Pred 53 rokmi v noci z 20. na 21.augusta  1968 obsadili socialistické Československo  vojská Varšavskej zmluvy. Následná normalizácia na dlhých dvadsať rokov zadusila slobodu a demokraciu v našej vlasti, komunistický režim mnoho statočných ľudí pripravil o prácu a slušný život, niektorí za slobodu zaplatili životom.

Okupácia Československa

Inváziu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, známa aj ako operácia Dunaj, uskutočnili armády našich vtedajších spojencov  na čele so Sovietskym zväzom, Maďarskom, Poľskom a Bulharskom. Vojská NDR sa síce na inváziu tiež pripravili, ale v poslednej chvíli bola ich účasť odvolaná z Moskvy.

Invázne vojská na územie ČSSR vstúpili 21. augusta 1968 a obsadili väčšinu strategických miest v krajine. Operácie sa zúčastnilo asi pol milióna vojakov a okolo 5 000 tankov, velil im sovietsky armádny generál I.G. Pavlovskij.

Verejnosť v priebehu prvého týždňa vyjadrovala silný odpor k takémuto jednaniu spojeneckých krajín, sama však nebola schopná jednať. V priebehu invázie bolo zabitých pri potýčkach s intervenčnými jednotkami alebo v dôsledku nehôd prišlo o život 108 Čechov a Slovákov.

Dôsledkom vpádu bolo potlačenie česko-slovenského pokusu o reformu socializmu, obrodného procesu známeho ako Pražská jar. Došlo k zatknutiu a internácii vedúcich česko-slovenských predstaviteľov Alexandra Dubčeka, Jozefa Smrkovského, Oldřicha Černíka a ďalších.

August 1968 v Banskej Bystrici očami rozhlasáka

O tom, ako to v auguste 1968 vyzeralo v Banskej Bystrici, svedčia historické fotografie z Ústavu pamäti národa a spomienky dlhoročného redaktora Slovenského rozhlasu v Banskej Bystrici Fedora Mikoviča z ktorých vyberáme:

„Novinári a spisovatelia, ktorí za svoj názor platili krutú existenčnú daň, sa v tom nekonečne malom momente SLOBODY rozhodli konať, síce proti vôli mocných nášho vtedajšieho sveta, ale zato v hlbokom súlade s nezvrátiteľnou dejinnou pravdou.

Prvou úlohou okupantov bolo, popri internovaní politických predstaviteľov ČSSR, aj obsadenie desiatich štúdií Čs. rozhlasu. Bratislavské a košické štúdio prestalo vysielať už v prvý deň okupácie okolo deviatej hodiny ráno. Banskobystrické štúdio, postavené na okraji mesta, nedokázali sovietski vojaci objaviť hneď po vpáde do sídla kraja.

Sovietski vojaci prišli do štúdia v Banskej Bystrici až tesne pred polnocou, teda 24 hodín po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie. Banskobystrický rozhlas sa po celodennom vysielaní rozlúčil s poslucháčmi hymnickou piesňou Kto za pravdu horí. Všetci sme museli ihneď opustiť svoje pracoviská, rozhlas zostali strážiť  vojaci.

Pred kolektívom banskobystrického rozhlasového štúdia tak vyvstala historická úloha – po celý deň prinášať slovenskému poslucháčovi pravdivé a aktuálne informácie o dramatických udalostiach v republike.

Vtedy, toho pamätného 21. augusta 1968, sa banskobystrické štúdio po 24 rokoch opäť stalo rozhlasovým srdcom Slovenska. Ako jediné bolo ostrovom slobodného slova v okupovanom mori. Celkom logicky a historicky kontinuálne do vysielania vstupovalo ako za Povstania v roku 1944 slovami: „Hlási sa Slobodný slovenský vysielač Banská Bystrica.“

V druhý deň okupácie sme vysielali pomocou krátkovlnného vysielača z Posádkovej správy. V tretí deň riaditeľ vysielača Ján Like sprostredkoval vstup do Rozhlasovej štafety, ktorú pre celé Československo koordinovalo pražské rozhlasové centrum.

 Postupne sme vysielali z ďalších utajovaných pracovísk zriadených vo vtedajšej Priemyselnej škole elektrotechnickej, Strednom odbornom učilišti spojov, Zosilňovacej stanici a napokon v Krajskej správe spojov. Príspevky sa zhromažďovali v redakcii, ktorú viedol šéfredaktor Viliam Mráz za pomoci korešpondentky Júlie Drahošovej. Odtiaľ ich na ilegálne pracoviská doručili vodiči Miroslav Mičev a Viliam Snopko, ale aj ďalší pracovníci štúdia.

Na ilegálnych pracoviskách sa striedal v turnusových službách celý kolektív techniky pod vedením Štefana Ivančíka. Z redaktorov sa na živom vysielaní Rozhlasovej štafety podieľali: Ján Baláž, Imrich Čierny, Milan Jurčo, Fedor Mikovič, Zdeno Oravec, Štefan Turňa, pražská redaktorka Soňa Mlčochová a Ota Plávková. Hlásateľsky vypomáhali Lýdia Faksová, Hana Kútiková a Milina Vlnová.

Do Banskej Bystrice prichádzali správy o pohybe okupačných vojsk z celého Slovenska. Žiaľ, aj správy o prvých obetiach, a tak štúdio vysielalo výzvy, aby sa občania zdržali zbytočných provokácií.

Ľudia telefonovali, posielali telegramy, prichádzali do štúdia osobne. Vyjadrovali svoje rozhorčenie nad brutálnym potlačením pokusov o demokratizáciu spoločnosti, ale aj podporu internovaným predstaviteľom Československa. Spravodajstvo štúdia dopĺňali vstupy pražského rozhlasu, ktorý v tom čase vysielal už z ilegálnych pracovísk.“

Invázne jednotky zostali v našej krajine až do roku 1991. V okolí Banskej Bystrice  boli sovietski vojaci umiestnení na Sliači a vo Zvolene.

Spomienky Bystričana na rok 1968 a normalizáciu

Okupácia v roku 1968 podľa pamätníka Ľubomíra Motyčkuzadusila takú podporu socializmu, akú žiadna krajina dovtedy ani odvtedy nemala. Skôr bola ohrozená idea dogmatizmu, nie demokratického socializmu.

Myšlienky letia. Pozerám si fotku suda na tanku pred poštou v Banskej Bystrici s nápisom wermacht 1944 – ešte vojnová korisť Červenej armády. Pozerám si letáky Hlasu Dubčekovej mládeže: „Lenin zobuď sa, Brežnev sa zbláznil.“ Alebo: „Vítame hostí zo Zväzu sovietskych fašistických republík.“

Kto si dnes ešte spomenie na Bystričana, šéfa skupiny Petra Šperku. Z budovy, kde bola redakcia denníka Smer a kde dnes sídli strana Smer, pri starom Priore, sme utekali, keď nám na okná mierili guľomety a dôstojník meral čas vyhradený na odchod.

Ľudia sú nepoučiteľní. Túžba po násilí, stalinizme či fašizme sa vracia. Ešte v októbri 1989 kričal na mňa funkcionár KSS, že teória zostreného triedneho boja od Stalina nie je prekonaná.

Bol to pre mňa strašný šok. Pred obchodmi stáli dlhé rady ľudí, každý mal zapnuté rádio a s napätím počúval, ako vojská Varšavskej zmluvy obsadzujú Československo.

Predchádzalo tomu obrovské nadšenie, nárast aktivity občanov, nádej na lepší život. Z väzníc sa dostala väčšina politických väzňov, nahlas sa hovorilo o zločinoch stalinizmu. Mnohí ľudia mali ešte v pamäti hrôzy vojny. A tu zrazu tanky. Niečo ako blesková vojna nemeckých fašistov na začiatku 2. svetovej vojny.

Chvíľu sme vydržali. Ilegálne vysielal rozhlas, zvlášť hrdinsky za zachoval ten bystrický, chvíľu sme robili letáky a pod tlakom na pokoj, že dohoda sa nájde, sme sa postupne dostali do stavu čakania. Ešte prišlo veľké vzopätie, keď sa upálil Palach a keď naši hokejisti porazili sovietov. Námestie v Banskej Bystrici sa ešte naplnilo na prasknutie v čase osláv SNP v roku 1969, aby privítalo Dubčeka a vtedajšieho prezidenta Ludvíka Svobodu.

Mohli sme urobiť viac? Americký prezident v tom čase odišiel hrať golf alebo tenis A len medzi dverami povedal, aby kancelária poslala protest. Sféry vplyvu boli dané, nikto si nechcel páliť prsty kvôli nejakému Československu. Západu to dokonca vyhovovalo.

Šok z okupácie bol obrovský. Taký, že ho odsúdili aj komunistické strany Talianska, či Francúzska. A aj tak začali upadať. Komunizmus sa stal nedôveryhodný. A takí nemeckí sociálni demokrati ideologicky úplne vyškrtli marxizmus zo svojho hodnotového systému.

U nás nastúpila normalizácia. Spojená s previerkami. Bolo treba sypať si popol na hlavu, legitimizovať okupáciu. A to si už, po robení letákov v auguste, pamätám, ako niečo absurdné a ponižujúce. Ešte sme si nahovárali, že to nič, v jednom bode navonok ustúpime. Lenže prišiel bod druhý, tretí. Až si človek nakoniec uvedomil, že ho majú presne tam, kde chceli.

Niektorí postupne dvíhali hlavy, iní sa naučili len a len uhýbať. Dostali sa k lukratívnym rekreáciám, dokonca aj v kapitalistickej cudzine, mali lepšie a väčšie byty, kontakty v obchodoch, učili sa hrabať pre seba. A to bol, o čom sme ešte ani netušili, nemorálny základ budúcej elity po roku 1989.

Rok 1968 sa niesol s nami. Ešte raz, počas generálneho štrajku v roku 1989, sa  námestie naplnilo tak, ako keď tam pred rokmi prišiel Dubček. Ale inak, boli nadšenci, boli i tí, ktorí neustúpili ani o krok a znášali za to dôsledky, ale akoby zrazu vyhrávali tí, ktorí zacítili šancu.

Počul som dokonca aj vetu. „Aj ty by si kradol, keby si mohol.“ Slová ako morálka a česť sa vytratili z našich slovníkov. Ostali sme zlomení po auguste 1968? Príliš sme si zvykli, že aj tak nič nezmeníme, že sa len musíme podriadiť šíriacemu sa zlu?

Svet sa v každom prípade stal zložitejší. A prišli i dobré veci. Taká občianska aktivita, ako je v súčasnosti, nikdy nebola. Postupne sa ľudia naučili hrdo nosiť svoje kroje, stáť si za svojim slovom, čestne zápasiť o prežitie. Ale, ešte stále to nie je ono. V chudobnejších regiónoch majú robotníci neraz pocit, že sú novodobí otroci v rukách pyšných zamestnávateľov. Morálka stále nie je súčasťou našich sŕdc a nášho svedomia.

Zložitý svet prináša zložité otázky a k nim aj jednoduché, ľahko zrozumiteľné, pivné, odpovede. Cynickí vodcovia jednoduchosti a nenávisti, opäť manipulujú s ľuďmi. A čo my? Ustúpime ako v roku 1968? Necháme sa znormalizovať? Krôčik po krôčiku uveríme zlu?

Potrebujeme pravdu a morálku. Potrebujeme zo spoločnosti postupne odstraňovať nahromadenú špinu. Krok za krokom. Tak, aby sa u nás zase raz neusadilo zlo, ale aby sme ho vyhnali. Zo spoločnosti i z našich sŕdc.

Ľubomír Motyčka