Celý život zasvätila športu a deťom, spájala pedagogickú prácu so športom na všetkých úrovniach. Pani Dagmar Lapšanská je síce už na zaslúženom odpočinku, dodnes však zastáva rôzne funkcie v telovýchove. Angažuje sa pri príprave Športovej olympiády pre deti materských škôl, prehliadky škôlkarov v speve Bystrický slávik či prehliadky detí v prednese poézie a prózy Predškoláčik.

Za celoživotnú pedagogickú a riadiacu prácu v oblasti predškolskej výchovy jej boli udelené viaceré ocenenia. V roku 2010 získala Cenu primátora a pred siedmimi rokmi Malú medailu svätého Gorazda, ktorú udeľuje rezort školstva.

Pedagogička a organizátorka športových podujatí pre deti, ktorá počas tohtoročného Medzinárodného dňa detí oslávi okrúhle osemdesiatiny, je i v súčasnosti aktívnou členkou Svetovej organizácie pre predškolskú výchovu. Rozhovor s Dagmar Lapšanskou sme prevzali z Radničných novín.

Aká bola Vaša cesta k deťom v materských školách?

Moje prvé kroky ku škôlkarom viedla moja mamka, ktorá pôsobila ako riaditeľka materskej školy v Šali, kam sme sa presťahovali z Prešova. Rovnako aj moja sestra pracovala v tejto oblasti. Pôvodne som po maturite plánovala pokračovať v štúdiu na Inštitúte telesnej výchovy a športu (ITVŠ). Aj ma prijali, ale po úraze chrbtice mi bolo oznámené, že na ITVŠ študovať nemôžem. Voľba preto padla na pedagogickú školu pre materské školy.

Prax som absolvovala v jednej z piešťanských škôlok. Jej riaditeľka bola s mojou prácou spokojná. Povedala mi, že budú otvárať novú materskú školu a bola by rada, keby som v nej začala pracovať. Písal sa rok 1963. Odvtedy sa viac-menej až doteraz venujem deťom v predškolskom veku. Neskôr som sa presťahovala do Banskej Bystrice, dôvodom bola láska k môjmu manželovi, ktorá trvá už 58 rokov. Mesto pod Urpínom sa stalo mojím novým domovom a pôsobiskom.

Čo pre Vás znamenala a dodnes znamená práca s deťmi v predškolskom veku?

Veľmi veľa mi táto práca dala. Hlavne lásky a pokoja, ale aj nadšenia, ktoré som zažívala a doteraz zažívam pri práci s deťmi. Pôsobila som ako učiteľka a riaditeľka v materských školách, ďalej ako metodička i inšpektorka. Je to krásne povolanie, ale pomerne náročné. Aj mojim nasledovníčkam hovorím, že každá učiteľka, ktorá chce učiť v materskej škole, musí mať prácu s deťmi v prvom rade vo svojom srdci.

Dodnes veľmi rada spolupracujem s mladými učiteľkami, ktorým odovzdávam svoje dlhoročné odborné skúsenosti. Viete, za 50 rokov mi rukami prešlo množstvo detí, to sa nedá ani spočítať. Boli a sú mojou láskou, mojím pokojom a mojou radosťou.

Určite máte so škôlkarmi množstvo zážitkov. Spomeniete si na niektorý z nich?

Zažila som ich skutočne veľa. Nezabudnem, ako raz prišlo do škôlky dievčatko so svojou mamou. Malo dlhé vlasy. Keď mama odišla, prišlo za mnou aj so sponkami a opýtalo sa ma, či ho učešem. Spýtala som sa, prečo ťa neučesali doma. Odpovedala, že mama ju pritom veľmi ťahá za vlasy, ale ja nie. Krásne bolo, keď povedala, že by chcela, aby som bola jej maminka. Toto je typický príklad toho, že učiteľka v materskej škole nie je len učiteľkou, ale zároveň aj druhou mamou.

Koľkých ministrov školstva ste za polstoročie Vašej profesijnej kariéry zažili?

Budete sa asi čudovať, ale siedmich ministrov školstva a šiestich banskobystrických primátorov. V období fungovania Československa som mala spolu s ďalšími dvoma kolegyňami v rámci okresu, pod ktorý v tom čase patrila nielen Banská Bystrica, ale aj Brezno, na starosti 116 materských škôl.

Podieľala som sa na príprave osnov pre škôlky a robila rôzne didaktické pomôcky. Človek postupne zistí, že sa učí celý život. Dodnes sa i ja ešte stále vzdelávam na školeniach a podujatiach, ktoré spoluorganizujem. Som vďačná, že som za tých 50 rokov stretla a spoznala mnoho úžasných ľudí u nás doma, ale aj v zahraničí, ktorí sa venujú deťom v predškolskom veku.

Ste dlhoročná členka Slovenského výboru Svetovej organizácie pre predškolskú výchovu (OMEP), ktorej úlohou je skvalitňovať výchovu a vzdelávanie detí, zlepšovať ich životné podmienky a dodržiavať detské práva. Aká bola Vaša cesta do tejto organizácie?

Všetko začalo zapojením sa do súťaže Pedagogické čítanie. V rámci nej som spracovala a napísala prácu zameranú na moje metodické skúsenosti v oblasti telesnej výchovy predškolákov. Vyhrala som okresné aj krajské kolo a postúpila do celoštátneho, vtedy československého, kola a získala prvú cenu.

Na základe tohto úspechu ma kompetentní odporučili do OMEP-u. Po niekoľkých rokoch som založila regionálnu sekciu tejto organizácie aj v Banskej Bystrici, ktorá vlani oslávila 30. výročie. Naše členky sa aktívne zapájajú do tvorby dôležitých strategických dokumentov, ktoré sa týkajú predškolskej výchovy.

V spolupráci so Školským úradom a mestom Banská Bystrica ste sa spolupodieľali na príprave množstva podujatí. Spomeňme Bystrického slávika, Predškoláčika, Pódiové skladby, cvičenie rodičov a detí či Deň materských škôl. Pred 26 rokmi ste stáli pri zrode Športovej olympiády detí z materských škôl. Ako vznikla myšlienka usporiadať športové podujatie pre škôlkarov?

Pôsobila som v Československom zväze Základnej a rekreačnej telesnej výchovy za Stredoslovenský kraj a zastrešovala u nás spartakiády v rokoch 1980 až 1985. Následne som nás viedla za Stredoslovenský kraj do Prahy na celoštátnu spartakiádu. Za odmenu mi venovali desaťdňový pobyt v Moskve na XXII. letných olympijských hrách v roku 1980. A vtedy mi napadlo, že by bolo dobré urobiť športové podujatie alebo malú detskú olympiádu.

Moja predstava sa stala skutočnosťou a olympiáda je na svete už takmer tri desaťročia. Roky tvrdím, že je dôležité viesť odmalička deti k športu a pohybu. Veď pravidelná fyzická aktivita zlepšuje zdravie. Kým v minulosti sme v rukách detí v predškolskom veku videli hlavne hračky či obrázkové knihy, dnes majú mobil, do ktorého zvedavo nazerajú a hrajú sa rôzne hry.

Za polstoročie, ktoré ste venovali deťom v materských školách, zmenil sa proces ich výchovy a vzdelávania?

V minulosti sa škôlkari oveľa viac hrávali, ako je tomu dnes. Učili sme ich básničky a pesničky, rozprávali sa s nimi, čítali im rozprávky. Vedeli podstatne lepšie komunikovať ako dnešné deti. Tým súčasným veľmi chýba hranie sa, hlavne v kolektíve. Do popredia sa v ostatných rokoch dostali výdobytky moderných technológií, ktoré im, žiaľ, vypĺňajú čas. Netvrdím, že nie sú do istej miery prínosom, ale hru v kolektíve vám nenahradia. Myslím si, že deťom dnes ich detstvo ako keby odchádzalo skôr a stávajú sa pomerne rýchlo dospelé. A to nie je dobre. Každé dieťa má právo prežiť plnohodnotné detstvo. Má naň právo, ktoré by sme my dospelí mali rešpektovať.