Miriam Lapuníková vedie Rooseveltovu nemocnicu už 10 rokov. Aký bol počas uplynulých rokov jej najkrajší a naopak, najťažší moment? S akými výzvami sa muselo vedenie nemocnice popasovať? Aké rozvojové projekty sú rozbehnuté a čo čaká Rooseveltku v blízkej budúcnosti?

Aj na tieto otázky nájdete odpovede v rozhovore s Miriam Lapuníkovou pre web a facebook Rooseveltovej nemocnice, ktorý vám prinášame v plnom znení:

Máme za sebou rok, ktorý možno považovať za prelomový. To, o čom sa tak dlho hovorilo, o čom ste vy ako riaditeľka nemocnice, lekári, sestry, ostatný personál, ale aj samotní pacienti dlhé roky snívali, sa pomaly, ale isto stáva realitou. Reč je o spustení stavebných prác súvisiacich s výstavbou novej nemocnice. 

Tento krok je výsledkom dlhoročnej práce a úsilia všetkých členov tímu v Rooseveltovej nemocnici či už ide o administratívnych alebo zdravotníckych zamestnancov. Istú formu rekonštrukcie sme plánovali už dlho. Fakt, že sa nám podarilo byť pripravení a mať k dispozícii projekt, na základe ktorého by sa mohlo spustiť verejné obstarávanie, bolo v porovnaní s ostatnými nemocnicami našou silnou stránkou.

Hneď, ako sme dostali súhlas od ministerstva zdravotníctva, sme v máji 2024, na základe úspešného verejného obstarávania, podpísali zmluvu so zhotoviteľom. Následne sa mohlo pristúpiť k stanoveniu konkrétneho harmonogramu prác, ktorého súčasťou sú aj aktuálne prebiehajúce asanačné práce.

Miriam Lapuníková

Verejnosť môže zhodnotiť „len“ to, čo vidí. V tomto kontexte išlo o zbúranie jednotlivých objektov. Je však potrebné povedať, že kým sa nemocnica dostala do tohto bodu, predchádzal tomu časovo a logisticky náročný proces. Nehovoriac o tom, že výstavba sa realizuje za plnej prevádzky, čo je diametrálne odlišná situácia, ako keď sa nemocnica stavia od základov na novom, inom mieste.

Áno, bolo potrebné uskutočniť niekoľko brainstormingov o tom, ako a či vôbec vieme zabezpečiť služby, ktoré sú pre kohokoľvek neviditeľné, ale pre prevádzku nemocnice absolútne kľúčové. Veľkou témou bola liečebná výživa pre pacientov, ako aj stravovanie pre zamestnancov. Jednou z asanovaných budov totiž bola aj, dnes už bývala, stravovacia prevádzka. Museli sme preto nájsť náhradné priestory, o čom sme rokovali s Regionálnym úradom verejného zdravotníctva Banská Bystrica, ktorý je pre nás v každom smere smerodajnou inštitúciou.

Pri výbere dodávateľa, resp. miesta, kde sa jedlo pripravuje, bola rozhodujúcim faktorom vzdialenosť. Do úvahy pripadali štyri prevádzky, pričom najbližšie bola kuchyňa v internátoch Univerzity Mateja Bela. Výzvou tiež bolo zabezpečenie potrebnej starostlivosti o telá zosnulých, keďže budova patológie bola tiež vytypovanou budovou na zbúranie. Po intenzívnych rokovaniach s Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ako aj RÚVZ sme napokon našli riešenie. Telá zosnulých sú umiestnené v časti prevádzky nemocnice a obhliadku tiel, ako aj patologicko-anatomické úkony sú zabezpečované externe.

Azda najväčším nepriateľom bol v celom tomto procese čas. Podstatné bolo zodpovedať si na otázku, či je stihnuteľné pripraviť všetky prevádzky, sťahovania a dočasné objekty predtým, ako sa začnú asanačné práce. Nemocnica ešte vtedy nemala štatút strategickej investície, čo znamená, že všetky lehoty a povolenia bolo potrebné získať na základe štandardných požiadaviek a lehôt, ktoré sú stanovené v legislatíve.

Našťastie, s vysokou mierou kombinatoriky, vďaka dobrej komunikácii a absolútnej ústretovosti všetkých orgánov sme túto prípravnú fázu spoločne zvládli. Aj touto cestou sa chcem poďakovať všetkým subjektom aj jednotlivcom v nich, pretože bez nich by nebolo možné ani len začať.

Búracie práce

Hoci ide o najzásadnejšiu kapitolu nemocnice, nie je to len o samotnej výstavbe. S akými inými výzvami ste sa museli počas minulého roka popasovať? 

Okrem výstavby novej nemocnice je z Plánu obnovy financovaná aj rekonštrukcia psychiatrie, teda jedného samostatného pavilónu, kde sme si v priebehu času uvedomili, že v ňom počas prác nemôžu byť hospitalizovaní pacienti. Opäť išlo o systematickosť a komplexnosť krokov, aby mohla obnova budovy plynule pokračovať, avšak na druhej strane, museli sme zabezpečiť poskytovanie zdravotnej starostlivosti našim pacientom. Tí, ktorí sa liečia z nelátkových závislostí, využívajú podanú pomocnú ruku biskupského úradu v Badíne.

Ambulantná a stacionárna časť psychiatrie je v prenajatých priestoroch v centre mesta. Klasické lôžka sú toho času na jednom voľnom, oddelenom poschodí v budove infektológie a akútni pacienti, po rozhodnutí konzília a lekárov, sú umiestnení buď v psychiatrickej liečebni v Kremnici, alebo v Hronovciach. Zabezpečenie plynulej prevádzky nemocnice je samostatnou a kompletnou témou. Taktiež bolo potrebné pripraviť sa na veľké množstvo aktivít. Do toho nám vstúpila situácia s konsolidáciou a následnými výpoveďami lekárov, ktoré náš rok 2024 ešte viac zdynamizovali.

Zľava Peter Kmec, Kamil Šaško a Miriam Lapuníková

Spomenuli ste viaceré aktivity. Akými témami nemocnica momentálne žije?

Ide o viacero kľúčových projektov, ktoré sú v určitej fáze rozpracovanosti. Je to napríklad výstavba novej škôlky pre deti zamestnancov, čím chceme zlepšiť sociálne podmienky a motivovať mladých ľudí pracovať u nás. Súčasne ide o rekonštrukciu magnetickej rezonancie, ktorú sme plánovali rok a pol, ďalej to je obnova a plná automatizácia centrálneho laboratórneho komplexu či intenzívna príprava na zriadenie inovačného centra ako ďalšieho rozvojového projektu, ktorý má nemocnicu posunúť vpred.

Zároveň pracujeme na tom, aby sme sa stali najkomplexnejším centrom v rámci robotiky v Strednej a Východnej Európe. Sme jedinou nemocnicou v tomto regióne, ktorá má pre svojich pacientov tri robotické systémy. Je to pre nás veľká prestíž a veríme, že to ocenia predovšetkým pacienti, pretože je to pre organizmus veľmi šetrný operačný prístup.

S akými odozvami sa zo strany verejnosti stretávate? Či už ide o čulý stavebný ruch, ale aj každodennú zdravotnú starostlivosť, ktorú nemocnica poskytuje?

Myslím si, že zamestnanci nemocnice, pacienti, ale aj Banskobystričania vnímajú jednotlivé témy rôzne. Emócie, ktoré sú s tým spojené, vedia byť našou silnou výhodou, ale aj nevýhodou, čo nás do veľkej miery ovplyvňuje. Aj preto sa reakcie okolia rôznia podľa toho, akú má kto skúsenosť či očakávania v danom okamihu. Postoje ostatných sú pre nás vždy cennými podnetmi, dávajú nám zrkadlo a umožňujú náš postup korigovať.

Minulý rok to bolo, okrem iného, desať rokov, čo ste v pozícii riaditeľky nemocnice. Ako hodnotíte svoje doterajšie pôsobenie a čo pre Vás toto okrúhle výročie znamená?

Rooseveltova nemocnica je mojím prvým zamestnaním. Nastúpila som sem v roku 2005 hneď po škole, keď som sa vrátila zo zahraničia. Vnímam ju ako „svoj druhý domov“ či dokonca „dieťa“. Preto je môj vzťah k tejto inštitúcii až príliš osobný a emotívny, čo je mnohokrát náročné. Otázka je, či je to vôbec dobré, najmä, keď si uvedomíte, že nie všetko dokážete ovplyvniť.

Viesť nemocnicu vnímam ako veľkú príležitosť, česť a vážim si túto možnosť. Je to firma, ktorá zamestnáva zhruba 2 800 ľudí a má svoje možnosti, silné i slabé stránky, príležitosti aj ohrozenia. Aj keď si uvedomujem, že vždy je priestor na zlepšovanie sa, stále sa snažím dávať to najlepšie zo seba.

Ak by ste mali vyzdvihnúť najkrajší okamih, aký by to bol?

Jednoznačne odsúhlasenie výstavby nemocnice. Bola to obrovská motivácia. Na druhej strane, keď sme získali súhlas, v rámci vedenia sme si jednohlasne povedali: problémy práve začínajú (smiech). Veľmi pozitívne tiež vnímam hodnotenia, ktoré dostávame od externých nezávislých subjektov. Je to odmena za našu prácu.

Naopak, napadá Vám aj najťažší moment počas kariéry?

Stať sa riaditeľkou bolo pre mňa veľmi zaujímavé obdobie. Uvedomiť si tú obrovskú zodpovednosť, byť si vedomá svojich rozhodnutí a ich dôsledkov, no najmä prijať fakt, že ste ako štatutár všade podpísaná – to bolo a stále je pre mňa najťažšie.

Čo čaká nemocnicu v roku 2025?

Veľmi silným a motivačným momentom bude výstavba skeletu, na ktorú máme čas do konca júla 2026. Veľmi si prajem, aby bola výstavba nemocnice vnímaná ako silne pozitívna vec pre nás všetkých.

Čo by ste chceli odkázať tým, ktorí čítajú tieto riadky?

Ak chceme zvládať všetko, čo nám život prináša, potrebujeme mať omnoho viac pozitívneho myslenia a emócií. Preto nám všetkým želám pozitívne myslenie, vytrvalosť a chuť robiť veci s láskou. Sú to kľúčové veci k tomu, aby sme tvorili budúcnosť. Bez nich to jednoducho nejde.