Belo IV., jeden z najvýznamnejších panovníkov arpádovskej dynastie v Uhorsku, kráľ Uhorska, Dalmácie, Chorvátska, Bosny, Srbska, Haliče, Vladimírska a Kumánska, vojvoda Slavónska a Sedmohradska, vládol v Uhorskom kráľovstve v rokoch 1235 – 1270. Historik Vladimír Sklenka nám ponúka komplexný historický pohľad na kráľa Bela IV. – zakladateľa Banskej Bystrice.

765. výročie založenia mesta Banská Bystrica

Práve v tomto roku (2020) si pripomíname 750 rokov od úmrtia Bela IV. a 765 rokov od povýšenia osady Bystrica na mesto Bystrica. Banská Bystrica tak patrí medzi najstaršie mestá nielen na Slovensku, ale aj v celom niekdajšom Uhorskom kráľovstve. Podobne Ľupčiansky hrad nechal vybudovať Belo IV.

Belo bol ešte ako dieťa vo veku 8 rokov korunovaný za mladšieho kráľa, ale panovania sa ujal až po smrti svojho otca  Ondreja II. v roku 1235. Jeho 35 – ročná vláda znamenala rozvoj celej krajiny. Zakladal a podporoval mestá, začal stavať prvé kamenné hradby. Podporil proces budovania miest udeľovaním mestských výsad.

Počas svojej vlády začal budovať prvé slobodné kráľovské mestá v Uhorsku. Popritom musel obnovovať krajinu po Mongolskom (Tatárskom) vpáde z rokov 1241/42, ktorý spustošil celú krajinu. Belo IV. povolával nových osadníkov predovšetkým z nemeckých krajín. Podporoval rozvoj baníctva a obchodu vydávaním výsad, oslobodzovaním od platenia daní a poplatkov.

Väčšina z miest v Uhorsku sa nachádzala na území súčasného Slovenska (Horného Uhorska): Trnava (rok udelenia mestských výsad 1238), Zvolen (cca 1238), Banská Štiavnica (cca 1238), Krupina cca 1238), Nitra (1248), Banská Bystrica (1255), Gelnica (1264) a ďalšie.

Uhorské kráľovstvo

Územie Slovenska sa tak stalo  najrozvinutejšou časťou Uhorského kráľovstva. Najvýznamnejšie mestá dosiahli status slobodného kráľovského mesta, ktoré bolo priamo podriadené kráľovi a zahŕňalo viaceré hospodárske, administratívne a súdne práva, ale predovšetkým právo samosprávy, čo umožnilo uhorským mestám výnimočný rozvoj v celoeurópskom meradle.

Takýmto spôsobom sa vytvoril základ dnešného kultúrneho i hospodárskeho dedičstva mnohých slovenských miest, vrátane nášho mesta Banská Bystrica. Výnimočnou demokratickou zvláštnosťou v Európskom priestore bol už v 13. storočí spôsob voľby vedenia mesta – richtára v uhorských mestách.

V okolitých krajinách, v Českom kráľovstve, Moravskom kniežactve, v Poľskom kráľovstve a ďalších, totiž panovníci priamo menovali svojich zástupcov do vedenia miest. V našich krajinách si slobodní občania mesta – mešťania sami zvolili spomedzi seba richtára. Ten z kandidátov na post richtára, ktorý získal najviac hlasov, stal sa richtárom mesta. Uhorské mestá vďaka tomu popri talianskych mestách (tie však boli mestskými štátmi, napr. Benátky) patrili medzi najslobodnejšie v rámci Európy.

Belo IV. pochádzal z Arpádovskej panovníckej dynastie

Kočovné nomádske kmene na územie Moravskej ríše (Veľkej Moravy) priviedol Arpád. Hlavným kmeňom sa stal maďarský kmeň na čele s Arpádom. Po smrti Svätopluka I., vládli na našom území jeho synovia Mojmír II. a Svätopluk II., ktorí pre vzájomné spory neodolali náporu a Veľká Morava po roku 906 zanikla. O územie súčasného Slovenska a Moravy zvádzali vyše 100 rokov zápas Česi, Poliaci a Maďari.

Podľa maďarskej legendy si mal najmladší Arpádov syn Zoltán, od ktorého pokračuje priama arpádovská línia a je predkom aj Bela IV., zobrať za manželku dcéru domáceho slovanského kniežaťa „Moravca“.  Po ňom sa stal veľkokniežaťom jeho syn Takšoň, ktorý mal synov Gejzu (940 – 997) a Michala.  Gejzovi sa narodil syn Vajk, ktorý dostal po pokrstení kresťanské meno Štefan.

Od roku 1000 sa stal prvým uhorským kráľom ako Štefan I. (969 – 1038), ktorý vytvoril Uhorské kráľovstvo. Členovia arpádovskej dynastie nadviazali úzke rodinné kontakty s okolitými slovanskými vládnucimi rodmi v Čechách, Poľsku a Kyjevskej Rusi – vydávali svoje dcéry, ženili svojich synov.

Výnimočný vzťah Bela IV. k nášmu kraju a mestu

Belo IV. navštívil náš kraj takmer každý rok počas svojho panovania. Zvolenský komitát/župa, bola v 13. storočí miestom, kde sa často zdržiavali arpádovskí králi. Vzhľadom na prítomnosť loveckej obory a hájnikov tu so svojím sprievodom trávil čas najmä na poľovačkách aj Belo IV.

Popritom Belo IV. pokračoval v  sobášnej politike Arpádovcov: svoju dcéru Kingu vydal za poľské knieža Boleslava V. so sídlom v Krakove, dcéru Annu za ruské knieža Rastislava Haličského, dcéru Konštanciu za knieža Leva I. Haličského.

Táto svadba Konštancie sa dokonca konalo priamo vo Zvolene v roku 1247 – čo svedčí o význame a vzťahu Bela IV. k tomuto regiónu. Veď okrem Banskej Bystrice udelil mestské výsady Krupine, Zvolenu, Banskej Štiavnici, podporil aj rozvoj menších osád – mestečiek ako Dobrá Niva, Babiná.

Belo IV. bol prítomný a navštívil Zvolen v rokoch 1237, 1238, 1240, 1242, 1244 až 1247. Blízky vzťah Belu IV. k obľúbenému lesnatému Pohroniu dokladajú aj návštevy hradu Slovenská Ľupča, podľa ktorej kráľ poľoval v blízkosti hradu v rokoch 1255, 1256, 1258, 1263, 1265, 1267, 1268, 1269. V lete v auguste roku 1263 si zvolil na zmierenie so svojím synom Štefanom práve hrad Ľupču.

Belo IV. k nám chodil najčastejšie počas psích dní kvôli zdravému počasiu

Kráľa Bela IV. lákalo naše okolie nielen lovom v krásnych lesoch bohatých na zver, ale aj zdravým počasím. Už starí Rimania nazývali psími dňami obdobie od 22. júla do 24. augusta, keď bolo Slnko blízko hviezdy Sírius, nazývanej aj Pes (Canis).

Psie dni, kanikuly, predstavovali označenie úmorných letných horúčav. V súčasnej slovenčine je spojenie psie dni vo význame horúčavy zriedkavé. V súčasnosti sa psím počasím označuje skôr škaredé daždivé počasie, kedy „ani psa nehodno von vyhnať”. Zaujímavé je, že aj o 200 rokov neskôr z týchto istých dôvodov k nám chodil rád aj ďalší uhorský kráľ Matej Korvín.

Belo IV. v roku 1255 povýšil osadu Bystrica pri Ľupči na mesto

V roku 1255 udelil Belo IV. hosťom z osady Bystrica pri Ľupči mestské výsady. Listina obsahovala viaceré výsady. Obyvatelia Bystrice získali právo slobodnej voľby richtára, ktorý zároveň plnil úlohu sudcu. Slobodne si mohli vybrať a zvoliť farára, jeho voľbu však musel potvrdiť ostrihomský arcibiskup. Slobodne, bez obmedzenia mohli ťažiť rudy ako zlato, striebro a ostatné kovy kdekoľvek na území celého Zvolenského komitátu.

Z prevádzky zlatých baní boli povinní panovníkovi odvádzať jednu desatinu a z baní na striebro a iné kovy jednu osminu príjmov. Všetky spory medzi mešťanmi nemeckej národnosti sa mali riešiť „podľa saského zvyku“, čiže súbojom s krátkym mečom a štítom. Od obyvateľov mesta nesmel nikto okrem samotného panovníka nič požadovať.

Kráľ vyňal obyvateľov Bystrice spod súdnej právomoci župana a oslobodil ich od platenia daní. Boli oslobodení aj od platenia mýta v rámci celého kráľovstva. Bystričania mali povinnosť, ale aj česť bojovať priamo pod kráľovskou zástavou, keď panovník velil vojsku osobne.

Okrem toho kráľ daroval Bystričanom do užívania veľký chotár s neuveriteľnou rozlohou vyše 22 000 ha, teda 220 km². Na veľkom území mesta Banská Bystrica vzniklo 10 dedín: Kostiviarska, Kynceľová, Majer, Nemce, Podlavice, Riečka, Rudlová, Sásová, Svätý Jakub, Ulmanka a vyše 30 baníckych, hutníckych, drevorubačských  a uhliarskych osád: Mistríky, Močiar, Mišúty, Polianka, Buly, Kunst, Donovaly, Hanesy, Sliačany, Môce, Jergaly, Dúvodno, Bukovec, Štubňa, Motyčky, Prašnica, Ribô, Valentová, Horný Jelenec, Dolný Jelenec, Turecká, Staré Hory, Haliar, Richtárová, Piesky, Potkanová, Špania Dolina, Kordíky, Tajov, Horný a Dolný Harmanec.

Banská Bystrica mala v minulosti od 1000 do 5000 obyvateľov. V súčasnosti má mesto pod Urpínom 75 000 obyvateľov a len polovičnú rozlohu územia 10 000 ha.

Belovi IV. naše mesto vďačí za obrovský majetok – mestské lesy

Mestu Banská Bystrica vďaka rozhodnutiu Belu IV. z roku 1255 patria v súčasnosti mestské lesy o rozlohe vyše 7200 ha, ktoré spravuje podnik Mestské lesy s.r.o.

 Bystrica bola najskôr strieborným mestom – richtár Ondrej a kráľ Belo IV.

Nemeckí hostia – Sasi a Durínčania – na čele s neskorším richtárom Ondrejom sa usadili na mieste staršej slovanskej osady Bystrica. Počiatky a rozvoj mesta Banská Bystrica sú úzko späté s jej prvým richtárom Ondrejom, ktorý sa v písomných prameňoch v tejto funkcii spomína už v roku 1256, ďalej ako richtár mesta v rokoch 1262 až 1293. Ondrej bol za svoje zásluhy pravdepodobne doživotným richtárom mesta.

Ondrej bol jedným z najvýznamnejších osadníkov, ktorý sa veľkou mierou zaslúžil o rozvoj mesta. Patril medzi popredných ťažiarov v Bystrici a výrazne sa zaslúžil o rozvoj baníctva. Jeho zásluhy našli odozvu aj u uhorského kráľa Belu IV. Ondrej tak patril k nobilite Uhorského kráľovstva a v písomných prameňoch bol označovaný termínom komes. V roku 1263 mu Belo IV. daroval za budovanie mesta a otváranie nových baní na striebro rozsiahly majetkový komplex v susedstve jeho Banskej Bystrice.

Majetok tvorilo územie dnešných Seliec, Senice a Šalkovej. V meste sa Ondrej stal zakladateľom rodiny Ondrejovcov, ktorí vlastnili okrem iných Sásovú, Rudlovú, Kynceľovú a Nemce. Jeho synmi boli Heinczmann a Mikuláš Sas. Po jeho druhom synovi Mikulášovi Sasovi bola pomenovaná dedina Sásová. Práve prezývka Sas, ktorú mal tento Ondrejov syn, jednoznačne dokladá aj pôvod richtára Ondreja.