Verejná knižnica Mikuláša Kováča v Banskej Bystrici a autor Vladimír Niederland pozývajú na prezentáciu novej knihy „Tajomstvo jedál našich starých mám“ v stredu 27. apríla 2022 o 16:30 hod. v pobočke VKMK na Fončorde, Jilemnického 48.

 Vladimír Niederland

Je odborník na výživu a zdravie, dlhoročný propagátor zdravého životného štýlu. Známe sú jeho zaujímavé prednášky na túto tému. Tentoraz bude prezentovať svoju novú knihu „Tajomstvo jedál našich starých mám“.

Čitateľom sa v tejto knihe otvára nový, nevšedný pohľad na jedálničky našich rodičov a starých rodičov cez krátke príbehy z čias autorovho detstva. Nezvyčajným zhodnotením ich jedál a potravín z pohľadu vedeckej výživy autor vytvoril originálne premostenie týchto príbehov na vitalitu a zdravie našich predkov. Kniha ponúka čitateľovi priestor na inšpirácie v prospech svojho zdravia.

Vladimír Niederland

Priblížme si tvorbu Vlada Niederlanda úryvkom z jeho novej knihy pod názvom „Chlieb náš každodenný“:

Murovaná pec u susedov je rozohriata. Teta suseda prikladá posledné polienka, ktoré hneď olízne oheň, v peci zapraská a energia dlhé roky uzamknutá v dreve sa rýchlo dostáva dovnútra pece.

Sedím aj s kamarátom v bezpečnej vzdialenosti, potíšku sledujeme ako teta domiesuje cesto na táfli. Ešte predtým, ako cesto nadobudlo svoj tvar, teta pripravila kvások zo zvyškov chlebového cesta alebo staršieho upečeného chleba, v ktorom sa po zaliatí trochou vody a odstátí pol dňa rozbehli fermentačné procesy.

Tetuška vedela dobre, že s kváskom sa cesto nafúkne, skyprie, a to bude výborný základ pre chlieb. Cesto ešte posype troškou rasce a kladie ho na lopár. Treba počkať asi pol hodinku, kým polienka prehoria na pahrebu, zatiaľ sa s kamarátom hráme na schovku.

Vlado Niederland s doktorom Bukovským

Ale dlho nevydržíme. Sadneme si na svoje miesta, netrpezlivo sa mrvíme na zadku, až konečne teta príde z kuchyne, otvorí dvierka na peci. Na chvíľu nás ovanie sálajúce teplo a pozeráme do bielo-červených uhlíkov, ku ktorým na bok na drôtenú sieťku teta kladie cesto. Zatvorí dvierka, pozrie na nás.

S kamarátom prežrieme sliny, čaká nás jedna z najväčších pochúťok, aké poznáme. Teta sa usmeje: „Treba ešte počkať, netrpezlivci!“ a odbehne opäť do kuchyne niečo robiť. Prichádza veľká chvíľa. Teta je opäť tu, otvára dvierka na peci, vyberie bochník a pozerá, či ešte mu netreba dôjsť, ako zvykne hovoriť, keď ho ešte na pár minút treba posunúť do pece. Netreba, chlieb je akurát.

Vybraný bochník mi dráždi všetky čuchové bunky, neviem odrhnúť zrak od hnedastej, trochu popraskanej kôrky. Teta rozvážne odkrojí dva krajce, ale hneď nám ich nepodá. S kamarátom už vieme, že z horúceho, čerstvo upečeného chleba rozbolí brucho aj na dva dni. Zbieram posledné zvyšky vôle, aby som sa nevykašľal na všetky odporúčania a hneď sa nevrhol na túto extra pochúťku.

Vlado Niederland s profesorom Scharffenbergom

Chlieb z domácej pece je predjedlo, hlavný chod aj zákusok, všetko v jednom. Vyzerá, vonia aj chutí báječne. Mäkučká striedka, vláčna ako páperie, chrumkavá, do zlatista upečená kôrka nám s kamarátom odúva líca, nevládzeme hovoriť, ale očí sa nám zoširoka usmievajú. Teta spokojne kyvká hlavou, okoštovala aj ona.

Dojedli sme, aj by som si dal dupľu, ale neodvážim sa pýtať viac. Teta ešte odkrojila poriadny kus, zakrútený do obrúska, podala mi do ruky, vraj pre našich. Pekne som sa poďakoval a bežím domov, už som mal hodinu písať domáce úlohy, otec bude nespokojný.

Dobehol som do kuchyne, otec dvíha zrak, už takmer počujem jeho prísne slová, položím obrúsok na stôl a roztvorím ho. Kuchyňu ihneď zaplňuje vzácna vôňa, chlieb z murovanej pece sme mali iba párkrát do roka, aj to iba vďaka susedovcom.

Otec sa len zhlboka nadýchne a ide zobrať nôž. Vôňa sa rýchlo šíri do celého domu, o chvíľu dobehnú obaja bratia, ani sa nepýtajú, čo tak rozvoniava, dobre vedeli, o čo ide. Prišla aj mama a hneď od dverí sa zoširoka usmieva.

Všetci stojíme okolo stola, oco rozvážne rozkrojí bochník od tety susedy na päť častí. Každý si berie svoj krajec, iba ja ten svoj nechávam na stole. Mame som povedal, že nech dá bratom z môjho, ja som už mal. Mama ma pohladí po vlasoch a ja by som mal v ten deň dvojnásobnú radosť. Všetci stíchli, počuť iba žuvanie a netrpezlivé fučanie rýchlo prehĺtajúcich bratov. Dojedli.

„Výborný!“ hovorí otec a to je pochvala nad pochvaly, ktorú bolo počuť od neho jeden maximálne dvakrát do roka. Bol to fajn večer, ešte som napokon stihol aj domácu úlohu.

Na druhý deň som susedovcom zaniesol s obrúskom aj veľký košík s našimi čerstvo naoberanými jablkami.  Odvtedy ubehlo viacero rokov. Murovaná pec u susedov navždy vychladla, ale ešte dlho sme sa s kamarátom pri nej hrávali, neskôr ju však susedovci zbúrali ako zbytočnosť.