Koncom tohto marca sme si mali aj v našom regióne dôstojne pripomenúť 200 rokov od narodenia jedného z najväčších slovenských poetov – Andreja Sládkoviča (1820 – 1872). V príprave bolo niekoľko väčších i menších podujatí, tie sa však s ohľadom na nákazu koronavírusom nateraz odkladajú.

Dúfajme, že aj s odstupom času „zaberú“ a dožičia nám precítiť veľkosť tohto štúrovského básnika, národného barda, spoluzakladateľa Matice slovenskej, dušpastiera ev. a v. cirkvi a najmä veľkého človeka. Zanechal nám tu nezameniteľné dielo – veď kto by nepoznal Marínu či Detvana! Náš pohronský slávik prežil záverečnú časť života na radvanskej fare.

Listujúc v monografii Radvaň (Sklenka, V. – Pecník, M. a kol., Banská Bystrica 2014, s. 258) sa tam možno dočítať rôznorodé zaujímavosti z jeho života, od rodinných až po etické a morálne zásady. A hoci nežil v našej komunikačne presýtenej dobe, keď si možno anonymne a beztrestne v diskusiách „udrieť“ bez báne a hany, aj on čelil podobným výzvam.

A reagoval na ne so cťou! Pripomeňme si to prostredníctvom Sládkovičovho životopisca, banskobystrického stredoškolského profesora Ľudovíta Grossmanna, jedného z jeho najbližších priateľov. Ten nám v životopise básnika pripomenul toto:

„Jeho duch túžil po vyššom, ideálnejšom živote, on považoval vzdelanosť a osvetu svojho ľudu za tú najistejšiu a najvýdatnejšiu zbraň, ktorou možno víťazstvo práva a pravde slovenskej vydobyť. A preto ani do žiadnych politických časopisov, aspoň od roku 1860 nedopisoval, nikdy nebol priateľom satirických listov, zvlášť nerád mal,  keď sa v nich bez podpisu dopisovateľa mena, alebo pod vymysleným menom na osoby nápady robili.“

Ďalej pokračoval:

„Ak z tých, ktorí v našich národných časopisoch – už či zaslúžene, či nezaslúžene – príkrejšie nápady podstúpili, niekto trpkú rozpomienku na Sládkoviča v domnení, že on to bol, čo takýto nápad na jeho osobu urobil, toho dobrým svedomím môžem ubezpečiť, že sa v tom veľmi mýli, a že Sládkovič nikdy ani len litier bez podpisu svojho mena tlačou nezverejnil. Za to môžem ručiť, ja, ako taký pred ktorým Sládkovič žiadneho tajomstva nemal a s ktorým všetko zdeľoval, čo verejnosti podával.“

Sládkovič vo svojej šľachetnej duši preciťoval každú krivdu, ktorá sa na iných páchala, hoci to bol aj človek z opačného názorového spektra. Ľudovít Grossmann k tomu dodáva:

„Ako bol vždy neohrozeným bojovníkom za pravdu, tak keď bojoval, bojoval len proti zásadám a nie proti osobám, a keď napádal, napádal len zámery práva v pochybnosť uvádzajúce a šliapajúce a nie osoby. Ba bol som svedkom, keď sa svojho vôbec známeho protivníka práve ešte ujal a ho zastal, hovoriac: To naskrze nemôžem dopustiť, žeby sa tak vzdelaný muž natoľko mohol zabudnúť.“

Tieto slová sa vzťahujú hlavne na slovenský satirický časopis Černokňažník, kde sa písalo aj o Antonovi Radvanskom a o pomeroch v mestečku Radvaň.    

Nuž aj to nám Andrej Sládkovič z hlbín predchádzajúcich storočí odkazuje! Mali by sme si na to spomenúť aj v tejto povolebnej názorovej prietrži, keď politickému protivníkovi bez rozpakov siahame na ľudskú dôstojnosť, tým viac ako inokedy ukazujeme vlastnú (bezmennú)  nepeknú tvár…

Napokon, básnik o nás Slovákoch vedel svoje – prečo by inak hovorieval o „špatokrásnom“ ľude a napriek tomu nám veril. To sme sa naozaj za tie desaťročia nikam neposunuli?