V týchto neľahkých dňoch si pripomíname storočnicu narodenia jednej z legiend slovenských dejín – Alexandra Dubčeka. Z médií k nám prenikajú rozličné informácie o jeho živote a politickom odkaze, ako aj rôznorodé názory a interpretácie o jeho pôsobení a vplyve na spoločnosť.

Narodil sa 27. novembra 1921 v Uhrovci – v tom istom dome ako pred vyše storočím iný velikán národnej histórie – Ľudovít Štúr. Zomrel pred 29 rokmi na následky tragickej autohavárie jeho služobného vozidla 7. novembra 1992 v Prahe. Pár dní pred osudnou haváriou (stala sa 1. septembra na diaľnici pri Humpolci) sa 29. augusta pred Múzeom SNP v Banskej Bystrici zúčastnil ešte veľmi skromných osláv vtedy relativizovaného Povstania (zákon o štátnom sviatku SNP bol schválený až o mesiac neskôr).

Autorka tohto príspevku sa ich tiež osobne zúčastnila  a pamätá si celú situáciu – pár praktikáblov tvorilo akúsi pomyselnú tribúnu, na ktorú vystupovali rečníci, samozrejme aj Alexander Dubček. Mal dobrú vôľu a s úsmevom sa prihováral prítomným. Úsmev vyvolal aj príhovor zástupcu sovietskych veteránov, ktorý sa prihovoril ešte zaužívaným názvom našej krajiny – Československej socialistickej republiky.

Ivan Laluha

Ostatne, mesto pod Urpínom si Dubček veľmi dobre zafixoval nielen z dôb Povstania, ale aj zo svojho pôsobenia v politickej funkcii – v roku 1953 nastúpil ako vedúci tajomník Krajského výboru KSS v Banskej Bystrici. Už vtedy sa zapísal do pamäte súčasníkov ako celkom iný politik. Jeho priateľ, profesor Ivan Laluha, takto naňho spomína v rozhovore pre Literárny týždenník (č. 39-40/2021 z 18. novembra 2021):

„Bol to neštandardný typ politika. Koncom päťdesiatych a začiatkom šesťdesiatych rokov v Dolnej Mičinej, kde som ako chlapec a študent trávil čas u svojej tety, a kam som sa rád vracal i neskôr, mi kamaráti vraveli, v Banskej Bystrici je jeden papaláš, a to ti je celkom normálny chlap. Zahrá si s nami futbal, vypijeme si pivo, porozpráva sa, ako žijeme. Aj tým výrazne vyčnieval z aparátnickeho priemeru.

Ivan Hrúz

Toto potvrdzuje aj banskobystrický rodák, spisovateľ Pavel Hrúz, v jednom zo svojich samizdatových textov Dubáček je len jeden (nachádza sa v zbierkovom fonde ŠVK – LHM). Hrdinom je svojrázna bystrická postavička, ktorú prezývali Dubáček: „Neupodozrievajte ma z lacných narážačiek, Dubáček  je skutočná osoba a osobnosť. V tých časoch dýchal síce bystrické povetrie aj A. Dubček, býval v štátnej vile na Uhlisku, hrávajúc tamtiež aj volejbal. Nebol však ešte ničím, takže sme mu vracali smeče bez zábran a ani Dubáček nemal dôvod nadbiehať mu svojím pseudonymom.“

Osobnosť Alexandra Dubčeka zaujala aj ďalších literárnych tvorcov, ktorí mu venovali priamu i nepriamu pozornosť vo svojich dielach.

Jedna z prvých bola banskobystrická spisovateľka Zlata Solivajsová. August 1968 s inváziou spojeneckých vojsk a osobnosť Dubčeka v nej po otrase z následných udalostí vyvolali tvorivú energiu na napísanie symbolicko-alegorickej rozprávky Abeceda pre obludy. Zaradila ju do svojej knihy rozprávok Kľúč od každých dverí. Vyšla v apríli 1971 a spôsobila nebývalý rozruch.

Zlata Solivajsová

Knihu, najmä spomínanú rozprávku Abeceda pre obludy, označili za protištátnu, pripisovali jej narušenie normalizačného procesu, medzinárodných vzťahov a i. Knihu zošrotovali, autorku vyhodili z práce, zo Zväzu slovenských spisovateľov, vykonštruovali súdny proces s odsúdením na náhradu škody. Na dvadsať rokov zmizla z literatúry, až po roku 1989 sa jej dostalo uznania a rehabilitácie. Štátna vedecká knižnica v Banskej Bystrici vydala reedíciu knihy rozprávok Kľúč od každých dverí v roku 2008.

Aj ďalší spisovateľ so vzťahom k bystrickému regiónu, Ladislav Ťažký sa v spomienkach vyznal k osobnosti Alexandra Dubčeka, osobitne popísal ich kontakty v normalizačných dobách. Ich priateľstvo pretrvalo napriek nástrahám doby.

Ladislav Ťažký

Iná je vedecká a popularizačná literatúra, ktorej je aj o Alexandrovi Dubčekovi a Pražskej jari hádam dostatok. A iste jej aj pribudne.

Bežnému čitateľovi je však oveľa bližšia beletria, v ktorej ľudský príbeh viac zapôsobí. Chvalabohu, za posledné roky pribudli dve veľmi zaujímavé knihy, v ktorých si môže najmä mladšia generácia nájsť odpovede na otázky o našej nedávnej histórii

Najskôr vyšla kniha Jozefa Banáša: Zastavte Dubčeka! Príbeh človeka, ktorý prekážal mocným (IKAR, 2009). V románe autor podáva nielen ucelený obraz o spoločensko-politickej situácii v rokoch, keď sa myšlienky socializmu ujímali i reformovali, ale spájaním zaujímavých faktov zo súkromného života Dubčekovcov vytvára aj pôsobivý ľudský portrét najznámejšieho česko-slovenského politika moderných dejín.

Druhú knihu napísal nedávno zosnulý spisovateľ Ľuboš Jurík: Alexander Dubček/Rok dlhší ako storočie (MS, 2015). Kniha  je nielen biografický román o najznámejšom Slovákovi Alexandrovi Dubčekovi od jeho narodenia až po tragickú smrť, ale mapuje aj spoločenskú a politickú atmosféru v Československu šesťdesiatych rokov, najmä udalosti, ktoré viedli k obrodnému procesu, priebeh Pražskej jari, okupáciu vojskami Varšavskej zmluvy a potom nemilosrdné normalizačné roky až k Nežnej revolúcii 1989.

Skúsme teda storočnicu narodenia Alexandra Dubčeka využiť na bližšie oboznámenie sa s jeho ľudským príbehom, ale aj s dobou v ktorej vyrastal a pôsobil. Nesporne si to zaslúži!