V osmičkovom roku pre ČSR i Slovensko si zároveň pripomíname aj významnú osobnosť, ktorej boli osmičky tiež dané do vienka. Veľká postava slovenskej histórie i kultúry Martin Rázus – ev. kňaz, básnik, spisovateľ i dramatik, politik a publicista – sa narodil 18. 10. 1888 vo Vrbici a zomrel 8. 8. 1937 v Brezne vo veku 48 rokov.

Pred 130 rokmi sa narodila veľká postava našej histórie

Tohtoročné 130. výročie jeho narodenia si postupne pripomenuli v Bratislave, Brezne i v Liptovskom Mikuláši. V pondelok 29. októbra sa k nim pridala i Banská Bystrica. ŠVK – Literárne a hudobné múzeum, Kuzmányho kruh a Odbočka Spolku slovenských spisovateľov pripravili slávnostný program, ktorý sa začal pietnou spomienkou pri jeho hrobe na ev. cintoríne a pokračoval vo veľkej sieni ŠVK v Lazovnej ulici.

Podujatie otvoril predseda Kuzmányho kruhu Ing. arch. Dušan Čupka. V úvode Miešaný spevokol Viliama Figuša Bystrého vedený dirigentom Petrom Bibzom zaspieval pieseň na slová Martina Rázusa „Hoj, zem drahá“ a zaznela báseň Vojačkova odobierka v podaní študenta ev. gymnázia Branislava Bibzu.

Nasledovala prezentácia PaedDr. Jany Borguľovej, ktorá ako literárna historička spracovala staršie i nové obrazové dokumenty o dotykoch Rázusa s Banskou Bystricou. Mgr. Zlata Troligová zasa doplnila informáciu o zastúpení tejto osobnosti v zbierkach LHM. Na záver zaznela Rázusova báseň Stretnutie v podaní profesionálnych interpretov – Ľudmily Swanovej a Alfréda Swana.

Prostredníctvom života Martina Rázusa a jeho jedinečného zástoja v našej histórii si prítomní zároveň pripomenuli aj ďalšie aktuálne výročia – storočnicu ukončenia I. svetovej vojny cez jeho básnickú tvorbu venovanú vojnovým hrôzam v zbierke To je vojna!, ale aj storočnicu vzniku ČSR. Martin Rázus sa totiž významne podieľal na formovaní slovenskej politiky v 30. rokoch 20. storočia ako poslanec Národného zhromaždenia a predseda Slovenskej národnej strany.

Martin Rázus

V jeho živote a tvorbe sa dokonale odráža osud národa v jedinečnom zrkadlení. Dodnes rezonuje obraz jeho detstva v románoch Maroško a Maroško študuje. O našej historickej i dobovej situácii sa možno veľa dozvedieť z románov Svety, Júlia, Odkaz mŕtvych, Krčmársky kráľ, Bača Putera, novelách Bombura a Surovcovci, z poézie silno rezonujú zbierky Z tichých a búrnych chvíľ, Hoj, zem drahá a ďalšie. Venoval sa aj náboženským reflexiám, literatúre pre deti či dramatickej tvorbe a publicistickej činnosti.

Na pomyselnej mape životného putovania Martina Rázusa (Vrbica v Liptovskom Mikuláši – Kežmarok – Bratislava – Edinburgh – Modra – Pribylina – Moravské Lieskové – Brezno) je Banská Bystrica zaznačená iba skromne, napriek tomu získala v súvislosti s ním oprávnenie pútnického miesta vďaka miestu jeho posledného odpočinku na ev. cintoríne v Lazovnej ulici.

Po prvýkrát vstúpil Martin Rázus do mesta pod Urpínom začiatkom školského roka 1902/03, keď sa tu chystal ako 14 – ročný absolvovať jeden ročník nižšieho gymnázia (umiestneného v súčasnej budove ev. gymnázia na Skuteckého ul. 5). Z tých čias sa zachovala skupinová fotografia celej triedy aj s učiteľom. Pretože v Banskej Bystrici v tom čase nebol prístupný vyšší stupeň gymnaziálneho štúdia, ďalšie ročníky gymnaziálneho štúdia ho zaviedli do Kežmarku, kde v roku 1907 zmaturoval.

Popri kňažskom povolaní a literárnej tvorbe bola dôležitým Rázusovým poslaním aj verejná politická činnosť, roku 1930 sa stal poslancom Národného zhromaždenia ČSR  ako predseda SNS. V tejto pozícii patrilo k jeho povinnostiam vystupovať na verejnosti, Banskú Bystricu ako jedno z významných miest nemohol vynechať. V zbierkovom fonde Horehronského múzea v Brezne sa zachovala fotografia z jedného takého verejného vystúpenia pri pamätnej tabuli biskupa Š. Moysesa na banskobystrickom námestí.

Literát

Martin Rázus sa však dostal do povedomia predovšetkým svojou literárnou tvorbou – poéziou i románmi. V čitateľskej verejnosti si získaval veľké uznanie za skvelé vykreslenie dobového spoločenského života so všetkými jeho pozitívami ale aj zápormi. K jeho najväčším priateľom a obdivovateľom patril básnik a redaktor Ján Smrek.

A práve od skúseného vydavateľa a redaktora si Rázus vypočul dôležitú radu – pri vydávaní svojich románov nezanedbaj finančnú stránku! V tom čase za rozsiahle romány tak Rázus získal na honorároch pozoruhodný obnos, ktorý neskôr dobre uplatnil. Treba však podotknúť, že viacero honorárov venoval na národné a cirkevné ciele.

Po pôsobiskách mimo nášho regiónu sa roku 1930 dostal Martin Rázus do tesnej blízkosti Banskej Bystrice – ako 41 – ročný bol zvolený za ev. v. kňaza v Brezne. Mesto s bohatou národnou históriou ho prijalo s otvorenou náručou, no každodenná vytrvalá  práca, intenzívna politická činnosť, literárna tvorba a starosť o rodinu ho oberala o fyzické sily, k čomu sa pridružili aj vážne zdravotné ťažkosti.

Hoci sa len blížil k päťdesiatke, začal uvažovať o skončení kňažskej služby. Rozhodol sa za honoráre z literárnej činnosti obstarať si rodinný dom v Banskej Bystrici, ktorú považoval za vhodné miesto pre svoje ďalšie pôsobenie.

Roku 1936 svoj plán konkretizoval a kúpil si dom v centre mesta na dnešnej Ulici E. Maróthy Šoltésovej 2 (v tom čase Za Sedriou 14) v tesnej blízkosti súdu. Tam mienil usídliť svoju rodinu (manželku a tri deti – Martina, Elenu a Vieru) a v pokoji tvoriť. Osud však rozhodol inak – rýchle zhoršenie zdravotného stavu mu privodilo predčasnú smrť.

Evanjelický cintorín v Banskej Bystrici

Zomrel v Brezne 8. augusta 1937. Jeho pohreb v metropole Horehronia 10. augusta bol nanajvýš dôstojný a podporený niekoľkotisícovou účasťou obyvateľov mesta a okolia. Dokonca čsl. rozhlas vysielal pohrebnú rozlúčku naživo a Lloydfilm Praha spracoval celú udalosť ako filmový dokument.

Rozhodnutie rodiny znelo – miesto jeho posledného odpočinku bude na ev. cintoríne v Banskej Bystrici aj s ohľadom na nutné opustenie breznianskej fary a presťahovanie sa do pripravovaného domu. Preto po pohrebnom obrade v Brezne boli jeho telesné pozostatky naložené na vlak a za veľkej pozornosti obyvateľov dedín pozdĺž trate odvezené do Banskej Bystrice.

Vlak zastavil na dnešnej malej stanici, odkiaľ sa mnohopočetný pohrebný sprievod odobral cez Národnú ulicu, námestie a Lazovnú ulicu do ev. kostola, kde sa konala pietna rozlúčka. Následne bol obradne pochovaný na ev. cintoríne. Hrob Martina Rázusa bol zásluhou mesta a rodiny dôstojne upravený a zďaleka priťahoval a dodnes priťahuje pozornosť. Okrem nápisu mena a dát narodenia a úmrtia svieti na ňom vlastné Rázusovo štvorveršie:

Ja už pod mohylou budem sniť – no čujne,

chápuc, že čo mrelo – rastie – ženie – bujnie.

A keď dôjdu vďační hrob môj popolievať –

precítim to, že pred´s hodno bolo trpieť, hodno bolo spievať!

Spolu s ním v hrobe odpočíva manželka Elena, rodená Zochová, ktorá ho nasledovala vo veku 53 rokov (†1946). Treba konštatovať, že Rázusov hrob sa nielen krátko po jeho smrti stal akýmsi pútnickým miestom, kde sa chodili klaňať významní predstavitelia slovenského národa, ale aj všetci, pre ktorých znamenal jedinečný príklad odovzdanosti všetkých síl v prospech malého národa a zápasu o jeho dôstojné miesto na mape ostatných národných spoločenstiev.

Záujem o osobnosť Martina Rázusa

Ten trvá dodnes, hoci boli časy, keď nebol z politických dôvodov žiaduci. Po februári 1948 prekážala predovšetkým jeho politická činnosť. Napriek prekážkam sa povedomie o Martinovi Rázusovi udržalo.

Príkladom môže byť podujatie Literárneho a hudobného múzea v Banskej Bystrici, ktoré sa konalo pri príležitosti 100. výročia spisovateľovho narodenia. Ako jediné na Slovensku pripravilo 18. mája 1988 dôstojné stretnutie s jeho literárnym dielom.

Po roku 1989 sa odkaz Martina Rázusa dočkal renesancie. Najdôležitejšie však je, že autor Maroška a ďalších literárnych diel dodnes priťahuje „vďačných, čo mu prichádzajú hrob popolievať“, ako to sám predpovedal v štvorverší na jeho hrobe.

Akosi bokom zostal ďalší osud jeho rodiny. Krátko po jeho smrti sa do nového domu v Banskej Bystrici presťahovala manželka a tri deti – Martin, Elena a Viera. Autorka tohto príspevku získala bližšie informácie od spisovateľovej vnučky – dcéry jeho syna Martina – doc. Ing. arch. Viery Lichardovej, PhD. Vo svojom archíve našla dobové fotografie rodinného domu, v ktorom žili, dokonca aj milú momentku manželky Eleny s dcérami v okne domu. Bola taká láskavá a vylovila v pamäti spomienky najbližších na ich život v meste.

Najstarší syn Martin v tom čase už študoval na lekárskej fakulte v Bratislave, dcéra Viera sa vydala za architekta Jána Svetlíka, dcéra Elena sa roku 1944 vydala za tajomníka a dramaturga Slovenského rozhlasu Gabriela Rapoša. Samozrejme, v čase druhej svetovej vojny to boli časy napäté, dramatické a premenlivé.

Búrlivé obdobie povstaleckých dní všetci prežívali v aktívne, zať Gabriel Rapoš sa stal vedúcim pracovníkom Slobodného slovenského vysielača, syn Martin už ako lekár sa vrátil do Banskej Bystrice s manželkou a ročnou dcérou Vierkou po bombardovaní bratislavskej Apolky a pomáhal v banskobystrickej nemocnici.

Rodina síce bývala v dome, ale dôkladnejšie zabezpečili aj pivničné priestory (zdvojili okná, aby sa v pivnici mohli skrývať). Po potlačení povstania musel lekár Martin Rázus na pokyn MUDr. Daniela Petelena vydať nemocnicu Nemcom a následne spolu s Gabom Rapošom odišli do hôr. Ich manželky sa snažili pomáhať aj tak, že v kočíku s malou Vierkou skrývali lieky a odovzdávali ich na dohodnutom mieste.

V najťažších chvíľach však odišli do Ľubietovej. V bystrickom dome zostala iba matka s dcérou Vierou, na byt im dokonca pridelili aj jedného nemeckého dôstojníka. Bezprostredná blízkosť sedrie im iste nepridávala na pokoji, diali sa tam veľké represálie, ktorých prinajmenšom zvukové efekty museli naháňať hrôzu.

Bolo veľkým šťastím, že sa všetci dožili oslobodenia a každý svojou mierou k nemu prispel. Žiaľ, krátko na to však manželka spisovateľa Elena Rázusová zomrela. Rodinné puto sa tým pretrhlo a potomkovia Martina Rázusa si postupne našli ďalšiu životnú cestu v Bratislave. Rodinný dom ešte istý čas prenajímali, ale v roku 1965 ho definitívne predali.