„Hor sa, bratia! Len otrok na tele i duši môže byť spokojný s dnešnými pomermi, ale človek na svet súci nikdy!“ (Ján Vesel, Zvolenské noviny, 8.septembra 1907)

Zvolenská ľudová banka

V rámci osláv 100.výročia vzniku Česko – Slovenska sa v pondelok 5. novembra 2018 z iniciatívy tamojšieho Lesníckeho a drevárskeho múzea konalo vo Zvolene spomienkové popoludnie venované osobnostiam, ktoré stáli pri vzniku a rozvoji prvého slovenského peňažného ústavu na území vtedajšej Zvolenskej župy – Zvolenskej ľudovej banky.

Jeho súčasťou bolo odhalenie pamätnej tabule na fasáde bývalej Zvolenskej ľudovej banky (dnes v nej sídli hotel Academic) na Hviezdoslavovej ulici ako aj pomenovanie lipového stromoradia na Námestí SNP vo Zvolene názvom „Lipy slobody“.

Vzácne stromy boli venované významným osobnostiam, ktoré sa zaslúžili o vznik a rozvoj banky, ktorá sa v dobe silnejúceho národnostného útlaku stala centrom hospodárskeho povznesenia a politickej aktivity slovenského obyvateľstva Zvolena a širokého okolia: Jánovi Veselovi, Viliamovi Paulínymu, Emilovi Rothovi, Ľudovítovi Medveckému a Vladimírovi Fajnorovi.

Ustanovujúce valné zhromaždenie Zvolenskej ľudovej banky prebehlo 1.mája 1902 v dome jedného z jej iniciátorov a zakladateľov Jána Vesela (môjho prastarého otca), ktorý stál na jej čele takmer dvadsaťdeväť rokov. Atmosféra v dome Veselovcov bola slávnostná a založenie banky vítané, no vtedajší predstavitelia mesta dali jasne najavo odmietavé stanovisko a zakladateľov banky označili za panslávov.

Napriek počiatočným obavám, vyplývajúcim z nízkeho kapitálového základu, sa novozaložená banka úspešne vyvíjala a postupne si zriadila filiálky v Detve, v Banskej Bystrici, v Dobrej Nive a v Slovenskej Ľupči, ako aj  expozitúry vo Zvolenskej Slatine, v Očovej, v Ľubietovej a v Hornom Tisovníku. Zameriavala sa predovšetkým na poľnohospodárstvo a drobné podnikanie, neskôr zasiahla i do sféry obchodu a priemyslu. V januári 1921 dostala nový názov Národná banka a jej sídlom sa stala Banská Bystrica.

Výrok Jána Cablka v publikácii Služba národu, že „slovenské peňažné ústavy a ich vedúci funkcionári boli faktormi, zveľaďujúcimi nielen národné hospodárstvo slovenské a napomáhajúcimi blahobyt slovenského ľudu, ale boli aj eminentnými faktormi slovenského národného politického vývinu“, v plnej miere vystihuje osobnosť a zástoje Jána Vesela.

Doktor Ján Vesel

Narodil sa 25.septembra 1862 v Radvani. Krstiacim kňazom bol Andrej Braxatoris, miestny farár. Aké symbolické – na dvore radvanskej fary dodnes stojí mohutná lipa, pod ktorou básnik Andrej Sládkovič  (vlastným menom Braxatoris) písal svoje poémy. Autor Maríny a Detvana teda krstil chlapca menom Ján Vesel.

Už ako mladý študent na gymnáziu v Banskej Bystrici sa zapojil do dramatického zápasu slovenskej inteligencie o zachovanie slovenskej identity. Tam zažil prvé príkoria, neskôr ho pre národoveckú neústupnosť vylúčili z lýcea v Bratislave. Ako sám uvádzal v spomienke na rozhovor s vtedajšími autoritami o svojej budúcnosti:

„…sypali sa mi na hlavu výčitky, že aj vo Viedni som bol predsedom panslávskeho študentského spolku Tatran, ale budú naklonení vyhovieť mojej žiadosti, keď podpíšem reverz, že v budúcnosti budem dobrým vlastencom (samozrejme maďarským), čo som rozhodne odoprel.“

Počas právnického štúdia pracoval tri roky ako pomocník advokáta Hanzlíka v Banskej Bystrici, po ukončení fakulty ho zamestnal vo Zvolene JUDr. Samuel Medvecký, brat spisovateľky Terézie Vansovej. Päť rokov bol koncipientom (do leta 1896), kým si nezaložil vlastnú advokátsku kanceláriu. V úzkom kruhu národne orientovaných Zvolenčanom bol jedným z vedúcich aktivistov a organizátorov.

Popri činnosti v bankovníctve patril Ján Vesel  medzi iniciátorov založenia a aj aktívnych prispievateľov spoločensko – politického časopisu Zvolenské noviny. Osvetová práca medzi ľudom a úsilie o jeho národné a hospodárske pozdvihnutie následne vyústili do zorganizovania vlastenecky cítiacich občanov zo Zvolena a okolia do okresného klubu Slovenskej národnej strany.

V národnom duchu písané články vyvolali pobúrenie a nenávisť maďarsky cítiacich župných a mestských pánov. Počiatočné dni prvej svetovej vojny ešte zradikalizovali nacionalistické vášne mnohých  Maďarov. Prvého augusta 1914 doktor Vesel počas návštevy Banskej Bystrice len – len že unikol lynčovaniu rozvášneným davom kričiacim, že „je to pansláv, zabiť ho treba“. (Udalosť je zachytená aj beletristicky, o. i. v knihe Jerguš Lapin od Ľuda Ondrejova.)

Na druhej strane, existencia slovenskej politickej platformy, slovenských novín a slovenskej banky znamenala, že slovenskí vlastenci vo Zvolene boli na konci vojny v roku 1918 na vznik Česko – Slovenska nielen organizačne, ale aj hospodársky pripravení. Po vzniku regionálnej Slovenskej národnej rady vo Zvolene sa práve z priestorov banky organizovalo prevzatie moci na miestnej úrovni, realizovalo stráženie a preberanie štátnych úradov, železnice a škôl a koordinovala činnosť s vznikajúcou centrálnou mocou. Banka financovala formou úverov ich chod v krízovom období až do postupnej normalizácie života v meste.

Po prevrate 28.októbra 1918 sa doktor Ján Vesel stal právnym zástupcom mesta Zvolen a pravotárom XIII. župy. Netúžil po závratnej kariére ani vysokých funkciách. Spolu s manželkou Kornéliou vychovali jedenásť detí – štyroch synov a sedem dcér. V roku 1922 sa rodina presťahovala do Banskej Bystrice, kde bol doktor Vesel ustanovený za verejného notára.

Spomienka na vzácneho človeka

Zomrel 22.marca 1931 v Banskej Bystrici. V spravodajstve o jeho pohrebe noviny Bystričan zaznamenali:

„Húfy ľudu zo Zvolena, z Bystrice, z okolia, ba temer z celého Slovenska vyprevádzali ho na poslednej púti. V evanjelickom chráme Božom, ako i pri dome a cestou spievali spevokoly…“

V pozostalosti rodiny sa nachádza aj spomienka syna Milana Vesela (jedného z trojice bratov, ktorí sa rozhodujúcou mierou pričinili o vznik Slovenského národného povstania, neskôr, čiastočne in memoriam, povýšených do generálskych hodností) na nebohého otca:

„Bolo v tých našich otcoch niečo, čo aj po toľkých rokoch vyvoláva v nás pocity úcty k nim a pocity hrdosti na nich. Mali v sebe nesporne väčší zmysel pre česť, zdravú národnú hrdosť, národné sebavedomie, vedomie povinnosti voči svojeti, mali v sebe niečo šľachetného, čo majú snáď len prenasledovaní a opovrhovaní. Mali by sme o tom hovoriť našim deťom, synovcom a neteriam, a tak ich viesť k povahovým hodnotám podľa vzoru a príkladu nášho skromného, pre vec národa a v prospech celku obetavého, nášho šľachetného otca.“

Čo k tomu dodať. Azda len úprimné poďakovanie paniam Ľubici Milanovej a Tatiane Figurovej z Lesníckeho a drevárskeho múzea vo Zvolene za po každej stránke vydarené podujatie, naplnené  nielen množstvom  historických informácií s aktuálnym presahom až do dnešných dní, ale i hlbokým ľudským a osobným rozmerom, ktorý dosiaľ rezonuje v srdciach účastníkov slávnosti, najmä však  potomkov a príbuzných ocenených osobností.