“ a nekriticky  obhajovať Tisov režim vojnového Slovenského štátu, je potrebné neustále si pripomínať svedectvá tej doby.

Vraždenie v Kremničke a Nemeckej 

Po potlačení Slovenského národného povstania došlo neďaleko Banskej Bystrice k masovým popravám, ktoré mali na svedomí príslušníci nemeckého Einsatzkommanda spolu s Pohotovostnými oddielmi Hlinkovej gardy (POHG). So súhlasom predstaviteľov vtedajšieho Slovenského štátu vraždili nielen zajatých povstaleckých vojakov a partizánov, ale aj civilistov a rasovo prenasledované osoby.

V Kremničke sa vraždilo v miestnych protitankových zákopoch. Prvú popravu vykonali nacisti 5. novembra 1944. Ďalšie popravy nasledovali 20. novembra 1944, 12. decembra 1944, 19. decembra 1944, 5. januára 1945, 20. januára 1945, 19. februára 1945, 5. a 17. marca 1945. Popráv sa zúčastňovali aj príslušníci 5. poľnej roty POHG pod velením Jozefa Nemsilu. Zaistencov dovážali z väznice Krajského súdu v Banskej Bystrici. Po oslobodení  z masových hrobov v Kremničke exhumovali celkom 747 obetí, z toho 211 žien a 58 detí. Vyše 450 obetí tvorili Židia…

Vraždenie v  bývalej vápenke v Nemeckej prebiehalo od 4. do 11. januára 1945. Po strele do tyla skončilo v plameňoch vápennej pece okolo 900 osôb. Tieto vraždy vykonali príslušníci Einsatzkommanda 14 pod velením šéfa banskobystrického oporného bodu EK 14 SS-Obersturmführera Kurta Herberta Deffnera a členovia POHG z Považskej Bystrice na čele s nadzbrojníkom Vojtechom Horom, jeho zástupcami Leom Buntom a Mikulášom Spišiakom.

Vražedná spolupráca nemeckých nacistov a slovenských gardistov

Rozkaz na postupnú likvidáciu väzňov z Banskej Bystrice prišiel však nielen od Deffnera, ale schválilho aj zástupca vlády Slovenského štátu Ján Ďurčanský  s poverencom Hlinkovej gardy pre Pohronskú župu Vojtechom Košovským.

Výber miesta masových vrážd súvisel s možnosťou ľahkého a bezpečného zahladzovania stôp. Popol obetí a častí kostí vrahovia hádzali do  Hrona. Utajenie takéhoto rozsiahleho vraždenia v Kremničke,Nemeckej či na ďalších miestach tragédií však nebolo možné a krátko po vojne sa niektorí z vinníkov dostali pred retribučné súdy.

Tie ich však buď oslobodili alebo im pridelili nízke tresty odňatia slobody. Až v roku 1958 došlo k veľkého procesu s viacerými členmi POHG, medzi ktorými bol ajLeonBunta. Vyšetrovatelia si pomohli nasadením agenta ŠtB do cely obžalovaného, ktorý svojím nadriadeným podával pravidelné písomné hlásenia. Tieto materiály sa dnes nachádzajú v archíve Ústavu pamäti národa.Aj keď ich vyšetrovatelia získali takýmto zvláštnym spôsobom, dokresľujú obludnosť konania slovenských gardistov počas vojny na strane nemeckých nacistov

Svedectvo gardistu

Proces s členmi POHG býva označovaný za politicky motivovaný. Napriek tomu existujú výpovede Leona Buntu, ktoré opisujú priebeh vraždenia obetí v Nemeckej, ako ich zaznamenal nasadený agent – spoluväzeň: „Jedného dňa veliteľ tejto skupiny POHG nariadil, aby sa celá skupina odsťahovala do obce Nemecká. Nuž teda išli. Hora potom odtiaľ odišiel a velil im Bunta. Hora tam iba občas prišiel pozrieť, ako vraj ide robota. V Nemeckej boli spolu s SD. Vedeli, čo sa tam ide robiť. Vraždili  tých ľudí, čo pochytali v Mičinej. Vozili ich na autách z Bystrice. Bunta vraví, že nevie presne, koľko to bolo ľudí a či to boli iba tí, čo ich pochytali v Mičinej, ale celá akcia trvala jeden celý týždeň. Vo dne i v noci sa vraždilo a pálilo.“

Bunta sa priznal, že prerozdeľoval funkcie, ale vraj sám nestrieľal a iba občas zašiel pozrieť na pece. Nemci sa vraždeniu skôr iba prizerali a celú akciu vrátane pálenia obsluhovali Slováci.

„Popol spálených obetí potom zakaždým z pece vymetali a hádzali do Hrona, aby  nezostalo ani najmenšej stopy po ich zverstvách. Ale oni vraj nestrieľali. Iba potom už nakoniec niekoľkí i strieľali, ale Bunta vraj pri tom nebol, lebo by nezniesol pohľad na to. Medzi strieľajúcimi boli Knapek a Čudek, ktorých za to potom verejne pred všetkými pochválil veliteľ Nemcov. Po celej akcii boli všetci veľmi nervózni, pretože bolo to predsa len vyvraždenie niekoľkých stovák ľudí. Najviac ich vraj bolelo, že vraždili i veľké množstvo malých detí,“ uviedol  agent  vo svojej správe.

Vraždenie partizánov

Toto však nemala byť jediná akcia Slovákov, na ktorej sa zúčastnili slovenskí gardisti.  Bunta sa priznal ešte k ďalším trom. Pri prvej sa dozvedeli, že v blízkosti sa ukrývajú partizáni a tak ich v bunkroch vyhodili do povetria. Pri druhej viezli na popravu do Nemeckej plné auto francúzskych partizánov, ktorí sa snažili utiecť, tak ich bez výnimky všetkých postrieľali. Najhoršie však vyznieva opis tretej udalosti, pri ktorej jeden z partizánov prezradil Buntovi, kde sa ukrývajú jeho druhovia a gardisti sa ich rozhodli zlikvidovať.

„Boli to traja švajčiarski  partizáni, jeden slovenský a tri ženy. Všetci boli Židia. Keďže ich bolo práve sedem, tak sa ďalej dohodli, že každý zastrelí jedného, aby nemali žiadne výčitky. Zaviedli ich teda tam, kde boli ubytovaní  a odtiaľ  ich mali po jednom vodiť k jednej žumpe, nad ktorou ich potom strieľali a spúšťali dnu,“ píše sa v zápise.

Bunta vraj ani vtedy nestrieľal, pretože keď sa dostavil na miesto vraždenia, už boli všetci mŕtvi. Obete pred smrťou najprv obrali o cennosti.Spomienky na udalosť uzavrel slovami, ktoré agent zaznamenal takto:„Jedna zo žien bola mladá a pekná. Zistili teda, že by nebolo od veci ju zneužiť. Táto iniciatíva vyšla od mladších,  ako boli Potrok a Knapek. Bunta vraj nevie, kto ju všetko zneužil. Pamätá si, že jeho volali tiež, ale on to odmietol, pretože mal dosť iných a krajších žien. Vie však celkom určite, že posledný ju zneužil Knapek a tento ju viedol i zabiť. Keď sa vrátil, tak hovoril Buntovi, že je hlúpy, keď sa s ňou nechcel vyspať, pretože vraj mala peknú …“

Buntasabáltrestu smrti, tak rozprával

O desať dní neskôr agent – spoluväzeň v správe uviedol, že Bunta mu poskytol ďalšie detaily k zavraždeniu siedmich partizánov: „Keď prišli k miestu, tak auto zastalo asi tak uprostred na ceste medzi strážnicou a žumpou. Už cestou k miestu vyzliekli donaha jedného z tých partizánov, nechali na aute a potom ho zavraždili ako prvého. Ostatných šiestich zobrali do strážnice, do ktorej sa vchádzalo vraj od opačnej strany, než odkiaľ prišli.“

Ďalej pokračoval: „Partizáni nič netušili a šli tam celkom kľudne. Až potom, keď počuli výstrel, začali sa búriť. Bunta, ktorý bol s nimi v strážnici, musel potom držať dvere, aby mu nepoutekali. Všetci ostatní vraj boli vonku, tam kde sa popravovalo. Spišiak v tom čase stál pri aute a pozeral sa na celú vec. Potom ostatných po jednom vyvážali na popravište. Nakoniec ženy a tu potom aj  prišlo i k tomu znásilneniu.“

Bunta sa obával, že ho obesia a býval často nahnevaný na svojich kumpánov, ktorí nevedeli držať jazyk za zubami a zvaľovali vinu na neho. Inokedy zasa mával skleslú náladu a premýšľal, ako by sa mohol z nepríjemnej situácie dostať. Zvyčajne však priznával, že gardisti boli mnohokrát agilnejší, ako samotní Nemci. Za akciu v Nemeckej dokonca všetci dostali od Košovského po 300 alebo 600  korún.

Vápenka v Nemeckej

„Povedal mi, že to celé bolo z nariadenia Slovenského štábu, ktorý vtedy v Banskej Bystrici tvorili Longauer ako veliteľ gardy, potom Ďurčanský  ako  poverenec a Košovský ako jeho zástupca. Títo o všetkom rozhodovali a tak to bolo i s Nemeckou,“ píše sa v správe.

„Bunta sa vraj s týmito pánmi len veľmi málo stretával a zhováral, pretože on bol proti nim predsa len nula. Všetko teda vybehal Hora a on potom iba rozhodoval na tvári miesta. Tak to bolo i v Nemeckej. Hora sa dozvedel, čo sa tam bude robiť, preto si vybehal, aby sa tejto akcie zúčastnili jeho ľudia z POHG. S konečnou platnosťou o tomto prípade rozhodol Košovský, ktorý určil, aby tam išli Horovi chlapci, ako najagilnejší a veci najoddanejší,“ odznelo počas ďalšieho rozhovoru.

V peciach okrem Slovákov skončili aj Američania, Francúzi a Rusi

Bunta zvykol svoje výpovede pred vyšetrovateľmi meniť a zatajovať svoju úlohu v masakre. Napokon sa však agentovi priznal, že sám hodil do pece jedného francúzskeho partizána a opísal aj to, koho všetkého vtedy popravili.

Medzi zavraždenými boli Slováci i cudzinci. Slovákov popravovali aj s celými rodinami, aby nezostal ani jeden potomok, ktorý by sa im mohol pomstiť. Preto zavraždili i deti…

Podľa informácií zverejnených Múzeom SNP išlo o Slovákov, Rusov, Francúzov, členov americkej vojenskej misie, o jednu Rumunku a 205 rasovo prenasledovaných osôb. Celkový počet obetí sa nedá presne vyčísliť.

Bunta vôbec neľutoval, čo urobil, pretože to považoval za správne. Zavraždení cudzinci tu podľa neho nemali čo hľadať a pliesť sa do slovenských záležitostí. Mrzelo ho len, že sa vraždenie dostalo na svetlo sveta.

Povedal aj toto:„V Nemeckej sa to robilo hlúpo, pretože celkom blízko popraviska boli chalupy. Je temer zázrak, že sa to z tých ľudí nikto nedozvedel. Obyvatelia Nemeckej si mysleli, že sa tam páli vápno a preto sa chodili pýtať, že kedy už bude hotové. My sme im odpovedali, aby prišli na druhý týždeň. Mali sme s tým všetkým starosti, pretože boli dni, keď sa  dym z vápenky plazil celkom pri zemi a vtedy z neho bolo cítiť takú sladkastú nepríjemnú vôňu. Aby na to neprišli obyvatelia, tak sme dávali potom na oheň smolu, to neutralizovalo ten sladkastý zápach.“

Čo sa stalo s vinníkmi?

Veľké ryby utiekli do zahraničia.Zástupca veliteľa čaty POHG Považská Bystrica LeonBunta a príslušník POHG Považská Bystrica Mikuláš Spišiak boli v roku 1958 odsúdení na trest smrti a popravení.

Trest smrti dostali aj Ján Knapek, Jozef Rojko a Ľudovít Laca. Ján Čadek a Rudolf Potrok dostali 25 rokov. Ďalší členovia POHG boli odsúdení na 13 až 24 rokov. Veliteľ Pohotovostného oddielu Hlinkovej gardy Jozef Nemsila, ktorý bol na čele 5. roty pri vraždení v Kremničke, utiekol do Kanady.

Veliteľ čaty POHG Považská Bystrica Vojtech Hora  emigroval do Argentíny.Vojtech  Košovský, pôvodným povolaním učiteľ, počas vojnového Slovenského štátu gardistický dôstojník a prednosta IV. oddelenia Hlavného veliteľstva HG, v rokoch 1944 – 1945 poverenec HG pre Pohronskú župu,v roku 1945 taktiež emigroval.

Advokát a politik HSĽS Ján Ďurčanský, ktorý s bratom Ferdinandom vydával časopismladoľudáckej generácie Nástup, bol funkcionárom organizácie Orol, predsedom ŠK Bratislava, vedúcim právneho oddelenia Hlavného veliteľstva HG. Vykonával tiež funkciu predsedu bratislavskej župnej organizácie HSĽS, v rokoch 1944 – 1945 bol vládnym poverencom pre Pohronskú župu. Po oslobodení emigroval do Argentíny, kde sa o neho zaujímala aj americká CIA

Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy

Tieto špeciálne ozbrojené jednotky vznikli v rámci Hlinkovej gardy krátko po vypuknutí SNP, aby bojovali proti povstalcom a partizánom. Išlo o najradikálnejšie sily, ktoré úzko spolupracovali s nemeckou bezpečnosťou, či už to s políciou SIPO, službou SD, Heimatschutzom, Einsatzkommandom a pod. Členovia POHG mali počas svojej činnosti zavraždiť okolo 4.000 ľudí a spolupracovali aj na deportáciách Židov do koncentračných táborov.

Najznámejšie masakre sa odohrali v okolí Kremničky a Nemeckej, ale členovia POHG zúčastnili sa aj na trestných výpravách proti civilnému obyvateľstvu v obciach Smrečany, Plešivá, Magále a v ďalších. Hlavný náčelník štábu Hlinkovej gardy Otomar Kubala, ktorý dal rozkaz na vybudovanie POHG, bol v roku 1946 odsúdený na trest smrti za zločiny proti ľudskosti a popravený zastrelením.

Represáliesa konali po celom Slovensku

Múzeum SNP na svojej stránke uvádza, že na Slovensku bolo umučených a zavraždených 5 304 vlastencov, antifašistov a rasovo prenasledovaných, ktorí po vojne boli exhumovaní v 211 hromadných hroboch. Z toho na území južného Slovenska okupovanom horthyovským Maďarskom to bolo 832 osôb v 42 hromadných hroboch. Viac ako 95 obcí, osád a samôt na Slovensku bolo vypálených. Najväčší masový hrob na západnom Slovensku bol nájdený v lokalite Brezina pri Trenčíne, na strednom Slovensku v Dolnom Turčeku a na východe republiky v Tokajíku.