Aj vzhľadom na diskusiu pod oboma časťami článku o Pamätníku Červenej armády (tzv. Čierneho obelisku) chce ich autor  Roman Hradecký ešte dopovedať niekoľko faktov k tejto téme v záverečnej časti.

Pamätníky Červenej armády sú (alebo boli) postavené vo všetkých krajinách, ktorými prechádzala Červená armáda ako osloboditeľská počas bojov proti nacistickému Nemecku. Nachádzajú sa aj vo viacerých mestách Slovenska a dodnes osvedčujú osloboditeľskú misiu tejto armády v rokoch 1944 až 1945.

Okrem iných miest aj v centre Viedne sa nachádza krásny, impozantný pamätník Červenej armády s vodotryskom na Schwarzenbergovom námestí (Schwarzenbergplatz). Pamätník bol vytvorený architektom S. Jakovlevom a sochárom M. Intizaryanom, na pamiatku 17 tisíc sovietskych vojakov, ktorí boli zabití počas útočnej operácie pri oslobodení Rakúska v roku 1945.

Pamätník Červenej armády vo Viedni je nielen umiestnený v centre mesta, ale je aj súčasťou projektu propagácie turistických atraktivít hlavného mesta Rakúska.

Odhalenie pamätníka sa uskutočnilo 19. augusta roku 1945. Pamätník predstavuje 12-metrovú postavu vojaka so samopalom v ruke na 20-metrovom podstavci, na ktorom je vyrezaný Stalinov príkaz o oslobodení Viedne, druhý verš národnej hymny ZSSR a citát zo Stalinovej reči z 9. mája roku 1945. Dodnes sú na ňom denne čerstvé kvety. Za pamätníkom je kolonáda s ruským nápisom v azbuke: „Večná sláva hrdinom Červenej armády, ktorí padli v boji s nemeckými fašistickými votrelcami, za slobodu a nezávislosť Európy.“

Pamätníky Červenej armády sú postavené aj priamo v Berlíne. Dokonca tri. Pamätník legendárneho tanku T-34 ako symbolu porážky fašizmu nachádzajúci sa na území pôvodného západného Berlína je doteraz umiestnený v bezprostrednej blízkosti budovy Spolkového snemu.

Pamätník legendárneho tanku T-34 v blízkosti Spolkového snemu

Druhý pamätník je pri ZOO a v parku Treptow sa nachádza tretí – najväčší pamätník Červenej armády mimo územia pôvodného Sovietskeho zväzu. Bol odhalený 8. mája 1949.

Autormi pamätníka sú architekt Jakov Belopolskij a sochár Jevgenij Vučetič, ktorý vytvoril legendárne sochy Matky vlasť pre pamätné areály vo Volgograde a v Kyjeve. Na pamätníku v Treptowe  je pochovaných 7 000 vojakov Červenej armády, ktorí padli pri dobíjaní Berlína.

Do súťaže o centrálnu sochu pamätníka Červenej armády v parku Treptow sa prihlásilo asi 30 návrhov. Vyhral druhý z  návrhov Jevgenija Vučetiča pre netypické poňatie sochy vojaka osloboditeľa. Dievčina, ktorú drží vojak v ľavej ruke je zobrazením viacerých reálnych príbehov, počas ktorých vojaci Červenej armády pri bojoch o Berlíne zachránili ohrozené deti. Meč v pravej ruke je jednoduchým, ale výrazným symbolom, ktorý vyvoláva asociáciu s dávnou hrdinskou minulosťou tradičných ruských bohatierov.

Vstupu na pamätník dominujú dve mohutné sovietske vlajky vytesané z červenej žuly. Uprostred rozsiahleho priestranstva je neprehliadnuteľná 12 metrov vysoká socha sovietskeho vojaka, držiaceho v ľavej ruke nemecké dievčatko a v pravej sklonený meč. Červenoarmejec symbolicky stojí na rozlomenom hákovom kríži –  symbole porazeného nacizmu.

Na podstavci sochy, plniaceho zároveň funkciu krypty, je vytesaný nápis: „Večná sláva vojakom sovietskej armády, ktorí položil svoje životy v boji za oslobodenie ľudstva.“

Pamätník Červenej armády v parku Treptow

Pamätníky venované vojakom Červenej armády sú v oboch krajinách udržiavané v perfektnom stave a navštevované verejnosťou. Sú pripomienkou na zlomovú dobu, kedy sa rozhodovalo nielen o osude národa, ale o osude ľudstva, o zachovaní kultúry a hodnôt.

Rovnako to platí aj pre náš Čierny obelisk na súčasnom Námestí Slovenského národného povstania. Pamätník je autenticky spojený s telami 59 vojakov, ktorí padli za našu prítomnosť i budúcnosť. Boli pochovaní do spoločných hrobov na námestí 26. marca 1945 a približne po roku boli ich ostatky (rovnako ako rumunských vojakov) prevezené na centrálny cintorín do Zvolena.

Telá všetkých 59 vojakov boli už bez identifikačných prvkov, preto boli všetky telá prevezené a pochované ako neznámi vojaci. Ležia v hromadnom hrobe v sektore B2 pod číslami 2560 až 2309. Neboli to však a nie sú to bezmenní vojaci. Mali svoje životy i mená. Životy im vrátiť už nemôžeme, ale prinavrátiť im ich mená je našou povinnosťou. Aj pre ich rodiny a potomkov – pre pamäť.

Vojenský cintorín vo Zvolene

Banská Bystrica v roku 1945 bola oproti dnešnému stavu pomerne malým mestom, nemalo veľa voľných priestorov a námestí. Hlavná železničná stanica bola umiestnená v priestore oproti dnešnej budove Mestského úradu, približne tam, kde sa nachádzajú bytovky. Námestie slobody, Ludvíka Svobodu či Štúrovo námestie neexistovali. Boli v zásade dve námestia – Horné a hlavné. Preto výber umiestnenia na hlavnom námestí bol logický a zdôvodniteľný.

Umiestnenie pamätníka sa urobilo v spolupráci s vedením mesta, postavili ho jeho obyvatelia. Podľa môjho názoru bol pamätník naprojektovaný ukrajinským architektom Vajštejnom veľmi citlivo, nenarúša atmosféru, priestor i hmotu námestia. Rekonštrukcia námestia v roku 1994 ešte viac podporila toto začlenenie pamätníka do námestia. Potvrdzujú to aj deti, ktoré často vybehnú na podporné plochy pamätníka a hrajú sa na ňom.

Rozumiem tomu, ak dnes už niektorí z nás nevedia čítať v azbuke a nerozumejú ruskému textu umiestnenému na obelisku. Slovenský text bol sformulovaný a odsúhlasený banskobystrickým mestským zastupiteľstvom v roku 1948. Ak sa v texte hovorí o „akomsi vzkriesení Československej republiky“, nadväzuje na tradície Slovenského národného povstania, pretože počas Povstania bola na jeho území obnovená Československá republika. A v rokoch 1945 až 1992 sme predsa ešte stále žili v Československu.

Čierny obelisk (Roman Hradecký)

Vojenské hroby a pamätníky podliehajú osobitnému režimu a zákonu č. 130/2005 Z. z. o vojnových hroboch. A samozrejme sú predmetom aj ochrany medzinárodného humanitárneho práva, ktoré má svoje začiatky a doposiaľ platné pravidlá položené v I. a II. Haagskej mierovej konferencii.

Významnú úlohu v tejto oblasti zohrávajú aj vzájomné medzinárodné dohody o vojnových hroboch, ktoré má Slovenská republika uzavreté s Českou republikou, Francúzskom, Maďarskom, Nemeckom, Poľskom, Rakúskom, Rumunskom, Ruskou federáciou a Spojeným kráľovstvom a Severným Írskom. Preto akákoľvek ich zmena či úprava je nesmierne zložitá.

Pamätník padlým vojakom Slovenskej armády – príslušníkom Rýchlej divízie – v Lipovci (Ukrajina). Naši vojaci neprišli ako osloboditelia, bojovali na strane nemeckej 17. armády. Počas bitky pri Lipovci sa dostali pod krížovú paľbu z oboch strán, pričom zaznamenali najvyššie straty v priebehu jediného dňa počas celej vojny. Pamätník bol postavený v roku 1942. V roku 2010 boli novo objavené telesné pozostatky piatich slovenských vojakov uložené k viac ako 600 vojakom pochovaných na tomto cintoríne. Autor fotografie: Hekateri, licencia CC BY-SA 4.0

Na území Slovenska je v evidencii Ministerstva vnútra 32 495 vojenských hrobov a 2 734 pietnych symbolov na pamiatku padlých v oboch svetových vojnách. Na našom území je pochovaných 160 000 padlých vojakov, z ktorých je v 22 cintorínoch pochovaných viac ako 93 000 vojakov z obdobia 2. svetovej vojny. Na našom území je pochovaných 63 517 Červenoarmejcov, 10 435 padlých vojakov Rumunskej armády.

Ale existuje u nás aj šesť nemeckých vojnových cintorínov. Nemecký vojenský cintorín pri Važci, kde je pochovaných už viac ako 10 000 vojakov, bol v roku 1999 ocenený slovenskou Cenou za architektúru.

Nemecký vojenský cintorín vo Važci

Naši slovenskí vojaci z obdobia tzv. Veľkej vojny sú pochovaní vo Francúzsku, Poľsku, Rusku, Taliansku a Ukrajine. Z obdobia 2. svetovej vojny sú slovenskí vojaci pochovaní v 28 krajinách sveta na 360 cintorínoch a v 6 733 spoločných hroboch. Najmä na území Bieloruska, Poľska, Ruska, Talianska a Ukrajiny. A sme presvedčení, že by aj oni mali mať, recipročne, dôstojné miesta hrobov a pamätníkov. Aj pre naše rodiny a potomkov. Pre pamäť.

Mesto Banská Bystrica sa roky príkladne a systematicky stará o vojnové hroby a pietne miesta s nimi spojené. V tomto je dobrým príkladom pre ostatné mestá a obce. Obnovuje ich, buduje, udržiava. Príkladom za obdobie Veľkej vojny môže byť ukážková obnova vojenského cintorína v Majeri, či pamätník na vojenskom cintoríne pri internáte Spojenej školy informačných technológií (tzv. Podlavický cintorín).

Monument – vojenský cintorín v Majeri. Nový vzhľad obnoveného vojenského cintorína v Majeri (na tomto cintoríne bolo pochovaných v rokoch Veľkej vojny 1 380 vojakov 8 národností, zomreli vo vojenskej nemocnici v Majeri) vzišiel z architektonickej súťaže, ktorú vyhlásilo Mesto Banská Bystrica v roku 2016. Rozhodnutím odbornej poroty z 13 predložených návrhov zvíťazil projekt trojice ing. arch. Benjamín Bradňanský, ing. arch. Víto Halada a Maroš Greš. Predložili koncepciu obnovy cintorína nie ako jeho fyzickú rekonštrukciu, ktorá reálne už nebola možná, ale ako projekt mentálnej obnovy priestoru spomínania s vložením novej životaschopnej vrstvy. Toto riešenie bolo ocenené v roku 2019 cenou Dušana Jurkoviča (udeľuje ju Spolok architektov Slovenska) a v roku 2020 aj cenou za architektúru CE ZA AR. Fotografia: Mesto Banská Bystrica

Alebo pre obdobie 2. svetovej vojny je príkladom obnova vojenských hrobov na katolíckom a evanjelickom cintoríne v meste, úprava a rekonštrukcia pamätníka v Kremničke, ale aj starostlivosť o Pamätník Červenej armády na Námestí Slovenského národného povstania. Tak ako všetky tieto pietne miesta aj on patrí do nášho mesta, do našich tradícií a hodnôt. Aj preto je dátum oslobodenia mesta Červenou a Rumunskou armádou – 25. marec 1945 -nehmotnou kultúrnou pamätihodnosťou nášho mesta.

Autor pamätníka v Kremničke, výnimočný architekt Dušan Jurkovič, vytvoril v poľskej Haliči viacero vojenských cintorínov z obdobia Veľkej vojny. Ich jedinečnosť a atmosféra je daná najmä jeho umením pri tvorbe týchto cintorínov. Na niektorých z nich sú mimochodom pochovaní aj vojaci 16. Honvédskeho pluku z Banskej Bystrici. Naši rodáci.

Na jednom z nich, na vojenskom cintoríne v Gladyszówe, sú do kameňa vytesané slová, ktoré by sme mali naučiť vnímať a rešpektovať: „Smrť vojaka je svätá. A veľký príkaz nenávisti zotiera. Či bratom bol alebo nepriateľom. Nech nikto nepamätá. Rovnako česť a milosť darujme im.“

Pohľad na vojenský cintorín v Gladyszówe z obdobia Veľkej vojny, ktorý projektoval Dušan Jurkovič.