Tak nám uplynulo 24 rokov od novembra ´89. Srdce Slovenska bije svojím rytmom, aj keď v sobotu 23.novembra ešte bude treba urobiť jeden dôležitý krok.

Čarom nechceného je, že Bystricoviny zhodou okolností práve počas volebnej kampane do VÚC 21. októbra menili svoju tvár. Viacerým sa náš moderný vizuál páči, niektorí sa však nemôžu zmieriť ani po 17.novembri 2013 s tým, že sme „ľavicové“ médium. Nuž keď nás niekto chce takým vidieť, prosím, nebránime sa tomu. Pre nás je však dôležitejšie, či sú naše články k veci a zaujímajú vás. V živote totiž existujú správne a nesprávne riešenia problémov a v skutočnosti čerta starého záleží na tom, či je to pravicový alebo ľavicový pohľad. To nech si riešia politici a politológovia.

Predsa však azda jedno vysvetlenie. Pýtajú sa ma viacerí známi Bystričania, či som zmenil názor a z ponovembrového pravičiara som sa stal ľavičiarom. Od priateľov viem, že po meste sa dokonca rozšírilo o mne, vraj som „Smerák“. Keďže už viac ako tri roky píšem pre tento portál, tak by som mal k tomu niečo povedať.

Obrátil som sa pred časom so svojimi „ľavicovými“ pocitmi na môjho priateľa Ľuba Motyčku, ktorého v roku 1968 nechceli medzi sebou komunisti preto, lebo nesúhlasil s augustovým vstupom okupačných sovietskych vojsk na naše územie a kritizoval tých, čo odstavili Dubčeka. Keď sa v novembri roku 1989 tento známy rozhlasák objavil na banskobystrickom Námestí SNP ako jeden  z miestnych tribúnov „nežnej“ revolúcie, zasa ho nechceli medzi sebou noví občianski demokrati, lebo bol predtým komunista…

Ľubo mi na moju otázku, či je to normálne, aby sa pravičiar začínal cítiť ľavicovo, mi s úsmevom odpovedal: „Miro, z toho si nič nerob. Vieš ono je to tak, že ty stojíš na mieste a svet okolo teba sa hýbe doľava, preto máš ten pocit.“ Niečo na tom bude…

A keď už sme pri tom „Smerákovi“. Nuž je to tak, že do politiky som vstúpil v Banskej Bystrici po novembri ´89. V roku 2007, keď som skončil svoje pôsobenie v Demokratickej strane ako miestny predseda (chvíľu aj podpredseda DS), už som nevstúpil do žiadnej inej strany. Mám veľa priateľov medzi politikmi Smeru, SDKÚ-DS či KDH-ákmi. Rovnako však aj medzi ľuďmi z HZDS či KSS. Napriek tomu, že som bol ich tvrdým politickým protivníkom, paradoxne si ma viacerí z nich vážia viac, ako niektorí bývalí priatelia z pravicového tábora. Po takmer 24-ročných skúsenostiach z ponovembrovej politiky v slovenských a bystrických pomeroch sa však tomu nedivím.

Kdesi som raz napísal, že nemám rád komunistov. Ale takých, ako o nich hovoril Ján Langoš: „Komunista nie je člen strany, ale ten, kto myslí ako komunista.“ Verte či neverte, zažil som ich dosť aj v pravicových stranách či treťom sektore. Na druhej strane viacero správnych ľudí som našiel naľavo a div sa svete nachádzam ich tam čoraz viac. Neviem prečo to tak je, ale vôbec ma to netrápi.

A na dôvažok ešte niečo. Spolupracujem s tými ľuďmi, ktorí chcú spolupracovať so mnou. Aj preto som rád, že na post banskobystrického župana má opäť namierené Vladimír Maňka. Vážim si ho a dám mu svoj hlas aj v druhom kole, ktoré bude o sile demokracie v našom kraji. Som preto ľavičiar? Neviem, som hlavne slobodný človek s vlastným názorom. Otvorene hovorím a píšem, čo si myslím. Aj vtedy, keď je to niekomu proti srsti.

Prepáčte tento môj osobný komentár, ale asi bol pre stálych i náhodných čitateľov Bystricovín potrebný, aby bolo aj po 17.novembri 2013 v budúcnosti jasno…

Tento článok nie je redakčným článkom,  jedná sa o komentár a vyjadruje súkromné názory autora.