V historickej genéze utužovania slovensko – českých vzťahov patrí nezastupiteľné miesto generácii národovcov v 19. storočí a v nej z českej strany predovšetkým autorke nezabudnuteľnej Babičky – českej spisovateľke Božene Němcovej.

Božena Němcová a Slovensko

Osobnosť tejto jedinečnej ženy osudovo zasiahla aj do životov a tvorby slovenských autorov. A keďže sa časť jej života úzko dotýka aj Banskej Bystrice a regiónu, radi o tom uvádzame na tomto mieste bližšie údaje.

Božena Němcová, rodená Barbora Novotná, neskôr Barbora Panklová, sa narodila 4. februára 1820 vo Viedni.  Označovaná bola za slobodomyseľného človeka s veľkým kultúrnym rozhľadom, pričom je spájaná so ženskými i národnými emancipačnými snahami. Svojou aktivitou v ustanovovaní modernej českej kultúry si v Česku vydobyla pozíciu národnej patrónky a pomyselnej strážkyne národnej identity.

Okrem literárneho diela Boženy Němcovej je predmetom záujmu jej súkromie, najmä nešťastné manželstvo a vzťahy s mužmi, ale tiež bieda, politické perzekúcie a zdravotné ťažkosti, ktoré viedli k jej predčasnej smrti 21. januára 1862 v Prahe.

Detstvo prežila v Ratibořiciach, kde istú dobu s rodinou žila aj jej babička Marie Magdalena Novotná. A práve toto šťastné obdobie v neskoršom živote spracovala do idylického obrázku v nezabudnuteľnom diele Babička (1855).

V nanútenom manželstve s Jozefom Němcom nebola šťastná (v čase sobáša mala 17 a jej manžel 32 rokov), svoju lásku preniesla predovšetkým na deti, ako 22 ročná už bola matkou Hynka, Karla, Teodory a Jaroslava.

Manžel ako komisár finančnej stráže bol často prekladaný a v roku 1848 dokonca obvinený zo spiknutia, preto sám požiadal o premiestnenie do Uhorska (Miškovec, Balášske Ďarmoty). Rodina však zostala v Prahe a práve v tom čase mala Božena Němcová viackrát príležitosť navštíviť manžela a Slovensko.

Josef Němec

Spisovateľka prežila veľa rokov v ponižujúcej chudobe ba i hlade. Často musela žiadať známych o pomoc alebo žila na dlh. Preto je obdivuhodné, ako si v toľkom trápení udržiavala zápal pre literárnu tvorbu a národné sebauvedomovanie.

Bohumil Haluzický

Vďaka jeho literárnovednému dielu (Božena Němcová a Slovensko, 1955), je slovenskej verejnosti k dispozícii plastický obraz vzťahu vzácnej českej spisovateľky k slovenskému národu. V úvode autor načrtáva:

„Ani nie celý rok strávila pri svojich štyroch cestách na Slovensku, zoznámila sa iba s časťou jeho južného územia, s Pohroním a Gemerom, a predsa i pri tomto časovom a miestnom obmedzení vyťažila zo slovenského života toľko skúseností, plastických obrazov a zachytila tvár i dušu Slovenska svojich čias v takých sýtych a realistických farbách , ako nikto pred ňou. Jej problematikou bol slovenský ľud, jeho život, zvyky a obyčaje, pomery kultúrne, sociálne i hospodárske, rozprávky, ale i tvrdý zápas o kus chleba a prírodný ráz krajov – všetko vidí, pozoruje a preniká svojím hlbokým ľudským citom.“

Haluzický v Němcovej spoznal jej vieru v najpevnejšiu oporu slovenského bytia a vývinu, ktorú videla v československej spolupráci vo všetkých pracovných odboroch, pokiaľ pomery dovoľovali.

Max Švabinský: Božena Němcová

Cesty na Slovensko

Po preložení manžela do Uhorska viedla prvá cesta za ním v roku 1851. Na cestu do Miškovca sa vybrala 24. apríla, prvé dojmy ju sklamali, ale neskôr ju začal priťahovať živý ruch trhov a jarmokov, rečové zvyky, krásna jarná príroda. Pri návšteve Ďarmot sa stretla s básnikom Jankom Kráľom.

Druhú cestu na Slovensko absolvovala ako 32 – ročná v roku 1852 na naliehavé pozvanie manžela, aby za ním do Ďarmot prišla aj s deťmi. A tak sa počas prázdnin 10. augusta vydala na cestu. Ďarmoty, hlavné mesto župy, mali vtedy 8 tisíc obyvateľov, z veľkej časti Slovákov. Rodina si užívala slasti leta a kúpania.

V druhom septembrovom týždni musel Jozef Němec pracovne vycestovať do Zvolenskej stolice a rodinu zobral so sebou. Němcová sa zaujímala hlavne o kúpele Sliač, ktoré by jej mohli pomôcť. Očarilo ju aj Sitno a banskoštiavnický kraj, konečnou stanicou však bola Banská Bystrica, kde sa stretla s farárom Júliusom Plošicom, mešťanostom Michalom Rárusom, profesormi Jurajom Slotom a Vlčkom, lekárom Gustávom Zechenterom Laskomerským, Jánom Francicsim, maliarom J. Božetěchom Klemensom a inými. S pobytom bola spokojná, načerpala veľa telesnej energie i množstvo poznatkov na ďalšie spracovanie.

Tretia cesta sa uskutočnila v máji roku 1853. Vzala so sebou mladšie dve deti, starších synov Hynka a Karla nechala v Prahe. Nepokoj duše jej následne spôsobil zlý zdravotný stav, navyše manžela 1. júna zbavili služby a nesmel odísť z Ďarmot. Z Prahy prichádzali zlé správy o ťažkej chorobe jej najmilšieho syna Hynka, tak sa vrátila späť. Pomôcť mu už nemohla, zomrel ako 14 – ročný deň po jej návrate. Rany ubolenej duše si hojila spomienkami na milovanú babičku a písaním o svojom  šťastnom detstve.

V roku 1855 sa Jozef Němec vrátil do Prahy. Božena Němcová napriek tomu túžila sa znovu navštíviť Slovensko a dokončiť svoje národopisné i literárne plány. Záujem zo strany českých inštitúcií o jej poznatky a prácu boli nádejné, ale bez potrebnej finančnej podpory. Nečakanú pomoc jej poskytol gróf Kolowrat Krakovský (250 zl.), a tak ako 35 – ročná mohla uskutočniť najdôležitejšiu a najobsažnejšiu štvrtú cestu na Slovensko.

Nastúpila na ňu 27. 8. 1855. Najskôr sa liečila na Sliači, pobudla v Banskej Bystrici, Brezne, Hornej Lehote, Gemeri. Pamätné sú jej stretnutia s Gustávom K. Zechenterom Laskomerským, Jánom Chalupkom, Samom Chalupkom, Samom Tomášikom a ďalšími. Počas cesty získala množstvo materiálu, ktoré postupne spracovávala a publikovala.

„Štvrtá cesta Boženy Němcovej na Slovensko bola poslednou, na dlhší čas jasnou stanicou jej života, pomaly sa nakláňajúceho k telesnému i duševnému uhasínaniu. Prišla ta v úbytku telesných síl, tak vyčerpaná, že ju jej starí priatelia z roku 1852 nemohli ani poznať. Necelé dva mesiace stačili, aby sa zdravotne zotavila, aby bola ako „bačová“ a aby nadobudla zasa sily a chuti k ďalšej literárne tvorbe. Dojmy z cesty boli silné a ozývajú sa v jej listoch celých ďalších šesť rokov, či už ako rozpomienky, alebo túžba po novom poznávaní Slovenska a želanie znovu ho navštíviť.“ (Haluzický, s. 110).

Jedinečná osobnosť Boženy Němcovej sa celým srdcom i umom vcítila do spôsobu života slovenského ľudu s jeho rečou, zvykmi, spôsobom riešenia problémov, do bolestného položenia v rámci spoločenského bytia. Poctivo si zapisovala nielen do zápisníka, ale najmä do mysle a srdca všetko, s čím sa stretala na svojich cestách. Osobitne ju tešilo, s akým úprimným záujmom ju všade vítali, hostili, sprevádzali. Obdivovala slovenských básnikov a vzdelancov, snažila sa pre nich získať priestor na prezentáciu v českom vzdelaneckom prostredí, čo sa jej vo veľkej miere aj podarilo.

Stačí spomenúť diela ako Pohorská vesnice, Chyže pod horami, Slovenské pohádky a pověsti I. II. (tu spracovala rozprávky Soľ nad zlato, Mahuliena, zlatá panna, Slncový kôň, Pamodaj šťastia, lavička, O troch zhavranelých bratoch, O dvanástich mesiačikoch, O Popolvárovi, Princ Bajaja, O Zlatovláske a veľa ďalších).

Z cestopisných zápiskov uvádzame: Z Uher, Obrazy ze života slovenského, Vzpomínky z cesty po Uhřích, Uherské město Ďarmoty, Kraje a lesy na Slovensku. Okrem toho v poznámkach jej zostalo množstvo zapísaných textov ľudových piesní, slovník nárečových výrazov a zachytených ľudových zvykov.

V roku 1912 Jaroslav Vlček napísal: Božena Němcová je i naša!  Vyjadril tak jednoznačný vzťah Slovákov k tejto českej spisovateľke. Zaslúžila sa o upevnenie vzťahov našich národov ako skutočná milujúca sestra, čo si bratov hľadá…

Posledné foto Boženy Němcovej 1860

Neuspokojovala sa s kontaktom na diaľku, prostredníctvom zasielaných písomností, ale na mieste skúmala, pozorovala, inšpirovala sa, aby podala svedectvo o ľuďoch a dobe v čo najvernejšej podobe. Cenný je jej pohľad „odinakiaľ“ aj preto, že v ňom nechýba láska, ženský cit a porozumenie.

Je príznačné, že osobnosť autorky nie je iba predmetom literárnovedného poznávania, ale aj inšpiráciou pre súčasných slovenských spisovateľov, ktorí ju celkom prirodzene zaradili do svojich literárnych diel (Štefan Žáry, Ondrej Sliacky, František Kreutz a i.). Za všetky uvádzame ukážku z diela Igora Váleka Povesti o slovenských liečivých prameňoch a kúpeľoch( Vyd. MS 2015).                                                                                                                          

Sliač

…Sedí v Banskej Bystrici na námestí, hádže do fontány skalky spod nôh a čaká. Na stretnutie s istým Jánom Francicsim, ktorý si k menu pridáva aj prídomok Rimavský. Schôdzku s ním jej mali dohodnúť ďalší slovenskí známi. Už o ňom vie, že je významným národným buditeľom, že bojoval za práva Slovákov aj v revolúcii a bol hrdým kapitánom so šabľou v ruke a flintou na pleci.  

Ba aj to – čo ju zaujíma najviac! -, že je zberateľom a vydavateľom ľudových rozprávok. Na Slovensku ju totiž veľmi zaujali zvyky, príbehy, rozprávky, báje a povesti, ktoré si ľudia medzi sebou rozprávajú už ktovieako dlho. Očarila ju táto prebohatá studnica pokladov ľudovej slovenosti múdrosťou, vtipom aj schopnosťou zaznamenať podstatné pútavým spôsobom…

Zrazu jej ponad plece priletela ďalšia skalka a čľupla tak, až ju trochu ostreklo pár kvapiek sviežej vody. Naplašene sa pozrie za seba – a tam stojí vysoký muž. Pekne vyobliekaný. Kučeravé vlasy a trochu ryšavkastá brada mu lemujú súmernú tvár so šibalským výrazom v očiach.

– Prepáčte mi túto detskú hru, milostivá pani, ospravedlňujem sa! Vy musíte byť pani Božena Němcová, dostal som odkaz, že vás tu nájdem…

– Áno, pán Francisci. Nemýlim sa ani ja, však ste to vy?

Zoznámili sa po takomto hravom začiatku aj formálne. Podali si ruky a Francisci ľahkým úkonom naznačil aj pobozkanie končekov prstov. Dali sa do reči. Po chvíli si už rečnili ako starí známi. Nečudo, spájali ich podobné myšlienky, pohnútky a ciele. Zachovať dedičstvo generácií a upevňovať národnú hrdosť a vzdelanosti svojich národov a utužiť ich odvekú blízkosť.

– Viete, pán Ján, Slováci majú nádherné ľudové rozprávky a povesti, je to doslova poklad. A ja som sa rozhodla z neho darovať čo najviac aj Čechom a Moravanom. Prostredníctvom kníh, ktoré vzniknú z mojich zápiskov, keď sa vrátim do kraja za riekou Moravou. Pravda, ak mi pomôžete…

– Pomôžem, veľmi rád! Už som o vás počul od našich spoločných priateľov, a tak som vám hneď aj niečo priniesol. Úplne prvý zväzok Slovenských povestí, ktoré sa mi konečne podarilo vydať. Nech sa páči!

Spisovateľka sa veľmi potešila tomuto darčeku a hneď sa s novým známym dohodli, že keď príde do Banskej Bystrice nabudúce, dostane aj ich druhý zväzok.“  

Božena Němcová v Banskej Bystrici

Uvedená ukážka má síce reálny základ, ale autorská licencia jej dodala ľudské fluidum. Němcovej  posledná cesta na Slovensku roku 1855 bola najdlhšia, po dvojtýždňovom liečení na Sliači uchýlila sa do Banskej Bystrice k Michalovi Rárusovi, ktorý býval v Lazovnej ulici č. 13.  Němcová spomína:

„Věru mne ti lidé přijali“, bláha si v liste mužovi dňa 19. septembra, „jak bych dítě jejich byla… Zde se zase spravím. První den jsem si jen hověla se starým pánem; on je rád, že má s kým mluvit. Je to vskutku velmi vzdělaný člověk, že se málo takových nejen zde, ale i v Čechách najde, a dobrý člověk. A ona je též velmi dobrosrdečná paní, a kdyby nebyla tak veselá a těkavá, věru by ani on ani ona šťastní nebyli.“

Michal Rárus

A nielen u Rárusov, tiež inde Němcová cíti sa dobre. Priateľka Pepa Szablaková ju zaviedla na medokýš na Štiavničky. Čulen jej poukazoval staré pamiatky v kostole na Hôrke:

„Tam kdyby se Krolmus nebo Vocel podívali, radostí by se pominuli nad těmi starožitnostmi. A což pro Mánesa by tu bylo studií, jsou tu malby a řezby z XII. století a stavby z jedenáctého a ještě dřevnejší doby,“ natešená volá Němcová.

Rodný dom M. Rárusa Lazovná 13

Božena Němcová si užila aj ruch Radvanského jarmoku, túžila sa stretnúť s Andrejom Sládkovičom (to jej nevyšlo), zato je dostatočne známy jej niekoľkodenný pobyt u Sama Chalupku na jeho fare v Hornej Lehote. Tu získala množstvo materiálu pre svoju tvorbu i energiu potrebnú do života. Po návrate do Prahy poslala svojmu hostiteľovi čerstvo vydanú knihu Babička.

Ten návrat domov však nebol dobrovoľný. Jej pobyt bol po celý čas prísne sledovaný políciou, čo vyústilo po návrate z Horehronia do Banskej Bystrice až do príkazu na opustenie krajiny. A tak 20. októbra 1855 nedobrovoľne odišla z miesta, kde nachádzala pohostinnosť, úctu a vrúcnosť, z ktorej čerpala v posledných ťažkých rokoch života.

Umrela ako 42  – ročná na tuberkulózu a pravdepodobne aj rakovinu v Prahe. Hoci ju česká societa odmietala, jej pohreb bol okázalý. Pochovaná bola na Vyšehradskom cintoríne.

Hrob Boženy Němcovej na pražskom Vyšehrade

My súčasníci  máme príležitosť spomenúť si na Boženu Němcovú okrem čítania jej diela pri pamätnej tabuli v kúpeľoch Sliač, neďaleko obce Bacúch pri prameni kyslej vody, ktorý nesie jej meno a označuje informačná tabuľa. Pred rokom 1989 sa uvažovalo s odhalením sochy Boženy Němcovej v Brezne – napokon sa nerealizovala, zostal návrh uložený v Horehronskom múzeu. Škoda…

Návrh sochy v Brezne ak. sochár Stanislav Mikuš, Ing, arch. Jozef Frtús

V Banskej Bystrici je pomenovaná jej menom jedna z ulíc mesta v časti Uhlisko. Príležitosť na osadenie pamätnej tabule sa núka na objekte v Lazovnej ulici č. 13, kde žil mešťanosta Michal Rárus, u ktorého počas svojich pobytov v Banskej Bystrici Němcová rada bývala.

Ulica Boženy Němcovej v Banskej Bystrici