Opäť je tu Alica Bartková a pokračovanie jej zbierky poviedok VRED. Keďže sa blíži Mikuláš, rozhodli sme sa osviežiť zaujímavé čítanie diel tejto plodnej banskobystrickej spisovateľky o mikulášsku nádielku jej kníh z vydavateľstva Tatran.

Od členka, cez lýtko, až po koleno. Žiletka sa šmýka cez klzkú mydlovú penu v pravidelných intervaloch zdola nahor a berie so sebou malé chĺpky neustále vyrastajúce z nôh. Neviem načo sa holím, keď je to úplne zbytočné, nikomu nezáleží na tom, či mám hladké nohy, alebo nie. Celému svetu by bolo jedno, keby som mala na nohách porast dlhý ako konský chvost.

Tak načo to robím? Zo zvyku? Z pocitu, že keď budem vykonávať každodenné zvyklosti, nadobudnem pocit, že je všetko v poriadku? Obyčajná žiletka ma dokáže presvedčiť, že mám nádej prežiť? Možno.

Pozerám sa do zrkadla. Jemné vrásky v okolí očí prezrádzajú, že už nemám dvadsať, pokožka stráca pružnosť, ťahá mi tvár dole, najskôr pôjdu viečka, potom kútiky úst, líca, uši… Zuby tiež nie sú také biele, ako by som chcela a vlasy stratili lesk. Ani neviem, kedy sa to stalo. Jedného dňa som sa pozrela do zrkadla, tak ako teraz a zistila som, že starnem.

Dovtedy som mala pocit, že starnutie sa ma netýka, pod silou sebaklamu ignorovala prvé vrásky a žila vo falošnej ilúzii, že prirodzená smrť mi nehrozí. Prekvapilo ma to. Nie, že by som so svojím výzorom nebola spokojná, napokon, výzor je asi posledná vec, ktorá ma trápi, ale pamätám si svoj obraz v zrkadle, ktorý bol o čosi lepší ako ten, ktorý vidím teraz.

Počujem lietadlo. Myslela som, že už dávno nelietajú. Letí asi pomerne nízko, lebo zvuk narážajúceho vzduchu preniká okenicami ako hrom. Nakúkam von, aby som ho videla. Na oblohe plnej smogu ho len ťažko rozoznávam, ale vidím ho. Je veľké, dopravné, asi sa hŕstka vplyvných vezie kamsi na opustené ostrovy, kde je to bezpečnejšie.

Na rímse okna sa objavuje vták s tučnou dážďovkou, vytiahnutou z vlhkej zeme po daždi. Trhanými pohybmi sa ňou napcháva, až v ňom napokon končí celá. Ani netuší, že niekoľko centimetrov od neho, z vnútornej strany okna, je v bezpečnej izolácii pavúk, na ktorom by si tiež pochutil. Na svojej malej pavučine nehybne čaká na korisť. Čaká márne, lebo muchu som tu nevidela, už ani nepamätám.

Pokúšam sa zapnúť televízor, aj keď viem, že je pokazený. Na chvíľu sa zapne, zazriem niekoľko sekúnd reklamy na čokoládovú tyčinku a opäť sa vypína. Predtým stihol vydať zvuk podobný blesku starého fotoaparátu (nie, že by som ho niekedy počula naživo, ale pamätám si ho zo starých filmov) a mne to pripomenulo, ako ma fotili rodičia, keď som bola malá.

Nerozumela som tomu, prečo sa mám usmievať, keď sa mi vôbec nechce, a tak som na väčšine fotografií vyzerala nechápavé, retardované decko. Iba niekoľko je ich na papieri, ostatné sú v elektronickej podobe na nosičoch kdesi v zásuvkách a vedomie, že ich už možno neuvidím (žiaden prehrávač nefunguje), že ich už možno neuvidí moje dieťa, ma vyvádza z rovnováhy. Horúčkovito hľadám tie reálne, vytlačené fotografie na papieri, prehrabujem zásuvky, skriňu, vyberám von všetko, čo by mohlo ukrývať podobu mojich rodičov.

Po chvíli nachádzam niekoľko fotografií, uložených medzi stránkami knihy Zberateľ od Johna Fowlesa (Ako som mohla zabudnúť, že som ich dala do svojej najobľúbenejšej knihy?!) a fotoalbum hneď vedľa nej. Odrazu sa na mňa z lesklého papiera dívajú rodičia, pozerá sa na mňa moja mladšia podoba, kritickým pohľadom negatívne hodnotí vtedajší svet, rovnako ako objektív fotoaparátu.

Čo by som vtedy povedala na svet dnešný? Asi by mi pripadal ako nočná mora, z ktorej by som sa s krikom rada zobudila. Čo by naň povedali moji rodičia, ktorých čierne chápadlá doby tiež neskôr dostihli? Asi by ľutovali, že ma priviedli na svet, rovnako ako ja budem ľutovať, už teraz ľutujem a cítim výčitky svedomia, že privediem na svet svoje dieťa.

Až teraz som si všimla, že som dokonalým spojením mamy a otca, podobám sa aj na ňu, aj na neho a čím som staršia, tým je podoba výraznejšia. Oči, pery – otec. Nos, brada, lícne kosti – mama. Celková podoba – mix oboch. Ako bude vyzerať moje dieťa? Čudná predstava.

Opäť si umývam vlasy, tvár, celé telo, prejde ďalší deň, počítam dni v kalendári, jem, pijem, znova sa umývam, trochu cvičím, aby mi neatrofovalo svalstvo, jem, umývam sa… Pripadám si ako stroj, vylučujúci pot, odumretú kožu a zvyšky potravy. Na svoje fungovanie potrebujem jedlo, vodu a kyslík ako palivo.

Dookola to isté. Mechanické úkony, ktoré nikdy neskončia. Mimika, gestikulácia. Stroj. Reč, tráviaci systém. Stroj. Pohyby, dýchanie. Stroj, stroj. Som stroj, produkujúci ďalší stroj.

Súťaž o knihy Alice Bartkovej z vydavateľstva Tatran

Alica Bartková je literárne mimoriadne plodná. Ak by  niekto čakal, že sa rýchlo vypíše, je na omyle. Stále dokáže prekvapiť novým príbehom, pre ktorý je charakteristický sarkazmus, úsporný štýl, napätie, psychológia a najmä pointa vie prekvapiť či zaskočiť

Tak je to aj v jej knihách z vydavateľstva Tatran Šťastné konce, nešťastný návrat, Veľká vlna, Návrat či Rozdvojenie, o ktoré môžete práve teraz pred Mikulášom súťažiť Stačí, keď do 6.decembra pošlete na našu mailovú adresu info@bystricoviny.sk odpoveď na otázku:

„Koľko kníh vyšlo Alici Bartkovej od roku 2013?“

Pomôžeme vám indíciou, že dvojmiestne číslo sa nachádza v uvedenom roku, od ktorého vychádzali aj knihy určené pre našich čitateľov. Zo správnych odpovedí vylosujeme štyroch výhercov jednej zo štyroch kníh Alice Bartkovej  z vydavateľstva Tatran (nezabudnite uviesť spätný kontakt na vás).