Iba nedávno sme vás informovali o vyjdení 15. knihy banskobystrickej spisovateľky Alice Bartkovej „Sychravé dni spisovateľky“ a už chystá ďalšiu zbierku poviedok. Jej názov je „Šatník“ a my sme z novej zbierky vybrali pre vás ešte nepublikovanú rovnomennú poviedku. Príjemné čítanie priatelia.

ŠATNÍK

Je noc. Väčšinou, keď sa to stane, je dopoludnie. Dnes nie. Veranda je osvetlená, olemovaná nejakou popínavou rastlinou, takže z diaľky to vyzerá ako betlehem, ktorý každý rok vyrábal môj starký, keď som bola malá. Je leto, teplo, zovšadiaľ sa ozývajú cvrčky a mne takmer súzvučne s nimi škvŕka v bruchu. Pred takouto akciou od nervozity nikdy nemôžem jesť.

Postupujeme sebaisto a pomaly k domu, akoby sme išli domov, alebo na návštevu. Prví susedia sú približne o dvesto metrov ďalej, takže je to ideálny dom. Prvé, v čom si musíte byť istí pred vykonaním akcie, je, že tam nik nie je. Ani otravní svokrovci, ktorí prišli na nečakanú návštevu, ani sesternica z druhého kolena, ani kamarátka, ani stará mama, alebo upratovačka, ktorá niečo zabudla. Preto týchto ľudí pozorujeme už mesiac. Vidíme ich rutinu, pravidelné, časovo obmedzené návyky, ako pracovný čas, dvakrát týždenne čas na tenis, u manželky, ktorej povolanie je MANŽELKA dopoludňajšie nákupy, fitko s trénerom, s ktorým určite podvádza muža (nie že by ju on nepodvádzal s kučeravou ryšavou dvadsiatničkou, ktorú sme s ním trikrát videli vchádzať do hotela), manikúra, kaderníčka… Najhoršie by bolo, keby mali deti, lebo tie si prídu domov, kedy chcú, a takmer nikdy nespia. No títo deti nemajú. A sú preč.

Keď tam bol Peter č. 1., počul, ako sa bavia o tom, že dnes pôjdu na nejakú akciu o deviatej večer. Odišli pred desiatimi minútami, počas ktorých sme čakali, či sa po niečo nevrátia, a išli sme. Na pomerne pohodlné vlúpanie do bytu či domu stačí jeden dobrý zlodej, ktorý je expert v otváraní dverí všakovakými háčikmi (Peter č. 2.), a v prípade tých viac zabezpečených, jeden technik, ktorý odpojí internet napríklad tak, že prereže káble. Potom jednoducho zazvoní s tým, že treba vymeniť router, a nepozorovane umiestni skrytú kameru tak, aby bolo vidieť na ruku, ktorá udáva kód od bezpečnostných dverí (Peter č. 1.). To bolo v tomto prípade. A v neposlednom rade dobré maskovanie.

Prídeme do osvetleného vchodu, vieme, že je tam kamera, no nie taká, ktorá je napojená na ich mobily. Vraj je to obyčajná bezpečnostná kamera, ktorá iba nahráva bez prenosu. Povedal mi to Peter č. 1., ktorý teraz sebaisto vyťukáva bezpečnostný kód, a dvere sa vzápätí otvoria. A my s kuklami a v bežných mikinách zavrieme dvere a rýchlo vybehneme hore schodmi. Nikde nik. Keby som bola naozaj zlodej, tak by som si zgustla už iba na jej šatníku – samé Gucci, Chanel, Versace, Yves Saint Laurent, Marc Jacobs, ale aj obyčajné tričká za pár eur. Ale nie. Ja chcem iba to, čo jej nebude veľmi chýbať.

V šatni je niekoľko šperkovníc. Väčšie, menšie, a úplne malinké škatuľky ukrývajúce jeden prsteň. Pohrabem sa v jednej z nich a vylovím náramok a náhrdelník zospodu. Keď boli ukryté pod ostatnými šperkami, je veľká pravdepodobnosť, že si nevšimne, že chýbajú. Pohrabem sa v druhej šperkovnici a urobím to isté. Potom zalovím v šatníku a zdrapnem aj s vešiakom jedny šaty značky Gucci. Peter č. 1., ktorý medzičasom odstránil skrytú kameru, na mňa celý čas nechápavo pozerá. Nemyslím si, že mu došlo o čo mi celý čas vlastne ide. Ale to je jedno. Vo výsledku to hádam pochopí.

Nahádžem veci do ruksaka a padáme preč. Pred odchodom ma pod schodiskom už druhý raz upúta niečo, čo by sa väčšine ľudí asi zdalo normálne a ničím nezaujímavé. Na stene sú veľké kukučkové hodiny z tmavého dreva. Ukazujú zlý čas a netikajú. Kyvadlo je nehybné a hodiny 2 sú mĺkve. Na tom by nebolo nič čudné, ale tie hodiny vôbec nezapadajú do moderného štýlu, v ktorom je dom zariadený. Všade prevláda kov a sklo, skoro nijaké drevo, čo sa mne vôbec nepáči. Prečo by si dal niekto s takým vkusom na stenu výrazné kukučkové hodiny, ktoré nefungujú? Nostalgia? Dedičstvo, ktorého sa nie sú schopní vzdať? Nie. Musí v tom byť niečo iné.

Naznačím Petrovi č. 1., aby počkal a pozriem sa na ne zblízka. Zasvietim baterkou. Samozrejme. Asi nikdy ma neprestane fascinovať psychika ľudí. Myslia si, že pod slnkom je najväčšia tma, ale niekedy je pod slnkom proste iba najviac svetla. Majú vybavenie na to, aby najväčšie cennosti ukryli v nedobytnom trezore, ale to, čo chcú ukryť s najväčšou istotou, dajú do blbých kukučkových hodín, ktoré sú každému na očiach.

Zospodu sa dá ľahko vysunúť úzky šuplík. A v ňom vidím dva USB kľúče. Samozrejme by som ich nemala brať, ale niečo mi hovorí, že to mám urobiť. Vezmem jeden a šuplík rýchlo zasuniem.

„Čo tam je?“ Opýta sa Peter č. 1.

„USB kľúče. Jeden som zobrala.“

„Na čo ti bude?“

„Neviem. Poď, padáme.“

Vyšli sme von a autom zaparkovaným ďaleko od miesta činu išli preč. Najprv som odviezla svojho spolupáchateľa, ktorý sa stratil kdesi v ošarpanej bytovke, a potom som išla domov ja.

Doma som hneď označila veci podľa adresy, aby som ich nepoplietla. Tak to robím stále. Takýchto akcií budem na plný šatník potrebovať aspoň desať. Už mám šaty, sukne, nohavice, saká, pánske obleky, motýliky, či kravaty, dokonca aj spodné prádlo. A samozrejme šperky. Keď šatník naplním vecami so štítkami s adresou, odkiaľ som ich ukradla, pekne ho vystavím pod názvom Šatník.

Konceptuálne umenie som spočiatku brala ako blbosť, ale napokon som zistila, že som v ňom celkom dobrá. Dokonca som na škole dostala cenu dekana. Začala som študovať sochárstvo, ale po roku som zistila, že musím odísť, lebo na to jednoducho nemám. Večné kreslenie a babranie sa v hline ma prestali baviť. Ale moja profesorka mi povedala, že by som sa mala prihlásiť na konceptuálnu tvorbu, lebo mám vraj dobré nápady. Tak som to aj urobila. Po škole som na väčšinu výstav dostala grant, ale teraz by mi ho nik nedal. Kto by dal predsa peniaze na trestné činy? Vkrádam sa ľuďom do obydlí, keď tam nie sú a kradnem im veci. Aj keď im ich mienim vrátiť – tak, že ich pozvem na výstavu, stále môžem čakať, že ma potom zatkne polícia. S tým počítam. To je riziko nekonvenčnosti.

Rôzne veci rôznych ľudí. Rôzne tváre, rôzne adresy. Niekedy ich sledujem a fotím tak dlho, že si ich tvár dokážem ihneď predstaviť. Či už upravenú, keď idú bežne von, alebo neupravenú, keď idú do fitka. Ja som nebola vo fitness centre nikdy. Radšej si občas zabehám von a ponaťahujem sa doma, aj keď to som tiež už dávno neurobila. Myslím, že títo boháči majú posilňovne aj doma, ale vo fitkách majú trénerov, ktorí im hovoria, čo presne majú robiť. Nezniesla by som, aby mi niekto hovoril koľko mám behať, či koľkokrát zdvihnúť činku.

Pred vykrádačkou mi od stresu celý deň nechutí jesť, ale po nej, keď mi klesne adrenalín, mám hlad ako vlk. Otvorím chladničku, kde nie je presne to, na čo mám chuť, aj keď sama neviem na čo mám chuť, ale je to jedno. Vyberiem syr, majonézu, salámu (a šalátovú uhorku aby sa nepovedalo, že žijem nezdravo). Vezmem plátok chleba, ktorého zvyšok bude zajtra už určite plesnivý, prekrojím ho a spravím si sendvič. Zapnem telku, prvé, čo vidím, je reklama na „funkčné“ oblečenie z obchodného reťazca. Prepnem na kanál, kde idú iba správy. Najprv sa zobrazia nejaké grafy a percentá klesajúcej ekonomiky, a hneď za tým správa, že vykradli klenotníctvo, a páchateľov zatiaľ nechytili. Odrazu mi príde čudné, že sa cítim takmer ako z ich brandže. Neviem, či im mám fandiť, alebo nie. Ak ich chytia, budú v správach. Dúfam, že ja v správach nikdy nebudem.

Pozriem sa na škatule a vrecia so šatami, na ktorých sú adresy okradnutých. Na internete som našla štvormetrovú tyč na kolieskach, kde ich všetky zavesím. Používajú ju v zákulisí na módnych prehliadkach alebo v divadlách. V antikvariáte som našla dve staré, masívne šperkovnice, ktoré sami vyzerajú ako šperk. Dúfam, že výsledok nesklame. Tesne pred spaním ma skoro vždy dobehnú pochybnosti a panika, že nerobím správnu vec, že som obyčajný zločinec. Tým, že zlodej veci vráti, ešte neprestane byť zlodejom. Ale ráno sa ten pocit stratí, a predsavzatie dokončiť svoj plán je opäť silné.

Po týždni som si vyhliadla ďalšiu „obeť“. Našla som ju v drahej reštaurácii, kde ma viedla intuícia a pravdepodobnosť, že tam nájdem niekoho, ako ona. Lodičky s červenou podrážkou vyzerali ako Hermés, kabelka tiež, aj keď mohli byť fejk. Ale celá, od hlavy po päty vyzerala draho. Aj keď… niekto môže vyzerať draho, aby zapôsobil, a pritom sa vracia do malého starého nájomného bytu. Sledovala som ju autom. Zastala neďaleko od centra vo vilovej štvrti. Poznačila som si GPS, odfotila dom, a napísala Petrovi č. 1., nech ich zabezpečenie ide preskúmať. Keď som mu písala, uvedomila som si, že v poslednom čase komunikujem iba s Petrom č. 1. a s Petrom č. 2. Neviem, či je to smutné, alebo vtipné. Je to vlastne jedno.

 Zobudila som sa na húkanie policajného auta pod oknom. Hneď mi napadlo, že si idú po mňa. Bolo to však húkanie sanitky, ale moje podvedomie mi hovorilo niečo iné, tak som sa hneď prebrala. Inak by som možno pokojne spala ďalej. Včerajšia krádež prebehla celkom ľahko. Peter č. 1. povedal, že napriek tomu, v akej štvrti žijú, majú pomerne chabé zabezpečenie a kameru iba na ulici. Deti podľa všetkého nemajú, a psa iba malého, podobného veverici. Deň predtým tam nainštaloval skrytú kameru klasickým spôsobom, že sa vydával za pracovníka prevádzky internetu, ktorý predtým prerušil, aby zistil, či majú bezpečnostný kód s alarmom. Nijaký nemajú, čo je dosť čudné na takú štvrť.

Bola som tam teda cez deň s Petrom č. 2. v čase, keď bol manžel v práci, a dámička niekde odišla autom. Vyčkali sme päť minút, či sa po niečo nevráti, a Peter pohodlne otvoril dvere zo záhrady. Malý pes zostal doma. Ani nezaštekal, iba k nám podišiel, začal po nás od radosti skákať, a keď sme ho ignorovali, išiel si ľahnúť do svojho mini pelechu. Ešte v záhrade za domom sme si nasadili kukly, lebo to, že nemajú kameru pred vchodom a nijaký alarm, neznamená, že nemajú vnútorné kamery. Bežala som hneď do spálne, kde väčšinou býva šatník, a Peter zostal sledovať, či niekto nejde.

Spálňa je pekne ustlaná, na jednom nočnom stolíku okuliare a kniha. Pozerám na názov: Henning Mankell – Číňan. Niekto má zrejme rád detektívky. A pritom netuší, že jedna sa mu v živote práve odohráva. V spálni je ešte dvojo dverí. Jedny vedú do kúpeľne, druhé do priestranného šatníka, tak, ako som predpokladala. Úhľadne zavesené, čisté a drahé šaty a topánky, naukladané zrejme náhodne. Vezmem jej čierny nohavicový kostým značky Tom Ford, visiaci predposledný pri stene, hneď vedľa nejakých červených šiat. Topánky brať nebudem, lebo sú úhľadne poukladané na vysvietených poličkách, každý pár má svoje miesto, aj manželove, aj jej, a keby nejaké zmizli, hneď by si to všimli. Mužovi zoberiem aj s vešiakom modrú košeľu značky Gucci, ktorú by som si pokojne obliekla aj ja.

Pozriem sa do šperkovnice, kde už šperky nie sú tak naukladané ako šaty, sú jeden na druhom. Zahrabem sa teda medzi náramkami a prsteňmi, a zospodu vyberiem infantilnú úzku retiazku s príveskom v tvare srdiečka. Tá jej určite nebude chýbať, až na výstave možno zistí, že na ňu úplne zabudla. Pozriem sa do skrinky, kde sú už úhľadne naukladané náušnice (tie by rozhádzané nemohli byť, lebo ťažko by hľadala tú druhú do páru), a do oka mi ihneď padnú detské zlaté náušnice v tvare kvietka. Presne také som mala ja. Boli to moje prvé náušnice, ktorými mi prerazili uši bez možnosti výberu, keď som bola ešte batoľa. Zvláštne, že s touto ženou mám predsa len niečo spoločné. Tieto náušnice jej možno budú chýbať najviac, pretože niekedy majú ľudia z nostalgie aj k lacným veciam to najväčšie puto. Ale risknem to a beriem ich. Zatvorím šatník, zídem schodmi, kde Peter namiesto toho, aby dával pozor, hladká psa. Padáme.

Moje dielo vlastne nie je až tak eticky hrozné. Keď si spomeniem na to, čo som sa učila v škole… Napríklad čínsky performer Zhu Yu dal vlastného nádejného potomka zožrať psovi. Dokonca sám jedol ľudské plody. Pravdepodobne nie jeho vlastné, ale aj tak… dopustiť sa kanibalizmu a vyhlasovať to za umenie je už podľa mňa za hranicou zdravého rozumu. Ale čo je zdravý rozum? A kde je hranica? Neviem. Nie som filozofka. Doteraz sa mi z toho dvíha žalúdok, ale aj tak mi príde vtipné, že by dnes tromfol všetkých takzvaných mukbangerov na YouTube.

Už aby tá výstava bola za mnou. Nech už ma obvinia z krádeže, alebo nie. Ale toto napätie mi nerobí dobre na žalúdok. A vlastne na celé telo. Dôkazom je, že ako odomykanie mobilu som si nastavila rozpoznanie mojej tváre, avšak moju tvár minule mobil nerozpoznal, lebo vyzerám ako vyžmýkaná špongia. Vlastne ani ja som sa nespoznala v zrkadle, tak prečo by mal mobil? Musela som odomykanie zmeniť na obyčajné zapnutie. Ešte nám zostáva jedna rodina. Ešte zopár kusov oblečenia. Vyhliadla som si pár neďaleko ulice čo minule, ale trochu modernejšej a menej snobskej.

Tentoraz som si všimla jeho. Je to fitness tréner jednej z okradnutých žien, ktorá s ním určite podvádzala svojho manžela, pretože som ich niekoľkokrát sledovala do hotela, kde strávili približne hodinu. Predpokladám, že tam neviedli inteligentné rozhovory. On – testosterónový toxický maskulín, jeho žena – typická submisívna slabomyseľná krava. Aspoň myslím. Dokonca ju asi aj bije, lebo naposledy mala pri vychádzke so psom o šiestej večer poriadny monokel, ktorý presvital cez mejkap. Bolo by zaujímavé, keby všetci prišli na výstavu. Nebolo zložité dostať sa dnu.

Peter č. 2. otvoril dvere ako nič. Je jasné, že dom síce pôsobí navonok ako honosný, ale toxický maskulín sa už neunúval zariadiť ho bezpečnostným systémom. Asi sa v jeho hlavohrudi nazdáva, že každého, kto by vošiel, zabije vlastným rukami. Ale čo urobí, keď tam nebude? Tam nastupujeme my. Odchádzajú cvičiť v rovnaký čas, lebo jej robí trénera. Ona sa potom vracia vlastným autom, a on zostáva v práci. To je pre nás výhoda. Majú jednu dcéru, ktorá je v škole. To je tiež výhoda. Žena sa vracia približne o dve hodiny, možno, že po tréningu ešte niekde pôjde, ale som si istá, že bude unavená, lebo hlavohruď jej vo fitku dáva poriadne zabrať. Keby mala asi o deka navyše, rozviedol by sa.

Peter č. 2. ľahko otvorí dvere. Dnu je papagáj, ktorý nás ticho pozdraví krátkym „Čau.“. Dnu je to presne také, aké som čakala. Moderný, sterilný, nič nehovoriaci byt. Nijaké umenie, na stenách obrazy z Ikey, na polici a skrinkách lesklé kovové dekoratívne kraviny, vázy, tá hlúpa čínska mačka, čo kýva hlavou, keď sa jej dotknete a zopár kuchárskych kníh. Najradšej by som schmatla tú mačku, ale moja výstava sa volá 9 Šatník, preto utekám do skrine na poschodí, kde takisto nie sú takmer nijaké osobné veci, iba veľká biela posteľ, biele nočné stolíky na obidvoch stranách, sivý koberec a hnedý šatník, kde sú veci oboch. Prekvapilo ma, že hlavohruď má tri obleky. Museli byť šité na mieru, lebo by sa do konfekcie nezmestil. Zdrapím nejaké tričká, tenisky, ženin hodvábny kostým, a padám preč. Aj keď by som mohla niečo vziať aj dieťaťu, nikdy som to neurobila. Papagáj nás zase pozdraví, a my sa pakujeme.

Už mám konečne všetko potrebné na výstavu, ktorá je ani nie za týždeň.

Je načase vyrobiť pozvánky.

Rozbilo sa mi zrkadlo v kúpeľni. Ani vlastne neviem prečo. Jednoducho odpadlo od steny. Brázdila som internetom, a zrazu som počula treskot ako nikdy, aj cez nacapené slúchadlá. Nechápala som, čo to môže byť, ale vedela som, odkiaľ išiel. V kúpeľni som našla asi tisíc črepov. Chvíľu som tam stála ako socha, reflektovala, akoby mi niekto tresol po hlave. Je to jeden z tých momentov, keď vám chvíľu trvá prijať skutočnosť. Ani ma tak netrápilo rozbité zrkadlo, ako to, že musím odpratávať jeho črepiny. Najprv som si dala kávu, vypila ju na gauči s vyloženými nohami, a až po hodine som chytila zmeták a lopatku. Ako sa to hovorí? Že rozbité zrkadlo prináša nešťastie? Myslím, že dokonca sedem rokov nešťastia. No super! Mám sa na čo tešiť. Ale povery mám na háku, nijakej neverím.

Pozametala som, vytrela dlážku, a pustila som sa do návrhov pozvánky, lebo nemám čas strácať čas.

Načrtla som figuríny muža a ženy, ženu v koktejlových šatách, lodičky, v ruke kabelka, muža v obleku, nič zvláštne, jednoduché obrysy, tak, ako to robia dizajnéri, keď navrhujú šaty. A za nimi obrysy starodávneho šatníka, ktorý má od toho môjho na míle ďaleko. Všetko som upravila na počítači, pridala text: Ak chcete svoje veci naspäť, príďte si po ne, a postupne pridala mená a adresy. Pozvánky bez mien a textu som rozposlala mailom svojim známym. Dúfam, že príde aspoň niekto. Obom Petrom som zakázala prísť, lebo nik nevie, čo sa môže stať, a keby sa náš malý zločin na mňa zniesol, mohli by viesť nitky aj k nim. A to nechcem. Jediná osoba, o ktorej som si istá, že príde, je moja mama.

Včera som všetko nainštalovala. Pol dňa som šaty prehadzovala, naprávala, popadali mi z nich menovky a pomiešali sa, musela som si spomenúť, ktorá k čomu patrí. Krabičky so šperkami a topánky som dala na dve strany, zistila som, že naopak to bude lepšie… Kým som to naaranžovala aby to vyzeralo ako-tak podľa mojich predstáv, bolo pol šiestej. Vrátila som sa domov v takom stave, že únava premohla moje obavy zo zajtrajška. Možno, že som bola unavená aj z tých obáv. V každom prípade som rýchlo zaspala a zobudila sa až do dňa D.

Na výstavu som prišla rovno s mamou, ktorá ju vychválila ešte predtým, ako ju uvidela. Tá by chválila asi aj keby som praktikovala kanibalizmus ako Zhu Yu. Bolo vidieť, že tomu veľmi nerozumie a pozerala si šaty ako v nejakom butiku. „Ó, tie šaty sú pekné.“, „Také topánky by sa mi zišli. Čo stáli?“, „Tá sukňa je tvoja, zlatko?“.

Ako druhá prišla spolužiačka a kamoška ešte z výšky, ktorá sochárčinu na rozdiel odo mňa aj doštudovala. Nakoľko ju poznám, myslí si o mne, že som spravila hlúposť, keď som prestúpila na tento šibnutý odbor. Ale má ma rada, tak prišla.

Ďalšia spolužiačka ešte zo strednej, a ďalší spolužiak… Kamoš zo susedstva, s ktorým som sa hrávala, keď som bola dieťa. Všetci teraz uvidia, akým blbostiam sa venujem. Možno uvidia aj to, ako ma odvedie polícia.

A zrazu si všimnem povedomú tvár. Predsa niekto okradnutý. Žena, ktorej som vzala nohavicový kostým od Chanelu. Keby ho niekto vzal mne, tiež by som prišla, ale nie nahodená v drahých šatách s úsmevom na tvári, ale v teplákoch a so sekerou v ruke. Spočiatku som si nebola istá, či rozumie tomu, a čo tu ide. Ale keď mi stisla ruku a vtipne zahlásila: „Vrátite nám tie veci, či zostanú ako stála expozícia?“, tak mi spadol kameň zo srdca. Potešila som sa, že nie je hlúpa a berie to s nadhľadom. Prišiel aj okradnutý pár, ktorým som vzala niekoľko kusov oblečenia a šperky. Tí sa už tak milo netvárili, ale asi boli radi, že našli svoje veci. Nedala by som za nich ruku do ohňa, že potom nezavolajú políciu. Ak ju nezavolajú, tak určite preto, lebo sa boja, že by vyzerali ako hlupáci.

Najviac ma prekvapil toxický maskulín. Dal si oblek, ktorý som videla v 12 skrini, a kravatu. Dokonca sa tváril milo a vyzeral, že vie, čo sa tu deje. Prišiel aj so ženou, ktorá nevyzerala, že vie, čo sa deje, ani že tu chce byť.

Prišli aj dvaja novinári s fotografmi. Možno vyjde článok v miestnych novinách.

Takmer všetci si dali sekt a malé pohostenie, pili a mľaskali, mľaskali a pili.  Rozprávali s plnými ústami, usmievali sa, ani nevedeli čomu… Absurdnejšie to už ani nemohlo byť. Potom vystúpila kurátorka so svojou rečou, aby predstavila mňa ako autorku a celkový význam toho, čo vidia. Pochybujem, že potom tomu rozumeli lepšie, ako keď prišli. Keď sa to už akosi vlieklo a vo vzduchu sa začala kumulovať trápnosť, povedala som, že šaty si môžu vziať späť.

Keď som odtiaľ vyšla o desiatej večer, cítila som sa, akoby som zabehla maratón, a mala som chuť zase zaspať. Niektoré z vecí zostali v Šatníku, lebo majitelia neprišli. Možno pozvánku zahodili rovno do koša, a ani si nevšimli, že im niečo chýba. Budem im ich musieť poslať poštou. Mamu som poslala domov taxíkom, ja to našťastie nemám ďaleko, takže môžem ísť pešo. Auto som nechala odstavené za galériou, lebo som po pár pohároch vína nemohla šoférovať. Chladný nočný vzduch mi urobil dobre. Mám chuť na cigaretu. Myslím, že nejaké doma mám. Zapálim si na balkóne. Je to paradox – radosť zo sviežeho vzduchu a chuť na cigaretu zároveň.

Odrazu sa obzriem za seba. Na ulici skoro nik nie je, neviem prečo mám pocit, že ma niekto sleduje. Je to ten pocit, ako keď sa vám niekto uprene díva na zátylok. Takmer každý by sa otočil. No nik za mnou nie je. Asi som už z toho všetkého paranoidná.

Doma si dám na balkóne dlhý šluk a zadívam sa na bezhviezdne nebo. Všade smog, a ja k nemu pridávam obláčik dymu. Pod lampou si zrazu všimnem mihnúť tieň. Zmizol. Potiahnem si z cigarety a zase je tam. Zväčšuje sa, až napokon vidím človeka, ktorý sa na mňa pozerá. Jasne vidím jeho tvár. Pozerá sa priamo na mňa, nereaguje, nezakýva, len na mňa zíza bez výrazu. Nemám z toho dobrý pocit, zahasím cigaretu, zatvorím balkón a zatiahnem žalúzie. Na svete sú aj väčší čudáci, ako som ja.

Sadnem si za stôl pred počítač a snažím sa utriediť si zmätok v hlave. Odrazu si spomeniem na USB kľúč, ktorý som ukradla, a že je to vlastne jediná vec, ktorú som nevrátila. Jeho majitelia na výstave neboli. Ani neviem, čo na ňom je. Je mi jasné, že som ho nemala brať. Neviem, čo ma to popadlo. Zasuniem ho do notebooku a otvorím. Ukáže sa súbor s názvom: Ilúzia mladosti je, že máme čas žiť. Ako prvé mi napadne, že sú to módne fotografie. Pózujúci ľudia, prevažne ženy, všetci mladí, upravení, na prvý pohľad v drahých šatách. Ale všetci ležia, alebo sedia v kreslách s veľkým operadlom. A majú zatvorené oči. Žeby to bol nejaký umelecký projekt? Vyzerajú takmer ako mŕtvi. Možno aj sú. Dočerta!

Dokonca spoznávam šaty, ktoré som videla v ich šatníku. Koktejlky značky Versace na žene ležiacej na posteli s nohou cez nohu s a rukou za hlavou, akoby odpočívala, ibaže výraz v jej otvorených očiach a stopy po škrtení naznačujú niečo iné. Čierny kostým značky Tom Ford s hrubým zlatým opaskom na žene, ktorá, zdá sa, sedí, lenže hlavu má podoprenú vysokým operadlom stoličky a má rovnako mŕtvy pohľad. Takisto dievča v žltých minišatách od Marca Jacobsa, alebo mladý muž v nejakom určite drahom obleku. Najprv mi napadlo, že sú 14 možno tiež iba nejakí uletení umelci, tak ako ja, a všetko je iba naaranžované. Ale niečo mi hovorí, že to tak nie je. A neviem sa zbaviť pocitu, že muž na ulici, ktorý ma pred chvíľou sledoval, súvisí s tým, že som kľúč ukradla. Majiteľ domu to určite nebol, lebo viem, ako vyzerá. Toto bol niekto iný. Vyzeral ako vyhadzovač z nočného klubu, ako niekto, koho si najali, aby získali kľúč späť, alebo aby ma rovno zabil, pretože som videla, čo som vidieť nemala. Doriti! Prečo som ten kľúč musela zobrať?!

No ako si môžu byť istí, že som kľúč zobrala ja? Keď sa k nim podarilo vlámať nám, mohol to byť predsa aj niekto iný. Asi sa ten chlap bude snažiť zistiť, čo vôbec viem, a nemilým spôsobom sa mi buď vláme do bytu, alebo ma niekde na ulici jednoducho unesie. Doriti! Čo urobím? Mala by som zdrhnúť. Lenže, keď zmiznem, iba im dám najavo, že to viem.

Mala by som ísť rovno na políciu. Hej, aby ma zatkli za vlámania a krádeže.

Mala by som…

Mala by som sa na to vykašľať. Čo ma po nich, veď vrahovia sú kadetade a ani o nich neviem. Lenže o týchto viem. Túto situáciu proste nemôžem ignorovať. Navyše neviem prečo stále myslím v množnom čísle. Veď vrah môže byť iba jeden z nich, a ten druhý o ničom nevie. A čo ak je to celé iba divadlo, a ja tu zbytočne prichádzam o nervy? Navyše, možno ešte ani neprišli na to, že kľúč chýba.

Radšej si dám fľašu vína, ktorú som si nachystala ešte pred výstavou.

Vypijem ho do dna a idem spať.

Vstala som o deviatej ráno. Na mňa pomerne neskoro, asi to bude tým stresom a fľašou vína. Kým som sa vymotala z domu, bolo pol dvanástej. Treba nakúpiť potraviny, lebo chladnička je zase takmer prázdna.

Cestou z obchodu míňam novinový stánok. Nechápem, ako sa tu tak dlho môže udržať. Noviny už takmer nik nekupuje. Dnes už majú všetci internet. Raz som si však povedala, že prečo nie, a kúpila som všetky bulvárne braky, ktoré tam mali. A jedných novinách bol hľadaný pes. Toho psa som na druhý deň zbadala pri našom paneláku, aj keď sa stratil v susednom meste. Pri takých veciach máte pocit, že to nie je náhoda. Ja, ktorá si raz kúpi noviny, a pes, ktorý sa stratil o päťdesiat kilometrov ďalej, sa objaví pri našom paneláku. Našťastie bol malý, tak som ho prilákala, zobrala a iba dúfala, že je to on, lebo inak by mi prischol. Zavolala som na číslo v novinách a odovzdala šťastným majiteľom.

Tak som si noviny asi po dvoch rokoch kúpila znova.

Doma pri káve nimi listujem a listujem… a zase nepoznám trištvrte ľudí, ktorí sú označovaní ako známe tváre či dokonca celebrity. Rýchlo listujem až na koniec, pretože ma vôbec nezaujíma, rozvod, nevera, či opilecký škandál niekoho, koho vidím prvý raz na fotografii. Takmer na konci v tretích novinách však konečne niekoho spoznám. Hľadá sa dvadsaťtriročná Iveta. Hneď som spoznala ženu v čiernom kostýme so zlatým opaskom. Takmer mi zabehla slina. Bleskovo otváram notebook, vložím kľúč a BUM! Určite je to ona. Predsa len sú to mŕtvoly. Je ich tam asi dvadsať. Čo teraz? Musím ísť na políciu. Nedá sa predsa žiť v neustálom strachu a obzerať sa za chrbát, či ma niekto neprenasleduje. Vedela som, že to, čo robím, môže mať svoje následky. Ale nikdy som nepredpokladala, že takéto.

Roztrasenou rukou vytiahnem kľúč, a poberiem sa na políciu.

Ešte predtým, ako zatresnem dvere auta, mám pocit, že ma niekto sleduje, aj keď nikoho nevidím. Policajná stanica je na opačnom konci mesta, a v polovici cesty zbadám auto, ktoré sa za mnou vlečie aj pri rôznych odbočeniach. Šiniem si to preto rôznymi zákutiami, či ma bude prenasledovať naďalej. Stále je tam. Nevzdáva sa. Ani ja. Ale zrazu, pri odbočke na cestu od radových zástavieb zrýchli, čo ja už nestihnem. Všetko, čo si pamätám, je iba veľký náraz.

A potom iba cvakanie. Cvak, cvak, cvak. Taký známy zvuk, a pritom taký zlovestný. Fotoaparát s veľkým objektívom vykonáva svoju prácu a ja sa s veľkou bolesťou hlavy preberám. Toto nemôže byť pravda! Je to pravda. Oblečená v nejakých červených šatách ležiac na posteli, ktorú som videla na fotkách, s dvoma ľuďmi, ktorí si so mnou robia, čo chcú, som sa zmohla na jediné: „Čo…?!“. Viac som už zo seba nedostala, lebo mi zrejme začala účinkovať jedna z injekcií z akéhosi kufríka vedľa mňa.

Takže takto sa to stalo. Rýchlo a jednoducho. Človek nikdy nevie kedy a ako zomrie. Ilúzia mladosti je, že máme čas žiť. Svojím vrahom to nevyčítam, ako by si väčšina myslela. Prečo aj? Nebudem sa rozčuľovať ešte aj po smrti! Aspoň moja predčasná smrť poslúžila umeniu. Možno.