Príbeh vari najznámejšieho kráľa Uhorska Mateja Korvína (1443-1490) a matky jeho jediného syna Jána (1473-1504), nemanželského dieťaťa, má takmer rozprávkový priebeh, ktorý sa odohrával na území dnešného Rakúska, Maďarska a Slovenska.

O Matejovi Korvínovi bolo známe, že prežil niekoľko krátkych milostných dobrodružstiev. Dlhodobý milenecký vzťah prežil len s Barborou. Pritom treba uviesť, že kráľ bol trikrát ženatý.

Literatúra uvádza, že Mateja prvýkrát oženili s dcérou Ulricha Celjskeho Alžbetou (1441-1455) na jar v roku 1455. Nakoľko v tom čase bol Matej ešte v detskom veku, nevestu rodina poslala na výchovu na Huňadyovský dvor do Sedmohradska, kde predčasne  zomrela v septembri 1455 (podľa kanonického práva bol legitímny vek na uzavretie manželstva pre dievčatá dvanásť rokov a pre chlapcov štrnásť rokov).

Matej Korvín

Druhou manželkou, sa stala dcéra českého kráľa Juraja Poděbradského Katarína (1449-1464), s ktorou sa Matej oženil 1.mája 1461. Bola to podmienka jej otca na navrátenie Mateja do Uhorska u ktorého bol rukojemníkom. Kráľ s  hlbokým žiaľom prijal v roku 1464 správu o smrti svojej manželky a ich dieťaťa pri predčasnom pôrode po páde s koňa.

Trvalo ďalších dvanásť rokov, kým si našiel novú manželku v osobe Aragónskej princeznej Beatrix a v decembri v roku 1476 sa s ňou oženil (v zastúpení sa prvý obrad konal už v máji v roku 1475).

Po roku manželstva sa dozvedel ďalšiu neradostnú novinu. Beatrix mu nikdy neporodí následníka trónu. Táto neočakávaná udalosť spôsobovala vážne trhliny vo vzťahu kráľovského páru a viedla Mateja k radikálnej zmene v dynastickej stratégii. Bol si vedomý toho, že legitímny dedič trónu nebude a v zálohe je dedič –  nelegitímny nemanželský syn Ján Korvín,  ktorého priviedla na svet  Barbora.

Beatrix a Matej Korvín

1. Samotný otec si však uvedomoval, že uhorské dejiny takúto skúsenosť nemajú – nebol zvolený v minulosti za kráľa nemanželský syn. Pre ľavobočkov v kráľovských rodinách bola určená cirkevná dráha a aj s Jánom sa pôvodne počítalo ako s rábskym biskupom.

K tomuto plánu záporne pristupovala aj  samotná  kráľovná Beatrix, pretože bola presvedčená, že  po manželovej smrti sa môže ujať vládnutia sama. Pritom podobne ako v prvom prípade, žena v Uhorsku nikdy nevládla. Matej na margo Beatrix napísal:  

„Kráľovná sa snaží o niečo, čo v žiadnom prípade nemôžeme urobiť. Chce dosiahnuť, aby sa stala naším následníkom na tróne… Uhorský národ je však skôr ochotný dať sa vyzabíjať do posledného človeka, než trpieť vládu ženy…  Úprimne povedané, kráľovnú nemá náš ľud v obľube a ani sa nesnažila získať si sympatie. Nechce počuť rozumné dôvody, ale dňom a nocou nás ruší a žiada, a to nielen prosbami, ale aj plačom, lamentovaním a hašterením, aby sme ju určili za nášho nástupcu.“

Ján Korvín

2. Ďalším negatívnym faktorom týchto zámerov bol postoj rakúskeho vojvodu a rímskeho cisára Fridricha III. z habsburského rodu (1415-1493). Už rok po Matejovom zvolení (1458) za uhorského kráľa, časť uhorskej šľachty ho zvolila za Matejovho protikráľa. Po spoločných rokovaniach oboch panovníkov vo Viedni v roku 1463, podpísali obidve strany dohody, z ktorých o. i. vyplynulo, že ak Matej nebude mať legitímneho následníka trónu, po jeho smrti získajú právo na obsadenie uhorského trónu Habsburgovci.

K ďalším spoločným rokovaniam došlo v roku 1470. Práve počas nich  sa zoznámil Matej s Barborou. Rokovania sa nevyvíjali podľa Matejových predstáv, preto Viedeň náhle opustil. Ale neodišiel sám. Do Budína cestovala aj Barbora málo známa, mladá a pôvabná meštianka so Steinu, dvorná dáma Fridricha III. kde 2. apríla 1473 priviedla na svet Matejovho syna  Jána. Šťastný otec sa začal starať o svoje klenoty. Presviedča nás o tom tento dokument zachovaný  v archíve  mesta Banská Bystrica  – darovacia listina kráľa Mateja Korvína Barbore z 13. novembra 1473.

Beatrix

Zachovaný dokument predstavujeme v plnom znení Diosgyör 13. novembra 1473:

„My Matej, z Božej milosti kráľ Uhorska, Čiech atď. vyhlasujeme verejne týmto listom všetkým, ktorých sa to týka: keď sme  sa asi pred štyrmi rokmi vybrali do Rakúska k najjasnejšiemu kniežaťu pánu Fridrichovi, rímskemu cisárovi, nášmu milému otcovi, tu predstúpili pred nás otec, matka a príbuzenstvo šľachetnej pani Barbory, dcéry Hansa Edelpöcka zo Steinu, a dali nám pocítiť, ako oddane nám slúžili v dôležitých našich veciach a v časoch núdze, ktoré nám boli nemilé, a ako nás vyzdvihovali. Je preto primerané  a správne, aby sa ich rod milostivo zaopatril kráľovskými darmi.              

Preto sme sa chceli odvďačiť menovanej pani Barbore, ktorá zdobená prirodzenými cnosťami a s vyberaným  správaním objavila sa potom pred nami a bola užitočná vo zvláštnych veciach nášho Uhorského kráľovstva, teda správala sa tak, že sa nám jej cnosť veľmi zapáčila. A týmto podnietený k udeleniu našich kráľovských darov, zvážili sme uvedené dôvody a z kráľovskej dobroty a obzvláštnej milosti, aj za zásluhy jej otca a matky, po zrelom uvážení a s plným vedomím urobili sme milosť  menovanej pani Barbore, všetkým  jej dedičom a potomkom sme z našich rúk dali a udelili, dávame a udeľujeme: kamenný dom v našom meste  Banskej Bystrici a baňu v horách, nazývanú „Nová štôlňa“ (Newstollen), jeden majer v rámci opevnenia (czawnen) spomínaného mesta, ďalej dediny Jakub, Podlavice, Riečka, Majer, Uľanka a Zvolenské Nemce, ležiace vo Zvolenskej župe a patriace k spomínanému domu, so všetkými a akýmikoľvek ich úžitkami a príslušenstvom, poliami obrobenými i neobrobenými, lúkami, pastvinami, lesmi, stromami, kopcami i dolinami, vodami, potokmi, rybniskami, rybníkmi, mlynmi a mlynskými náhonmi, všeobecne tiež všetky úžitky a príslušenstvo, ktoré ku každému z nich podľa práva a oddávna patrili a patria, všetkými a akýmikoľvek hranicami, hraničnými kameňmi a označeniami. (Tieto majetky) má podľa práva, večne a neodvolateľne mať a vlastniť, ale tak, aby sa tým nenarušovali práva nikoho iného. (Toto všetko dávame na známosť) obsahom tejto listiny, ktorú sme nechali vyhotoviť v privilegiálnej forme a bude predložená osobitne.

Dané v Diosgyöri, na deň svätého Brikcia, biskupa a spovedníka, po narodení Krista v roku 1473, v šestnástom roku nášho panovania v Uhorsku, piatom roku v Čechách.“

Ide o neoverenú kópiu(text o banskobystrickom majetku) písanú ručne v druhej polovici 15. storočia, ktorej pravosť potvrdzuje testament Barbory z 13. septembra 1491 nájdený v Rakúsku počas druhej svetovej vojny.

Kráľ Materj Korvín

3. V testamente sa okrem iného píše: „Môjmu milému synovi a pánovi vojvodovi Jánovi (Korvínovi) odkazujem môj dom v Banskej Bystrici Newnsol, ktorý mi kúpil môj pán kráľ a vydal o tom spečatenú listinu uloženú u môjho manžela a bol o tom urobený aj zápis v banskobystrickej mestskej knihe. List papiera s nemeckým textom Korvínovej darovacej listiny, zachovaný v archíve mesta Banskej Bystrice, je takto buď nemeckým prekladom spomínanej kráľovskej listiny alebo  odpisom spomínaného zápisu v banskobystrickej mestskej knihe, ktorá pri požiari mesta v roku 1500 zhorela“.

To však nebolo všetko. Barbora musela Budín opustiť po svadbe Mateja s Beatrix  Aragónskou a malý princ sa dostal do výchovy babičky Alžbety Siládiovej (1410 -1483). Potom ako sa Matej dozvedel o neplodnosti svojej novej manželky, syn Ján sa vrátil na hrad, kde dostal kráľovskú výchovu a rozsiahly nemovitý majetok.

Pritom Matej nezabudol na jeho matku. Na cestu do nového života jej pribalil nemalý balík peňazí,  z ktorého si  Barbora kúpila hradné panstvo Enzersdorf a ako bohatá nevesta sa vydala za bližšie neznámeho šľachtica Fridricha, ktorý začal na základe manželky používať priezvisko von Enzersdorf. V novej rodine Barbora porodila dve deti. S Matejom sa stretávala aj potom ako musela opustiť Budín. Jednak v Banskej Bystrici  v roku 1479 a 1481 a v Rakúsku na jej hrade v rokoch 1482 a 1484.

Po Matejovej smrti a zvolení českého kráľa Vladislava II. za uhorského kráľa, Barbora manžela opustila a vstúpila do kláštora v Klosterneuburgu. 13. septembra 1491 napísala závet, v ktorom banskobystrický majetok zanechala svojmu synovi Jánovi. Zomrela v kláštore  7. februára v roku 1495.

Erzensdorf

Kamenný dom v Banskej Bystrici

Poznáme ho skôr pod názvami: kráľovský dom – domus regia; Unterhaus – Dolný dom; Komorský dom – Komorský dvor – Kammerhof – Kamara udvar, Uhorské kráľovské lesné riaditeľstvo,  Lesy Slovenskej republiky š. p. Generálne riaditeľstvo.

Bol jeden z prvých kamenných domov v B. Bystrici, ktoré boli postavené ma prelome 13. a 14. storočia a tvorili sústavu vežových domov v stredovekom meste. Tieto vežové domy okrem obytnej funkcie  plnili aj fortifikačnú  a stali sa  základom topografie formujúceho  sa mesta.

Prvým známym vlastníkom Domu č. 8  bola v roku 1326 rodina Karlovcov. Ich vlastníctvo trvalo do roku 1425. Peter Ratkoš tvrdí, že Caroli je potomok prvého richtára Ondreja, ktorému patril tento dom počas jeho života a Unterhaus – Dolný dom považoval za Ondrejovo sídlo ( Ak berieme do úvahy fakt, že súčasťou Námestia v stredoveku boli domy č. 1 – 9 a č. 2 – 8 v Dolnej ulici, tak komorský dom bol uprostred Námestia).

Kammerhof

Aviticitný zákon Ľudovíta I. z roku 1351 umožnil získať dom v prospech kráľa Žigmunda(1385-1437), ktorý ho venoval svojej druhej manželke Barbore a neskôr  tesne pred smrťou (1437) jej ho odobral a tak sa dostal  do rúk uhorského kráľa Albrechta I. a po jeho smrti  (1439), jeho manželky Alžbete  v roku 1442.

Po jej smrti sa vracia do rúk banskobystrickej podnikateľskej rodiny Jungovcov, ktorá ho predala  v roku 1466 Jánovi Ernstovi. Ernstovcov vyvlastnil v roku 1473 Matej Korvín a venoval ho Barbore Edelpöckovej. V roku 1491 sa dostáva testamentárne do vlastníctva  syna Jána Korvína.

Kamenný dom

Súdnou cestu bol Jánovi Korvínovi odobratý a vrátený synom Jána Ernsta  v roku 1494, ktorí ho prenajali Thurzovsko – fuggerovskej mediarskej spoločnosti (TFMS) do roku 1546. Od tohto roku sa stal vlastníctvom uhorského kráľa Ferdinanda I., ktorý ho nechal riadiť banskou komorou zriadenou v Banskej Bystrici v roku 1546.

Odvtedy získal pomenovanie komorský dom. Banská komora zanikla v roku 1851. S týmto úradom splynula banská komora v Banskej Štiavnici už v roku 1751. Až 7. 1. 1871 bolo zriadené (po predchádzajúcom súhlase panovníka) Riaditeľstvo štátnych majetkov v Banskej Bystrici, ktoré začalo svoju činnosť 1. 3. 1871 v Banskej Štiavnici a od 1.7.1871 v Banskej Bystrici.

Bane v Španej Doline

4.  Ministerstvo  financií v Uhorsku 27. 12. 1880 zrušilo Riaditeľstvo štátnych majetkov a jeho činnosť prevzalo 1. 1. 1881 Riaditeľstvo štátnych lesov v Banskej Bystrici (Uhorské kráľovské lesné riaditeľstvo).

Pre tento úrad Július Wälder vyprojektoval novú budovu. Stavbu v rokoch 1914 – 1916 realizoval banskobystrický staviteľ Juraj Hudec, otec známeho architekta Ladislava Hudeca. Budova, v tom čase Riaditeľstvo Uhorských kráľovských lesov v Banskej Bystrici, bola jeho poslednou verejnou stavbou.

Dnes tu sídli štátny podnik Lesy Slovenskej republiky Generálne riaditeľstvo. Najrozsiahlejšia a najlepšie zariadená budova v meste sa stala v minulosti vyhľadávaným miestom pre ubytovanie vzácnych hostí: Mateja Korvína, Gabriela Betlena, Františka Jozefa II. a Leopolda II.

Okrem menovaných obcí  v donačnej liste kráľa Mateja, podliehal  komorskej komore majer v Hornej ulici nachádzajúci sa za mestskou bránou a hospic Sv. Alžbety s príslušenstvom v Dolnej ulici  do roku 1544.

Budova Štátne lesy SR