Dnes Vám predstavíme ďalšiu osobnosť nášho mesta regiónu. Porozprávali sme sa  s riaditeľkou banskobystrického Bábkového divadla na Rázcestí Ivetou Škripkovou.

Iveta Škripková je dramaturgička a dramatička. Po absolvovaní VŠMU pôsobila od roku 1985 v Krajskom bábkovom divadle v Banskej Bystrici. Dnes je riaditeľkou Bábkového divadla na Rázcestí,  ktoré  kde kladie dôraz na pôvodnú tvorbu a metaforické prehĺbenie inscenačných postupov. S manželom Mariánom Peckom, ktorý je režisérom a umeleckým šéfom divadla, dokázali vytvoriť z BDNR jeden z najzaujímavejších divadelných súborov na Slovensku, rešpektovaného doma i v zahraničí.

Ako  hodnotíte práve skončenú divadelnú sezónu 2016/17 v BDNR?

Vďaka podpore Fondu umenia a grantom (primárne), ktoré sme získali, sme zrealizovali všetko, čo sme si naplánovali. A samozrejme, aj vďaka tvorivým tímom, domácim i hosťujúcim, a všetkým v zázemí divadla. Čiže hodnotím ju pozitívne, lebo už niekoľko rokov pracujeme vo veľkých finančných obmedzeniach. Nazvali sme ju V znamení odlišnosti, keďže sme prinášali rôznorodé témy pre deti i pre dospelých, a v tomto znamení sme aj ostali – my ako divadlo.

Vznikol netradičný projekt Familiarium, rozprávkovú cesta s divákmi za rôznymi rozprávkami v úzkej spolupráci s nimi, projekt Rozprávková geografia, ktorý prezentoval Indiánske, Africké a Židovské rozprávky pre deti od 3 rokov a hľadal podoby/paralely so slovenskými rozprávkami. Pre dospelých Babie leto, obrazy zo života a veku ženského podľa B. Němcovej a súčasnosti.

Z paradivadelných aktivít sme zrealizovali dve Živé ženské knižnice, ktoré upozornili na výnimočné diela M. Tikkanen Príbeh lásky storočia a V. Woolf Tri guiney, obe s diskusiami s hostkami. A stále pri divadle pokračovali dielne s deťmi, DramaKlub a Tvorivé písanie. V neposlednom rade úvod sezóny patril medzinárodnému festivalu Bábkarská Bystrica TOUR, festivalu súčasného bábkového divadla pre deti a pre dospelých v Banskej Bystrici a v okolí.

Čo považujete za najväčší úspech Vášho divadla za uplynulý rok?

Realizáciu medzinárodného festivalu Bábkarská Bystrica TOUR 2016.

Na čo sa môžu malí i veľkí diváci tešiť v novej divadelnej sezóne 2017/18?

Na všeličo inšpiratívne a podnetné pre deti i pre mladých ľudí. Sezónu by sme mohli označiť názvom martinského festivalu Dotyky a spojenia. Začíname premiérou hosťujúceho tímu pod vedením veľmi úspešnej českej režisérky slovenského pôvodu Michaely Homolovej (pôsobí v Naivnom divadle v Liberci) a  po prvý raz na Slovensku uvedieme poetický príbeh Nádherný utorok. Ide o dramatizáciu knižky, dnes už legendárnej, autorky Daisy Mrázkovej. Hosťujúci tím sa predstaví v BDNR prvýkrát.

Pokračujeme tvorbou pre dospelých autorským projektom pod vedením Mariána Pecka Európa v korešpondencii, ktorým by sme radi dotkli tém, aké sú spoločné body a prieniky uvažovania známych Európanov a Európaniek s nami, Slovákmi a Slovenkami. A čo sa dá v odkazoch listov osobností nájsť pre súčasnosť.

Po istej odmlke sa budeme venovať aj batoľatám a to v inscenácii Hmatuláci, ktorá už v názve skrýva jeden zo zmyslov, mimoriadne dôležitý pre nás všetkých. Pripravujeme aj paradivadelné projekty a novinku do Teatria… Uvidíme, v akej finančnej, ľudskej i tvorivej kondícii budeme.

S manželom Mariánom Peckom pracujete v BDNR od roku 1985. Ktoré chvíle považujete v tejto vyše tridsaťročnej histórii takpovediac za prelomové?

1/ Premenovanie divadla na Bábkové divadlo na Rázcestí a v 90. rokoch Programové východiská, z ktorých sme tvorivo vychádzali.

2/ Inscenáciu Dojímate ma veľmi, fragmenty zo života diela D. Tatarku a Nepos(l)edné predstavenia v r. 92-96.

3/ Zmenu festivalu Bábkarská Bystrica na festival medzinárodný v r. 1994, s koncepciou najprv V4.

4/ Záchrana divadla po vrátení budovy na Kollárovej ulici v rámci reštitúcii a presťahovanie do vily Dominika.

5/ Projekt Šamanky a pilotnú spoluprácu s UMB, ktorá pokračovala niekoľko rokov vďaka prof. K. Feťkovej a Dr. L. Urbancovej.

6/ Zaradenie a tvorbu programu pre dospelých do dramaturgie divadla začiatkom nového tisícročia a tvrdohlavé snaženie presadiť sa v tejto línii.

7/ Turné po Francúzsku so slovenskom klasikou J. Hollý Kubo.

8/ V súčasnosti za nadpriemerné považujem inscenácie Kubo, Nostalgia a Diagnóza: slovo a happening proti násiliu na ženách v obchodných centrách na Slovensku, Vec: cesta č. 5.

 9/ Otvorenie pomyselnej brány v tvorbe pre batoľatá.

10/ Rodovo citlivé projekty, vznik a niekoľkoročnú prácu štúdia T.W.I.G.A…

 Ako vznikol názov Bábkové divadlo na Rázcestí?

V debatách so vtedajším hereckým súborom. Inšpiračným momentom bol priestor, kde sme sa vtedy nachádzali na Kollárovej – na križovatke ciest. A tiež obsah pojmu rázcestie, možnosť ísť viacerými smermi, v dramaturgii, v interpretácii, vo vzťahu k divákom. Vzdialeným inšpiračným zdrojom bolo pre nás a pre Mariána Pecka, ktorý s týmto nápadom vtedy prišiel – Divadlo na provázku v Brne.

 Banskobystrické Bábkové divadlo sa vyprofilovalo na jeden z najzaujímavejších divadelných súborov na Slovensku, ktoré hrá pre deti i pre dospelých. Prečo ste zvolili práve takúto koncepciu?

Ako som uviedla, lebo sme na Rázcestí. A rázcestie poskytuje veľa možností formálne i obsahovo. Impulzy v oblasti tvorby boli formulované v tom čase do Programových východísk. Jedným z nich (opäť zo zdrojov Divadla na Provázku) bola nepravidelná dramaturgia, to znamená reagovať spontánne na potreby súčasnosti divadlom, nestanovovať pevný dramaturgický program a pod.

Dnes tieto pojmy, programové východiská, nepravidelná dramaturgia nie sú tak frekventované, ako slová projekt, nezávislá aktivita, akcia – a mnohí/mnohé ich ani nepoznajú, ale v zásade nepravidelná dramaturgia nekonzervuje vnútorný systém, v ktorom divadlo funguje a je nepokojná… A samozrejme, náročnejšia na členov/členky divadla ako v bežnom kamennom divadle. Chceli sme byť zvedaví a nepokojní v dobrom slova zmysle.

 Programové východiská sme realizovali v 90. rokoch, a po presťahovaní do vily Dominika v nás proste ostali – už nepoužívame toto slovo, ale program divadla doteraz bol, či ho tvoríme my vo dvojici, s Mariánom Peckom, alebo s novými kolegami/kolegyňami – stále ostáva na rázcestí. Na križovatke bežného repertoárového a alternatívneho, iného divadla. Tak mohli vzniknúť projekty pre batoľatá, ženská skúsenosť, čítanie kníh, extrémizmus, Krásny deň pre deti, festival v regiónoch… a pod.

Vaše divadlo hosťuje na rôznych scénach a je aj držiteľom množstva ocenení. Ktoré z nich sú pre Vás najcennejšie?

Hašterice. Máme ich dve za tvorivú činnosť na Slovensku (Inscenácia J. Hollý Kubo, réžia M. Pecko, projekt Batoľatá, réžia M. Kováčová, A. Liňajka). Režisér Marián Pecko má viacero Cien Slovenského literárneho fondu za inscenácie v domácom divadle pre deti i pre dospelých. V podstate nejde o ceny, i keď každého poteší, ak si niekto všimne jeho prácu. Ide o to, že naše impulzy sa zviditeľňujú a pokračujú v iných priestoroch, v iných divadlách.

Bábkové divadlá začínajú tvoriť pre batoľatá (dokonca, žiaľ, pod tým istým názvom), viaceré sa odvažujú siahať po tituloch pre dospelých čoraz pravidelnejšie, paradivadelné aktivity, z ktorých sme sa tešili na festivale Bábkarská Bystrica a boli vtedy veľmi ojedinelé, sa zmnožujú a už temer všade vidíme choduľové divadlo, pochody v maskách, kurzy animácie, nové festivalíky, prebúdzajú sa ambície niektorých tvorkýň a atď.

Za tie roky Vašej umeleckej činnosti ste získali veľmi dobré renomé aj v zahraničí. Kde všade ste vystupovali?

Pravidelne sme hrávali a hrávame v krajinách V4, párkrát vo Francúzsku, Bulharsku, Srbsku, Chorvátsku, Rumunsku, Turecku…

Ste organizátormi rešpektovaného medzinárodného festivalu Bábkarska Bystrica, ktorého 20. ročník sa uskutočnil vlani. Neustále prichádzate s novinkami, kedy  a čo môžeme čakať na ďalšom ročníku?

Budeme sa snažiť opäť prekvapiť.

Koľko hercov a herečiek v súčasnosti pôsobí na Vašej domovskej scéne?

Naše divadlo je najmenšie samosprávne bábkové divadlo na Slovensku! Máme len deväť hercov a herečiek, a to sú: Mária Šamajová, Jozef Šamaj, Marianna Mackurová, Alena Sušilová, Peter Butkovský, Filip Štrba, Ivana Kováčová, Eva Dočolomanská a Anna Zemaníková.

Spolupracujete aj s Akadémiou umení?

Ako inštitúcia sme neboli k spolupráci v posledných rokoch oslovení. Individuálne áno, s niektorými študentmi a študentkami, však absolventi a absolventky tejto školy pracujú u nás, napr. dramaturgička Monika Tatarková, a štyria herci a herečky zo súboru.

Sídlite vo Vile Dominika, kam ste sa museli pred rokmi presťahovať. Pri niektorých vypredaných predstaveniach má človek pocit, že by sa Vám zišli aj väčšie javiskové priestory. Postačujú Vám tieto súčasné na všetko, čo robíte?

Máte pravdu, po presťahovaní (a vrátení budovy na Kollárovej ulici v rámci reštitúcii) sme boli veľmi šťastní a šťastné, že máme kam ísť, že existuje vila, ktorá sa po prestavbe stane sídlom divadla. Trvalo to dlhšie, lebo prestavba bola z rozhodnutia ministra Hudeca zastavená, ale po voľbách v r. 1998 sa prestavba začala a v r. 2000 ukončila vďaka vtedajšiemu vedeniu Krajského úradu. Vytvoril sa priestor podľa našich predstáv.

Ibaže po presťahovaní sa mala konať ešte jedna etapa: dostavba divadla, medzi Stredoslovenskou galériou, Domom Dominika Skuteckého a divadlom sa mala postaviť veľká sála pre 220 divákov, v záhrade mal vzniknúť malý amfiteáter… Prvá etapa sa nazývala evakuačná. Druhá mala byť divadelná. Tieto plány sa zmenili po zmene vedenia Krajských úradov a už nikdy sa nepodarilo obnoviť myšlienku dostavby divadla na VÚC.

Po viac ako 15 rokoch cítime a vieme o všetkých nedostatkoch prvej etapy, nemáme zázemie, nemáme sklady, sála je maličká, verejný priestor zrazu úzky… v lete sa varíme v sále… niektoré plány sa nedajú realizovať. Čiže, áno, priestory nepostačujú. A stále pôsobíme v evakuačnej etape…

Váš repertoár pre dospelých je na naše pomery často avantgardný. Pod hlavičkou BDNR pôsobí aj Štúdio Twiga, ktoré je  označované za „prvé slovenské divadelné štúdio venujúce sa stvárneniu ženskej skúsenosti z hľadiska rodu/genderu.“ . Súvisí to s Vašou životnou filozofiou prenesenou do umeleckého stvárnenia a výrazu?

Naozaj si myslíte, že repertoár je avantgardný? A v čom? Dotýka sa rôznych tém súčasného človeka, a pre mňa je liberálny. Chce osloviť širšie divácke spektrum, vekovo i sociálne, divadlom a divadelnými prostriedkami, ktoré sú inšpiratívne pre každého človeka. Možno sú témy iné v tom, že nie sú smiešne, no na výrobu zábavy sú komerčné skupiny, my sme divadlo nekomerčné a trochu ťahať na špičky je pre nás normálne.

Ak si chce niekto odpočinúť, mal by ísť do sauny, nie do divadla, citujem Mariána Pecka. Ide o to presadzovať v repertoári aspoň kultúrne minimum, cítiť a uvažovať menej prvoplánovo a schematicky… Samozrejme, tiež ide o to, čo za avantgardu považujeme. Ak je to pre vás – krok dopredu, tak potom súhlasím, ak niečo výlučné, nestráviteľné pre ľudí, tak nesúhlasím. Pre mňa je istou avantgardou pražská Farma v jaskyni, na Slovensku veľmi avantgardu nerobíme, lebo divácke zázemie si to nevyžaduje, a ak aj vzniklo pár netradičných a zvláštnych zoskupení ako napr. Stoka, prípadne Med a Prach, pracujú v inom režime a hrávajú viac na festivaloch, ako v mieste pôsobenia…

Tým vlastne odpovedám aj na „hľadisko rod/gender“. Pre mňa to nie je avantgarda, je to niečo normálne a prirodzené vidieť veci okolo nás pohľadom, ktorý vníma mnohé znevýhodnenia žien, minorít… To je pre mňa ľudské, rodovo citlivý pohľad prekračuje tradičné normy a predstavy o živote, našich úlohách a rolách v živote. Myslím, že skutočne tvorivý človek, muž alebo žena, nemôže byť rodovo necitlivý alebo necitlivá. Neviem, či to môžem nazvať životnou filozofiou, tá je zrejme obšírnejšia a netýka sa len umenia, ale bol to postoj, ktorý ma donútil uvažovať o tom, ako sa my ženy máme a ako sa o nás hovorí – tvorí v umení.

Niektoré konzervatívne kruhy našej spoločnosti majú voči tomu výhrady, nevynímajúc súčasného predsedu BBSK, pod ktorý spadáte. Ako sa s tým vyrovnávate?

Človek je tvor omylný. To sa týka autority každého druhu. Autoritatívnosť nie je cnosťou a už vôbec by nemala patriť do demokracie. A predsedu nášho kraja nepovažujem za súčasť konzervatívnych kruhov. Je to vodca extrémistickej strany. A to je veľký rozdiel. Vyrovnávam sa s tým rôzne, rozhovormi s dobrými ľuďmi, prácou, cvičením fly fit, čítaním v dejinách…

Mnoho demokraticky zmýšľajúcich ľudí Vám fandí, ocenili aj Váš statočný postoj v súboji s politikou vedenia kraja zameranou proti slobode umenia a kultúry pri rušení schválených štátnych dotácií krajom. Čo pre Vás v takýchto chvíľach znamená solidarita divadiel a občanov?

Veľmi sme si to vážili, a vážime. Je to naša útecha. A ako každá dobrá správa, nabíja nás to a dáva dôvod, motív prežiť, ísť ďalej, vydržať… neprepadať márnosti.

Ako sa vyvíja vzťah súčasného vedenia kraja k Vášmu divadlu po tých minulých incidentoch?

Zostáva na tých istých pozíciách. Dostávame financií len toľko, koľko môžeme v zmysle zákona, ak máme problémy, pomáhajú nám poslanci a poslankyne zastupiteľstva. Kultúra, ani v minulosti, vlastne nikdy nebola prioritou tohto kraja, žiaľ – mnohí, aj vysokoškolsky vzdelaní ľudia, nie veľmi chápu načo sú divadlo, galérie, múzeá… Dlho mám pocit, že slovenský život je nezlučiteľný s kultúrou…

A tu u nás, V Banskej Bystrici práve prebieha táto fáza – nezlučiteľnosť vedenia kraja a kultúry. Zriaďovať nás musia, lebo je na to zákon a ešte nie je právne možné zrušiť niekoho priamo preto, lebo má iné politické presvedčenie a postoje (zatiaľ)… Navyše navonok všetko vyzerá normálne (dostaneme rozpočet z verejných zdrojov), ale súčasne aj príkaz s merateľnými ukazovateľmi, ktoré sú nezmyselné. Zákon totiž nepočíta s možnosťou, že zriaďovateľ bude využívať ekonomické a riadiace činitele proti organizáciám, ktoré zriaďuje a fungujú dobre, len napríklad nesúhlasia s vedením kraja, tentoraz v podobe ĽSNS.

Stav ohrozenia demokracie trvá a prebieha potichu a skryto, lebo všetko akože vyzerá normálne, fungujeme… a ľudia nechcú počuť, že je tu ohrozenie, direktívy, totalita… všetci sú/sme unavení z frustrovanej politickej klímy. Možno podanie na zrušenie tejto strany na generálnu prokuratúru, dodá odvahu tým, ktorí nesúhlasia, ale sa boja ozvať a mlčia.

Aj v kritických chvíľach si dokážete zachovať svoju tvár a rovnú chrbtovú kosť, predsa len neunavujú Vás takéto nezmyselné vojny a neoberá Vás to o chuť ďalej slobodne umelecky tvoriť?

Každý konflikt unavuje, emócie bolia. Tento spor však nie je nezmyselným, je to dôležitý zápas pre nás všetkých, či to chceme alebo nechceme vedieť, práve preto, aby sme mohli slobodne tvoriť.

Vyhovuje Vám pracovať s manželom v jednom divadle?

Táto otázka mi nevyhovuje, ale odpoviem. Môj manžel je režisér, umelecký šéf divadla a divadlo nás zviazalo i zaviazalo, profesionálne i ľudsky. V divadle však plníme iné role, tam je aj on iná bytosť, rovnako ako ja. Manželkou som doma.

Ste riaditeľkou, dramatičkou a dramaturgičkou, divadelná práca Vás napĺňa, nájdete si voľný čas aj pre seba a svoje záľuby?

Niekedy áno. Rada chodím do kina, pozerám detektívky, táram dve na tri s deťmi, nielen mojimi, ale aj na tvorivom písaní, hubárčime s mužom… A rada vytrhávam buriny v záhrade, premiestňujem črepníky, svetielka. A „zrábam“ všeličo iné, nič mimoriadne, ale keď je čas naozaj voľný – dovolím si…

Ďakujeme za rozhovor.