Zdá sa, že séria poviedok Alice Bartkovej VRED vyvoláva čoraz väčšiu pozornosť čitateľov. Teraz sa prenesme do nemocnice, kde sa odohráva ďalší príbeh hlavnej hrdinky.

Všetko okolo sa rúca, sem-tam aj doslova, ale v telke ide reklama na čokoládovú tyčinku. Pocit bezpečia vo vás vyvoláva známy obal, spomienka na jej chuť a krikľavé farby reklamy. Vyvoláva vo vás pocit istoty, že napriek skaze ľudstva, celosvetovej katastrofe, hroziacej každý deň, napriek smrti, ktorá vás môže skosiť každú sekundu, sa táto tyčinka bude vyrábať stále. A stále si ju môžete kúpiť, pretože aj keď sú teraz potraviny najdrahšie za celú históriu ľudstva, taká drahá zase nie je.

Takže vaše myslenie sa v tej chvíli obmedzí len na čokoládovú tyčinku. Potom nasleduje reklama na čipsy a vaše myslenie sa obmedzí iba na prepražené, presolené zemiakové plátky, ktoré vám dávajú falošný pocit istoty. Potom nasleduje krátke vysielanie s názvom Správy. Všednými javmi našich dní sa stali tie, ktoré boli kedysi v správach uvádzané ako rarita.

Výbuchy na ulici, krvavé katastrofy, absurdity… tak toto už nie je v správach, tie sa obmedzili iba na výroky politikov, ktorí prevažne klamú. Vtom zazvoní mobil s jeho menom na displeji. Akási sestra z nemocnice sa dožaduje môjho mena. Áno, som to ja. Áno, poznám ho. Čo sa stalo? Mám ihneď prísť.

Po telefonáte som zobrala všetky nasporené peniaze a utekala do nemocnice, kde mu nepomôžu dovtedy, pokiaľ neprinesiem 25.000 eur. Vraj otras mozgu, vraj zlomená ruka, a tak ďalej. Utekala som tam s kopou peňazí a vedomím, že mu možno aj tak nepomôžu, pretože kompetencia lekárov klesá z roka na rok.

Spôsobila to korupcia v sfére školstva, zdravotníctva, vlastne korupcia všade. Po behu ulicami, státí v metre (a poriadnom strese, pretože kedykoľvek mi mohli nevrlo zazerajúci spolucestujúci ukradnúť všetky peniaze), behu ďalšími ulicami, som konečne zbadala veľkú šedú budovu, z ktorej komínov sa šíril hustý sivý dym. Jej súčasťou je totiž spaľovňa mŕtvol, čo je v podstate ešte lepší biznis ako medicína.

Končia tam aj tí, ktorí dennodenne zomierajú na nové čudné choroby spôsobené vírusmi vyšľachtenými v štátnych laboratóriách. Ruky im odrazu znevládnejú, nohy ich prestanú poslúchať, stratia reč, takže sa na chvíľu, kým neodpadnú na zem a neupadnú do bezvedomia, cítia ako marioneta, čakajúca na to, aby ju ovládol niekto iný. A tak sa občas stane, že sa na ulici, vo výťahu, v práci, doma… zastaví človek a zmieta sa ako nevládna bábka, kým neodpadne a nezomrie. Vedci usilovne šľachtia neliečiteľné, totálne rezistentné vírusy, ktoré bez problémov vyhladia nepriateľov štátu, aj keď kto je vlastne spojencom, už ťažko povedať.

Príslušníci tohto štátu sú pokusné králiky, ktoré za päťdesiat percentné dane dostanú smrteľný vírus, sú cielene infikovaní trebárs na ulici. Keď potom do niekoľkých minút spadnú na zem a nečakane ukončia svoje bytie na tomto svete plnom vredov, ich telá sú okamžite odpratané, aby nenakazili ostatných, ktorých to možno čaká tiež.

V nemocnici je to ako na bojisku. Samá krv, nariekanie, odtrhnuté končatiny, hluk a špina. Žena s obrovskou metlou obviazanou handrou sa občas rozbehne a zanechá po sebe na zemi svetlý pás, čo má byť pokus o čistotu. Vyzerá to tu tak preto, lebo von sa vedú boje, malé vojny, ktoré pomaly vedie každý s každým. Recepcia – kedysi biely pult, za ktorým sa náhlivo otáčali so slúchadlom pri uchu dve ženy a muž v kedysi bielych uniformách – bola neďaleko vchodu po ľavej strane.

Pristúpila som teda, že sa informujem, čo je s ním. Aha, áno. Musím čakať. Najprv päť minút. Po piatich minútach desať minút, až z toho napokon bola polhodina. Za ten čas sa pri mojom fleku pri stene (sedieť sa nedalo kde, tak som stála ako všetci ostatní) vystriedali na nosidlách traja pacienti. U všetkých sa vedomie striedalo s bezvedomím v pravidelnej frekvencii, a keď sa prebrali, nebolo veľmi bezpečné stáť v ich dosahu.

Drali sa preč, krvácali, nadávali, vyhrážali sa, pľuli a hrýzli. Boli ako balíky plné všetkých druhov agresie za cenu jednej. Jeden ma poškriabal, načo mu hneď zdravotník pichol injekciu a opäť upadol do bezvedomia, alebo možno aj do smrti, lebo dnes si už zdravotníci nelámu hlavu s takými drobnosťami ako dostatočné vzdelanie, či správne lieky. Sem-tam tiež odviezli na nosidlách nejaké mŕtve telo tým istým vchodom, akým sem prišlo ešte živé a išli s ním rovno do spaľovne o pár desiatok metrov ďalej.

Po polhodine prišiel ozbrojený muž zinkasovať peniaze za ošetrenie. Keď som sa podpísala a vysypala na pult všetky pokrčené bankovky, priniesli ho konečne na nosidlách. Mal dobitú tvár, zlomenú ruku, a keď som sa s ním pokúšala komunikovať, zistila som, že jeho ostrý tesák je vybitý. Na tom lôžku, konečne po dlhej dobe, vyzeral zraniteľný. Nie, že by mi to bolo po vôli, vidieť ho tak, ale pripomenulo mi to jeho ľudskú stránku, ktorá sa mi už pomaly vymazala z pamäte.

Na druhý deň ho so sadrou na ruke a obviazanou hlavou pustili domov. Vraj ak bude mať teploty, mám mu dať lieky zo škatuľky vo vrecku priviazanom na krku. A o tri týždne mu mám sadru rozbiť kladivom. Ak bude ruka nepoužiteľná, mám s ním prísť znova a doniesť ďalších 25.000 eur.

Tri týždne prešli bez väčších komplikácií, ak za komplikácie nepovažujem dennodennú streľbu a občasný výbuch pod oknom. Vynaliezaví ľudia dnešnej doby zvyknú dávať nálože do smetiakov pod oknami a odpaľovať ich, keď ide okolo ten, koho sa chcú zbaviť. Umelecká škola, kde pracujem, po minulom zážitku so zastreleným modelom konečne investovala do nepriestrelných skiel, a tak sa nestalo nič zvláštne, ak nerátam štetec zapichnutý v bruchu modelky. To sa však stalo nešťastnou náhodou.

Po troch týždňoch teda kladivom rozbíjam tvrdú sadru na jeho ruke. Kúsok po kúsku odskakuje, čoraz väčší kus ruky vyčnieva a zdá sa byť v poriadku. Po dlhom čase sa mu na tvári objavilo niečo ako úsmev a všimla som si, že očný zub, ktorý mu vybila partia náhodných agresorov, mu napodiv dorástol. Teraz však o čosi dlhší a ostrejší.