Presne 19. júna 2017 uplynie 90 rokov od položenia základného kameňa Národného domu v Banskej Bystrici. Pozoruhodnej stavby, ktorá dodnes patrí k najvýznamnejším architektonickým počinom a je dielom popredného architekta Emila Belluša, rodáka zo Slovenskej Ľupče.

Bellušov prvý veľký projekt

 Národný dom v Banskej Bystrici na Národnej ulici 11 bol postavený v rokoch 1927 – 28, autorom budovy je významný slovenský architekt – predstaviteľ funkcionalizmu  Prof. Ing. arch. Emil Belluš, DrSc. (* 19. 9. 1899 v Slovenskej Ľupči – † 14. 12 1979 v Bratislave).

Emil Belluš v roku 1924 ako absolvent projektoval svoju prvú veľkú stavbu v tradicionalistickom duchu – polyfunkčný Národný dom v Banskej Bystrici. Od roku 1925 mal vlastný ateliér v Bratislave a stal sa členom Spolku slovenských umelcov. K svojmu projektu Národného domu povedal:

„Bola to na svoju dobu pre mňa úloha veľká, zložitá, ale aj znamenitá škola života. Všetky úkony architekta som vykonal bez pomoci sám, od náčrtku stavebných plánov, všetkých detailov, podrobných rozpisov až po superkolaudáciu mnohých úsekových dodávok.“

Bellušov funkcionalizmus sa prejavuje sa v riešení divadla s príslušenstvom v jednej hmotovej aj výtvarnej kompozícii a k nemu priradených hotelových častiach s verejnou službou kaviarne a reštaurácie.

Je pochopiteľne, že tieto komplikované dispozičné, konštrukčné, ale aj urbanistické problémy vyústili do pomerne zložitého hmotného konceptu, ktorý sa Belluš  ako mladý odvážny  projektant usiloval vylepšiť striedmo použitým dekorom. Aj po rokoch zostáva stále platný jeho správny názor na základné členenie prevádzok i výtvarný dôraz na hlavný článok, ako aj uvážlivé používanie kvalitných materiálov. Z rozsiahlych spoločenských priestorov sa v pôvodnej realizácii zachovala len divadelná sála, ostatné boli v päťdesiatych rokoch na škodu veci preadaptované.

Národný dom patrí dnes z viacerých hľadísk k novodobej histórii mesta. V jeho priestoroch sa odohrali mnohé historické udalosti prvoradej dôležitosti, ktoré z neho činia pamiatku národnú a historickú.

V Národnom dome má svoju stálu scénu  Štátna opera.  Jej prevádzkové a technické zázemie nebolo dostačujúce už ani v dobe postavenia budovy, preto nedávno prešla rekonštrukciou s modernou prístavbou. Reštauračná a kaviarenská časť slúžia svojmu pôvodnému účelu,  hotelová časť by si však žiadala komplexnú rekonštrukciu.

Bellušov žiak  Jozef Frtús

Jedným z posledných žiakov profesora Emila Belluša – rodáka zo Slovenskej Ľupče, bol známy bystrický architekt  Jozef Frtús, ktorý si na neho spomína :

„Pre mňa je osobnou spomienkou a vzácnosťou fakt, že ma na Fakultu architektúry SVŠT prijímal ako člen prijímacej komisie a aj som skončil spolu s ním pôsobenie na škole. Žiaľ on nedobrovoľne vplyvom politickej „socialistickej normalizácie“ v roku 1970. Vtedy spolu s ním museli našu školu opustiť jej najvýznamnejší profesori – pedagógovia. Patrím teda do ročníka jeho posledných žiakov.“

Emil Belluš mal k Banskej Bystrici blízky vzťah, hoci tu prežil iba 16 rokov svojho života. Rodina sa presťahovala zo Slovenskej Ľupče do Banskej Bystrice, keď mal 3 roky. Bývali v dome č.10 v Dolnej ulici. Mladý Belluš v našom meste okrem základnej školy absolvoval aj štúdium na miestnom gymnáziu.

Vo vysokoškolských štúdiách pokračoval na technickej univerzite v Budapešti. Tu jeden rok študoval architektúru, avšak po vzniku Československej republiky (1918) prestúpil na ČVUT do Prahy, kde štúdiá dokončil. Na krátky čas sa vrátil aj do Banskej Bystrice, kde však zrejme nenašiel dostatočný priestor na uspokojenie svojich tvorivých ambícií. Ateliér si zriadil v Bratislave ale na Banskú Bystricu nezanevrel, naopak.

Pre naše mesto vypracoval viacero projektov, nie všetky sa uviedli do praxe. Jozef Frtús hovorí:

„Dokonca vypracoval aj regulačný plán mesta (1940). Ešte ako vysokoškolák vyprojektoval oblúkový most cez Hron na konci Národnej ulice (1924), ktorý si pamätajú starší  Bystričania   Ten však ustupujúci partizáni počas vojny vyhodili do vzduchu. Jeho pôvodný vzhľad zostal iba na starých fotografiách. Nerealizovali sa jeho súťažné návrhy budovy Národnej banky v Národnej ulici či banky Slávia, na mieste terajšej pošty. Jeho najznámejšie  realizované diela v našom meste sú budova terajšej Slovenskej sporiteľne na Námestí Š. Moysesa a hlavne Národný dom.“

Národný dom

Myšlienka postaviť nový kultúrnospoločenský stánok v meste vznikla po požiari v roku 1908, ktorý zničil mestské divadlo vo dvore radnice na námestí. Banská Bystrica tak stratila jediný a obľúbený priestor s týmto zameraním. Bolo potrebné vybudovať nové kultúrne zariadenie, ktoré mestu veľmi chýbalo.

„Mestskí páni intenzívne zvažovali polohu i funkcie, ktoré by mala takáto nová budova obsahovať. Bola to “srdcovka“ aj známeho mešťanostu Júliusa Csesznáka, ktorý neúnavne organizoval prípravu jej výstavby. A nemala to byť hocijaká stavba. Eufória po vzniku samostatnej republiky aj s ohľadom na polohu Banskej Bystrice v srdci Slovenska dávala tejto stavby tie najvyššie ambície. Mala to byť monumentálna budova zastupujúca vec národnej kultúry slovenskej,“

uvádza Frtús.

Občania chceli mať takú významnú budovu na námestí. Najprv pre účel jej výstavby mesto kúpilo na námestí dva domy. Krátko nato prišla 1.svetová vojna a s ňou iné starosti, ako stavať divadlo.

Nastala však šťastná zhoda okolností. V tom čase Lesné riaditeľstvo začalo búrať svoju budovu (Kammerhoff) na námestí a nahradilo ju novostavbou (1918) v prevedení, ako ju poznáme dnes – budova Lesov SR). Vytvorenie podjazdu v prízemí otvorilo nové možnosti využitia vzácneho územia, ktoré dovtedy slúžilo pre záhrady a hospodárske objekty domov námestia. Tento historický počin bol počiatkom vzniku vtedy najnovšej exkluzívnej ulice v historickom jadre mesta – terajšej Národnej ulice. Lobovaním u ministra pôdohospodárstva mesto výhodne získalo od Lesného riaditeľstva pozemok záhrady vo dvore úradu a prikúpilo aj pozemky od súkromníkov až po Hron.

Našli sa aj bohatí investori, ktorí v tejto novej ulici súbežne pripravovali zhmotniť svoje investície. Boli to bankové inštitúcie, ktoré v tejto lukratívnej polohe začali stavať svoje bankové domy (Živnostenská banka, Národná banka) spolu aj s luxusnými bytmi pre svojich zamestnancov. Na stavbu budovy YMCA bol použitý zahraničný kapitál.

Už vtedy bolo rozhodnuté aj o vytvorení parku z oboch strán budovy Národného domu, ktorý túto ulicu spríjemňuje. Neskôr takto vzniklo povestné bystrické korzo až po Urpín. Príprava výstavby Národného domu s redutou išla svojou cestou. Keď sa konečne mestskí páni dohodli na stavebnom programe, teda obsahu tohto objektu, bolo vypísaných niekoľko architektonických súťaží.

Zúčastňoval sa ich aj Emil Belluš a dosahoval popredné umiestnenia. Posledná vyzvaná súťaž bola vypísaná v roku 1926. Vyhral ju Belluš ako mladý architekt, iba tri roky po skončení svojich štúdií. K samotnej stavbe Frtús dodáva:

„Pri pohľade na architektúru tejto stavby si musíme uvedomiť historický kontext s dobou v ktorej vznikla. V našom prípade je to veľmi jednoduché a priam učebnicové. Stačí pozrieť sa na dve výrazné budovy v jej priamom okolí. Boli postavené v takmer rovnakom čase a aké sú odlišné. Národná banka pripomína klasickú taliansku palácovú architektúru, YMCA s jej eklektickou architektúrou napodobňuje a preberá rôzne historické slohy hmotovým členením a plastickým zdobením jej fasád. Belluš vytvoril budovu s inými – novými kompozičnými i tvaroslovnými princípmi.“

Bellušovým obľúbeným až imidžovým fasádnym materiálom je travertín, ktorý dominuje aj  na budove Národného domu. Sú ním obložené prevýšené prízemie s kaviarňou a piliermi akcentovaný predsadený spoločný vstup do opery i kaviarne. Budove to dodáva istú vážnosť i eleganciu.

Prestavby

V histórii Národného domu dochádzalo k častým prestavbám a úpravám podľa požiadaviek aktuálneho užívateľa. Prvé zásahy do stavby boli prevádzané už počas jej výstavby alebo krátko po nej. Okrem iných bol vybúraný otvor v podlahe hlavnej sály, ktorým bolo možné presúvať stoličky z hľadiska do suterénu. Takto mohla byť sála využitá aj na tancovačky. Pôvodne mala kapacitu spolu s balkónom a galériou až 900 divákov, z toho 200 stojacich. Pri dnešných normách je to podstatne menej.

Počas užívania budovy boli tlaky na zmeny stavby aj od prenajímateľov reštauračnej časti, zrušená bola napríklad kolkáreň v podzemí. Veľká prestavba sa udiala v roku 1935. Na vypracovanie projektov zorganizovali vyzvanú súťaž 4 architektov, medzi nimi aj Belluša, ale on súťaž neoboslal.

Ďalšia prestavba, bez vedomia a súhlasu autora, bola prevedená v 50. rokoch hlavne v zázemí divadla (povrazisko, skúšobne, strecha) a v interiéroch kaviarne. Je známe, že Belluš bol týmito prestavbami dosť znechutený. Relatívne najzachovanejší zostal strop hlavnej sály opery s pôvodnými kubistickými svietidlami a maliarska výzdoba českého maliara Františka Kyselu. Zachovala sa aj väčšina veľkorozmerných obrazov Júliusa Flachého, banskobystrického maliara s vedutami mesta a alegorickými výjavmi v kaviarni, foyeri a ďalších interiéroch.

Najnovšia prestavba po roku 2008 zo štátnych zdrojov sa dotkla hlavne zázemia javiska s povraziskom, skúšobní, prevádzkových priestorov a podkrovia, čím sa podstatne zlepšil užívateľský štandard opernej scény. Do foyeru opery bola v tom čase inštalovaná busta tvorcu Národného domu architekta Emila Belluša. Je to posledná a trvalá pocta tomuto výnimočnému človeku…