Herečka Ľubica Pradidová vyštudovala hudobno-dramatické umenie na Konzervatóriu J. L. Bellu v Banskej Bystrici. V hereckom štúdiu následne pokračovala na banskobystrickej Akadémii umení pod vedením Tomáša Mischuru a Františka Výrostka. Tento rok absolvovala doplňujúce pedagogické štúdium, taktiež na Akadémii umení.

Ľubica Pradidová je dnes známa najmä ako členka hereckého ansámblu Bábkového divadla na Rázcestí (BDnR), s ktorým začala spolupracovať už od roku 2013 v rámci inscenačných projektov Divadelné safari a Začnite s vysťahovaním!.

Jej prvou premiérou po oficiálnom nástupe do BDnR v roku 2021 bol titul Cyber Cyrano v réžii Sone Ferancovej, ktorý sa pre veľký záujem verejnosti hrá dodnes. Pradidová však okrem činoherného a bábkového divadla inklinuje aj k pohybovému divadlu, v ktorom sa v minulosti rozvíjala najmä v rámci rôznych workshopov, či aj nepravidelných spoluprác s Divadlom Pôtoň a Divadlom CONTINUO.

Už štvrtý rok sa intenzívne venuje aj špecifickému projektu pre deti z detských domovov pod názvom Grafika v pohybe, ktorý sa sústreďuje na tvorbu interdisciplinárnych projektov prepájajúcich vizuálne a divadelné umenie. V rozhovore Petronely (Ely) Brotkovej sa o nej možno dozvedieť ešte viac…

Z archívu Ľubice Pradidovej

Ako si tvoj život získalo práve divadlo?

Herectvo sa mi tak udialo… (úsmev) Odjakživa bolo pre mňa prirodzené ísť za tým, čo ma napĺňa. Popravde ma vždy zaujímali všetky druhy umenia. Na základnej škole som sa venovala písanej tvorbe. Potom som začala navštevovať dramatický krúžok, kde som sa rozvíjala v prednese. Zároveň som tancovala štandardný a latinskoamerický tanec. Tiež som rada maľovala.

Vzhľadom k tomuto všetkému som cítila, že v budúcnosti sa chcem určite venovať umeleckej tvorbe. Časom sa to vyšpecifikovalo práve v divadle, keďže práve ono prepája jednotlivé umelecké formy. V mojej súčasnej profesionálnej kariére ma dodnes zaujíma odkrývanie tohto prepájania. Venujem sa mu v rámci rôznych projektov.

Ako si spätne spomínaš na svoje štúdium na banskobystrickom konzervatóriu a Akadémii umení?

Umelecké štúdium bolo pre mňa výzvou. Vedela som, že v klasickom školskom systéme neobsedím. Potrebovala som tvoriť (úsmev). Konzervatórium ma naučilo, že jedna vec je tvoriť a druhá sa za svoju tvorbu aj postaviť. Po príchode tam to bolo pre mňa ako pre mladé dievča, ktoré je v puberte a má sa pred niekým prezentovať, dosť náročné. Zápasila som s veľkými trémami, z ktorých som neskôr mala aj zdravotné problémy.

Až časom som sa naučila lepšej psychohygiene. Stresujúce a náročné pre mňa boli aj pravidelné polročné skúšky z početných praktických predmetov pred komisiou, ktorá hodnotila jednotlivé ročníky za ich umelecký výkon. Tieto skúšky boli častokrát aj otvorené, takže sa na nás mohol prísť pozrieť ktokoľvek zo školy. Na Akadémii umení nás viedli k väčšej profilácii a k hľadaniu vlastnej hereckej techniky. Bola veľká zodpovednosť sa v tom období nájsť ako umelkyňa, ktorá už presne vie, čo chce…

„…JEDNA VEC JE TVORIŤ A DRUHÁ SA ZA SVOJU TVORBU AJ POSTAVIŤ.“

Zo študentskej inscenácie na Akadémii umení v Banskej Bystrici – Opití (I. Vyrypajev) archív Ľubice Pradidovej

Spomenula si, že teraz vieš už lepšie filtrovať isté veci ako predtým. Čo konkrétne ti v tom pomohlo?

Napríklad sa zmenil môj prístup k tréme. Prestala som si ju démonizovať, začala som ju mať rada(úsmev). Tréma je iná od „klasického“ strachu  v tom, že aj keď sa bojíme, túžime ju prekonať  a podať dobrý výkon. Declan Donnellan  v rámci jeho štúdie práce herca so strachom,  hovorí o postupoch, ktoré môžu pomôcť hercom k odstraňovaniu prekážok, ktoré bránia ich prirodzenej expresivite.

Dôvodom, prečo hovorím o prirodzenej expresivite je, že Donnellan pomáha odstraňovať blokácie u jeho žiakov tak, že vychádza z predpokladu, že herectvo je prirodzeným reflexom človeka. S čím čiastočne súhlasím. V rámci psychohygieny mi veľmi pomáhajú aj dychové cvičenia, meditácie a joga. Myslím si, že sú to činnosti, ktoré pomôžu komukoľvek, nech je v hocijakom zamestnaní.

Kto ťa pedagogicky viedol na Konzervatóriu a kto na Akadémii umení? Ako prispeli k vývoju tvojho herectva?

Na Konzervatóriu to bola Majka Danadová a na Akadémii umení Tomáš Mischura s Ferom Výrostkom. Majka ma previedla úplnými základmi. Časom ma výrazne otvorila v oblasti pohybu, fyzikality vôbec. Vzhľadom k tomu mám dodnes oveľa bližšie k práci s materiálom, ako so slovom. Majka sa zároveň snažila, aby sme mali prehľad o tom, čo je v divadlách aktuálne. Každý mesiac sme preto museli napísať aspoň dve recenzie na vybrané predstavenia(úsmev).

Taktiež sme museli vedieť zhodnotiť nielen svoje herecké výkony, ale aj výkony našich spolužiakov a spolužiačok, čím v nás rozvíjala schopnosť analyzovať funkčné, aj nefunkčné postupy hereckej tvorby. Majka nás oboznámila aj s princípmi konceptuálneho umenia. Tiež sme sa s ňou zúčastňovali rôznych umeleckých workshopov. Neskôr nám poskytla spoluprácu s Bábkovým divadlom na Rázcestí, kde ona sama dlhé roky pôsobila. Práve vďaka Majke spolupracujem s týmto divadlom už od roku 2013 (úsmev).

„MAJKA … MA VÝRAZNE OTVORILA V OBLASTI POHYBU…“

Tomáš bol vo svojej práci veľmi profesionálny a pedantný. Veľa nám zo svojich zámerov neprezrádzal. Sústredil sa na našu samostatnú prácu. Mali sme si hľadať vlastný herecký prístup k danej postave alebo aj k dielu ako takému. Tomáš bol vynikajúci aj v tom, že mal vždy prehľad o tom, čo je aktuálne v rámci hereckých techník. Takže nás oboznamoval s mnohými novými prístupmi. Samozrejme, Stanislavskij bol základ, ale  vďaka Tomášovi sa naše poznanie rozšírilo o nové herecké poznatky a  hlbšie sme sa zoznámili s technikami Sanforda Meisnera či Davida Mameta.

„TOMÁŠ … MAL VŽDY PREHĽAD O TOM, ČO JE AKTUÁLNE  V RÁMCI HERECKÝCH TECHNÍK.“

Z inscenácie Divadla CONTINUO Loď/A Boat (foto: Karel Fořt)

Na aké roly si za svoje herecké štúdium doposiaľ najviac pyšná?

V rámci štúdia na Akadémii umení si veľmi dobre spomínam na svoju rolu v jednoaktovke Sérum hlúposti od Barča-Ivana, kde som stvárnila postavu špiónky. Režisérka Janka Hanešová mi dala dôveru a slobodu v tvorbe. Režírovala takým spôsobom, že vychádzala z mojich prirodzených vlastností, vrátane dravosti a dynamiky pohybu.

Živo si spomínam aj na postavu Magdy v Opitých od Vyrypajeva v réžii Ľuba Majeru. Spolupráca s týmto režisérom bola pre mňa vo všeobecnosti veľká škola. Dal nám slobodu vybrať si postavu, akú si chceme zahrať, aj si odôvodniť, prečo. Majera bol pre mňa geniálny v tom, že mal cit režírovať všetky detaily mizanscén dopredu, s čím sa u ostatných režisérov a režisérok dodnes nestretávam často.

Hrala si už aj také postavy, ku ktorým si pociťovala odpor? Ako sa ti v takýchto prípadoch podarilo získať väčší nadhľad?

Keď takéto situácie nastanú, väčšinou si prechádzam viacerými fázami. Najskôr je to odpor, ale v konečnom dôsledku sa ocitám vo fáze porozumenia. Aj negatívne postavy majú rovnaké prežívanie ako tie pozitívne. Bolesť je taká istá. Všetko sa odráža len v tom, ako dokážu reagovať. Avšak činy mnohých postáv sa vnútorne nedajú ospravedlniť ľahko. Vnímam to napríklad v historických tituloch. V rámci svojho štúdia som napríklad stvárnila postavu Berty v titule Leni v réžii Janky Hanešovej. Titul  je pomenovaný podľa dvornej filmovej Hitlerovej režisérky a zaoberá sa udalosťami druhej svetovej vojny a skúma vzťah medzi ideológiou a umeleckým cítením. Moja postava bola nemecká žena, ktorá poslala svojich dvoch synov bojovať za Hitlera.

Zo študentskej inscenácie na Akadémii umení v Banskej Bystrici – Leni (V. Schulzová, R. Olekšák), archív Ľubice Pradidovej

Ťažko sa na to pozeralo cudzími očami… Ale k takémuto typu postavy sa dá pristúpiť aj inak, než identifikovaním sa s ňou. Napríklad prostredníctvom pohybu, či materiálu, ktorý metaforicky znázorňuje črty konkrétneho charakteru. Práve pre postavu Berty bola charakteristická chôdza s drevenou slepeckou palicou. Zámerom režisérky bol metaforický prienik medzi slepotou a zaslepenosťou. Drevená palica reprezentovala zatvrdnutosť mysle a prežívania ako takého. Tento náznak dával priestor pre predstavivosť aj divákovi, ktorý si mohol doplniť časť Berty prostredníctvom jeho vlastných skúseností a získať tak autentickejší zážitok.

„…ČINY MNOHÝCH POSTÁV SA VNÚTORNE NEDAJÚ OSPRAVEDLNIŤ ĽAHKO.“

Napríklad aj v predstavení Bábkového divadla na Rázcestí Cyber Cyrano v réžii Sone Ferancovej hrám špecifickú postavu Zuzky, ktorá pácha kyberšikanu na svojich spolužiakoch. Tomu celému samozrejme predchádza aj jej osobná trauma… Čiže ide o cyklus, ktorý sa nabaľuje vo svojej násilnosti a zvrátenosti. S divadlom sme predstavenie Cyber Cyrano vďaka grantu odohrali už na mnohých stredných školách a podľa slov viacerých učiteľov sa kyberšikana, bohužiaľ, stále deje a má neraz aj tragické dôsledky.

Z inscenácie Cyber Cyrano, foto: Dodo Šamaj

Ako hodnotíš svoje pôsobenie v Bábkovom divadle na Rázcestí od počiatku až po súčasnosť?

Už od študentských čias som mala blízko k poetike Ivety Škripkovej a Mariána Pecka z Bábkového divadla na Rázcestí. To nás doteraz spája (úsmev). Obdobie strávené v tomto divadle vnímam zatiaľ ako veľmi krátke, takže je pre mňa ešte ťažké vedieť zhodnotiť všetky svoje dojmy. Avšak môžem povedať, že s každým predstavením ma veľmi baví nachádzať autenticitu prvého momentu, keďže sme repertoárové divadlo. S tým sa človek počas štúdia herectva nestretne, preto je to pre mňa doposiaľ aj veľká škola.

Vďaka Bábkovému divadlu na Rázcestí som začala spolupracovať aj s hercami a herečkami, ktorí a ktoré pre mňa boli dlhé roky predtým idolmi (úsmev). Môžem menovať Majku Mackurovú, Ivku Kováčovú, či aj Alenku Sušilovú. Na Majke Mackurovej napríklad doteraz obdivujem jej silnú osobnosť. Keď som bola ešte na škole, mala som možnosť ju vidieť v predstavení Slúžky. Veľmi ma oslovilo ako špecificky prvýkrát prešla zadnými dverami na scénu. Doteraz vidím ten moment… (úsmev)

Čo ti najviac imponuje na filozofii Bábkového divadla na Rázcestí a s čím možno doteraz nie si úplne stotožnená?

Obdivujem jeho zameranie na minoritné skupiny. Vzorovými príkladmi v tomto kontexte môžu byť inscenácie ako: Putovné uško, Veľká cesta či O medúzke. Ja som si zahrala v autorskej inscenácii režisérky Mišky Homolovej, Veľká cesta, v rámci ktorej sme sa museli naučiť základy posunkového jazyka… S takýmto typom práce sa však absolútne stotožňujem, keďže aj deti s akýmkoľvek typom znevýhodnenia majú právo na vzdelanie, aj umelecké zážitky. Bolo by krásne, ak by na ne začalo myslieť aj viac kultúrnych inštitúcií. Do budúcna by som si priala, ak by s nami v rámci takýchto minoritných projektov bola schopná viac komunikovať a spolupracovať aj široká verejnosť.

Zo skúšobného procesu inscenácie Krásna Helena (M.Zakuťanská), foto: Dodo Šamaj

Pretože naše projekty nie sú určené len pre konkrétnu minoritu. Ich témy majú zámer byť zaujímavými aj pre väčšinové skupiny. Príkladom v tomto smere je aj inscenované čítanie vybraných ukrajinských autoriek Hmla. Ako aj spomíname v našom inscenovanom čítaní, málokto z nás vie niečo o ukrajinskej literatúre. Ja som napríklad nevedela… Vo všeobecnosti si myslím, že pre každého je zaujímavé dozvedieť sa niečo nové a odkryť určité tajomstvo.

„…NAŠE PROJEKTY NIE SÚ URČENÉ LEN PRE KONKRÉTNU MINORITU.“

Aké tituly ti spomedzi aktuálnej dramaturgie Bábkového divadla na Rázcestí imponujú najviac a aké najmenej?

Z každej vekovej kategórie je pre mňa zaujímavé niečo iné. Napríklad sa mi veľmi páči koncept našich batolárií určených pre desať a viac mesačné deti. Konkrétne mám rada Akvabatolárium, ktoré som mala nedávno možnosť si aj zahrať na Slnečnom festivale v Senci.

Z tvorby pre staršie deti obľubujem Veľkú cestu, pretože mi imponuje jej básnická a elegantná poetika, v ktorej sa skrýva pokoj, aj mágia. Keď máme na predstavení menej detí, aj tak sa nám darí vytvárať atmosféru ako na jeseň v záhrade (úsmev). Toto predstavenie sme hrali už aj pre znevýhodnené deti. Bolo pre mňa zaujímavé sledovať, ako sa na základe ich špecifických potrieb mení…

Z projektu Grafika v pohybe, archív Ľubice Pradidovej

V rámci repertoáru Bábkového divadla na Rázcestí stvárňuješ aj výrazné ženské hrdinky, ako napríklad v inscenáciách T. V. recepty a Krásna Helena?. Ako ťa tieto skúsenosti posunuli ako herečku a ako ženu?

Postavu Terézie Vansovej som prevzala po Aničke Hajdukovej, ktorá ju tvorila spoločne s Majkou Šamajovou. Takže som v tomto prípade neprešla úplne celým procesom oboznamovania sa s touto postavou. Ale napriek tomu sa snažím vnímať hodnotu, ktoré predstavenie T. V. recepty prináša, a to vytiahnutie žien z kolektívneho nevedomia. Toto predstavenie mi prinieslo hodnotu aj v scitlivení sa v rámci jazykovej stránky, keďže predtým mi prišlo častokrát prirodzené o sebe, aj o ostatných ženách, hovoriť v mužskom rode… (smiech)

Ženský rod býva doposiaľ neprávom ukrytý aj v množnom čísle. Predstavenie Krásna Helena? som vnímala ako experiment, ktorý bol pre mňa zaujímavý. Mala som dostatočnú slobodu v hľadaní svojej postavy, pričom som sa neobávala, akú to nakoniec bude mať formu. Nechala som to plynúť, pričom som ale nezabúdala na plnenie si svojej hereckej práce.

„ŽENSKÝ ROD BÝVA DOPOSIAĽ NEPRÁVOM UKRYTÝ AJ V MNOŽNOM ČÍSLE.“

Vpísal sa do mňa aj projekt Umlčané svedkyne, ktorý sme robili s pani riaditeľkou Škripkovou. V rámci tohto projektu sme sa sústredili na rôzne príbehy žien, ktoré sa stali obeťami domáceho násilia. Táto téma je bohužiaľ dodnes aktuálna, preto je úplne jasné, prečo je o tom nutné stále hovoriť.

Z inscenácie T. V. Recepty (I. Buková, J. Pecková) foto: Dodo Šamaj

Aký máš vo všeobecnosti názor na feminizmus? Pokladáš sa za feministku?

Feminizmus otvára mnohé témy, s ktorými sa absolútne stotožňujem. Ale nemám tak prebádanú hĺbku tohto pojmu, aby som sa o sebe mohla vyjadriť ako o feministke. Vo všeobecnosti sa nezvyknem označovať akýmikoľvek pojmami. Intenzívne vnímam hodnotu slova a myslím si, že na to, aby sme sa nejako mohli označiť, musí slovo odrážať a byť v súlade aj s naším konaním.

Takže neexistuje nič, čo najlepšie vystihuje tvoju osobnosť?

Viem sa napríklad rýchlo pre niečo nadchnúť. Som aj veľmi zvedavá, všetko ma zaujíma a je pre mňa inšpiráciou. To ma poháňa nielen v umeleckom, ale aj v osobnom prežívaní.

„VŠETKO MA ZAUJÍMA A JE PRE MŇA INŠPIRÁCIOU…“

Aké sú tvoje ďalšie herecké sny?

Asi je ich veľa na to, aby som ich menovala konkrétne . V skratke by som chcela intenzívne pokračovať v tvorbe multižánrových, interdisciplinárnych a paradivadelných projektov, ktoré stierajú hranice (úsmev). Tiež sa mi páči koncept prepájania vzdelávania s divadlom, s čím po novom začalo aj Bábkové divadlo na Rázcestí.

Z inscenácie Krásna Helena (M.Zakuťanská), foto: Dodo Šamaj