Významný štúrovský básnik a evanjelický kňaz z Radvane Andrej Braxatoris Sládkovič má svoj hrob na radvanskom evanjelickom cintoríne. Zub času zanechal na jeho obložení nezmazateľné stopy, ktoré by z úcty k tejto veľkej osobnosti našich dejín bolo treba odstrániť.

Radvanský hrob Andreja Sládkoviča

Miesto posledného odpočinku Andreja Sládkoviča sme navštívili vlani na jeseň a boli sme sa naň pozrieť aj teraz po zime. Polámané a vyštrbené kamenné obloženie s omietkou  ktosi aspoň provizórne napravil, ale chcelo by to komplexnú opravu, rovnako ako okolie hrobového miesta. Aby sme sa ako Bystričania nemuseli hanbiť za hrob barda štúrovskej poézie, o ktorom sa učia žiaci v škole.

Andreja Sládkovič je na evanjelickom cintoríne v Radvani pochovaný spolu s manželkou Antóniou. Akoby zo samotného hrobu v pozadí  vyrastá majestátna, zákonom chránená lipa, ktorú  na Sládkovičovom  pohrebe pred  takmer 145 rokmi  vysadil Sládkovičov priateľ Ján Botto, ktorý tu 23. apríla 1872 predniesol poslednú báseň „Ondrejkovi“. Na tomto mieste  dýcha na človeka slávna história slovenského národa.

Čarom nechceného je, že na nevyhnutnosť hrobky – náhrobného kameňa Andreja Sládkoviča na evanjelickom cintoríne v Radvani zareagoval pán Jozef Grič, ktorý sa so svojím rovnomenným projektom aktuálne uchádza o finančné  prostriedky z participatívneho rozpočtu mesta. Faktom je, že hrob je národná kultúrna pamiatka v majetku  evanjelickej cirkvi, takže ruku k dielu by mali podať viacerí. Budeme mu držať palce.

Andrej Sládkovič (* 30. 3. 1820 Krupina – † 20. 4. 1872 Radvaň)

Bol evanjelickým  kňazom a štúrovským básnikom. Študoval v Banskej Štiavnici, pokračoval na lýceu v Bratislave (1840 – 42), kde sa aktívne zapájal do práce v študentskom Ústave reči a literatúry. Teológiu štúdoval na univerzite v Halle (1843 – 44), kde sa dostal pod vplyv Heglovej filozofie.

Pred vysvätením za kňaza v roku 1847 pôsobil ako vychovávateľ. Za farára v Hrochoti bol zvolený roku 1847, prežil tam aj revolučné roky 1848/9. Ako pansláva ho zaistili a pred popravou ho zachránili jeho vplyvní priatelia. V roku 1856 ho zvolili za farára v Radvani, kde pôsobil do konca života.

Bol predsedom Zpěvníkového výboru. Ako básnik sa usiloval vysloviť generačné pocity, pričom nadväzoval na domáce tradície. Jeho vrcholnými dielami sú skladby Marína (1846) a Detvan (1853). Z príležitostných básní sú najznámejšie Zaspievam pieseň o slobodnej vlasti, Nehaňte ľud môj, Hojže, Bože, jak to bolí, keď sa junač roztratí a iné.

Ako zapisovateľ zhromaždení Matice slovenskej v Martine zveršoval udalosti v básňach Svätomartiniáda, Pamiatka na deň 4. augusta, Lipa cyrilo – metodejská. Venoval sa aj prekladaniu, písaniu publicistických článkov, recenzií a posudkov. Bol uctievanou osobnosťou svojej generácie, miláčikom národne uvedomelej mládeže.

Radvanská fara sa stala púťovým miestom pre všetkých milovníkov jeho poézie, medzi ktorých patril štúrovský básnik Ján Botto, August Horislav Krčméry, študent Svetozár Hurban Vajanský a ďalší.