Motto Alexandra Dubčeka: „Mojím hriechom bolo a je, že som vtedy aj teraz chcel ísť inou cestou. Preto ma očierňujú a ohovárajú. Náš národ však najlepšie vie, kto v našej krajine má pevné názory… Nikdy sa natrvalo nepodarí skryť pravdu… Myslím si, že Východ a Západ si musia nájsť k sebe cestu. Je to v záujme a pre dobro celého ľudstva.“

Pred pár rokmi v jednej ankete Slováci a Slovensky označili za najvýznamnejšie osobnosti v dejinách slovenského národa Milana Rastislava Štefánika, Ľudovíta Štúra a Alexandra Dubčeka. Každý z nich pôsobil v inej dobe a každý z nich svojou aktívnou politickou, ale i inou prácou mal významný podiel na spoločenskom rozvoji slovenského národa v kontexte demokratických princípov.

Zaujímavosťou však je, že každý z nich zomrel za dosiaľ nevysvetliteľných okolností. A Alexander Dubček sa zasa zhodou okolností narodil v Uhrovci v tom istom dome ako Ľudovít Štúr.

Alexander Dubček je vnímaný ako politik s víziou spoločnosti s „ľudskou tvárou“ na demokratických základoch. Aj keď jeho veľký sociálny experiment zaznamenal aj určité chyby a omyly, predsa len jeho zámer zmeniť spoločenskú, politickú a hospodársku situáciu vo vtedajšom Československu prostredníctvom akčného programu, ktorý do dejín vošiel ako Pražská jar, mal mimoriadnu odozvu nielen doma ale aj v zahraničí. K týmto snahám A. Dubček 16. mája 1968 poznamenal: „Náš program vychádza z presvedčenia, že človek a vôbec ľudstvo je schopné svet nielen spoznať, ale ho aj zmeniť.“ To je najvýstižnejšie posolstvo  Pražskej jari aj pre súčasnosť.

Dubček v Banskej Bystrici

Alexander Dubček a Banská Bystrica

V súčasnosti možno už málokto vie, že jeho životné osudy sú späté aj s Banskou Bystricou, kam prišiel s rodinou v januári 1953. V tom čase ho povýšili do funkcie krajského tajomníka Komunistickej strany Slovenska (KSS). Bola to zásluha Ľudovíta Benadu, priateľa Alexandrovho otca.

Pre Dubčeka to bola výzva nielen k plneniu nových úloh, ale lákalo ho aj mesto Banská Bystrica, kde sa uskutočnili výrazné aktivity pre ozbrojené vystúpenie slovenského národa proti fašizmu koncom leta 1944. Z hľadiska rodinného života ho po Bratislave, kde mu chýbala príroda, spolu s manželkou potešili možnosti byť častejšie v lone hôr a dolín stredného Slovenska.

Na bývanie im pridelili staršiu dvojposchodovú vilku neďaleko Hrona, pri ktorej bola záhrada, kde domovník choval sliepky a barance, z ktorých mali najväčšiu radosť synovia Pavol a Peter. Okrem toho s rodinou voľný čas trávil na výletoch do Nízkych a Vysokých Tatier. Rád si zahral aj futbal, čomu sa mnohí čudovali, že krajský tajomník strany sa správa ako obyčajný človek.

Uvedené potvrdil aj prof. Ivan Laluha, Dubčekov blízky priateľ a spolupracovník, vyjadrením, že keď „…som ako chlapec a študent trávil čas u svojej tety (pozn.: v Dolnej Mičinej) (…) mi kamaráti vraveli, že v Banskej Bystrici je jeden papaláš, a to ti je celkom normálny chlap. Zahrá si s nami futbal, vypije si pivo, porozpráva sa, ako žijeme.“

Sprava Ivan Laluha a Alexander Dubček

Aj takéto skutočnosti ho úplne odlišovali od iných straníckych funkcionárov, ktorí mali k ľuďom odmeraný prístup.

V Banskej Bystrici ho pohltila politická práca, ktorej cieľom mali byť jeho politické kroky pre zlepšenie prebiehajúcej industrializácie a nápravy združstevňovania. Tieto nové úlohu ho vtiahli do kolobehu návštev mnohých jednotných roľníckych družstiev, kde diskutoval s ľuďmi o problémoch napríklad pri žatvách, ale absolvoval aj množstvo kontrolných dní v nových továrňach a pri otváraní prevádzok, odovzdávaní bytov, ciest, nových úsekov železníc.

Pre A. Dubčeka to prvá vážnejšia funkcia, ktorá preverila jeho politické schopnosti a predovšetkým ho naučila hľadať cestu k ľuďom, robiť kompromisy, ale byť aj neústupčivý.

Z Banskej Bystrice odišiel roku 1955, keď bol vyslaný na stranícku školu do Moskvy. Po jej vyštudovaní prišiel roku 1960 do Prahy ako tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Československa (KSČ) pre priemysel. Popri politických úlohách zameraných na priemyselnú oblasť sa z pozície tejto funkcie domáhal aj dôkladnej rehabilitácie slovenských osobností označovaných za buržoáznych nacionalistov.

Dubčekove snahy o povznesenie národného povedomia

Od začiatku 60. rokov 20. storočia sa v bývalom Československu stal opäť aktuálny boj Slovákov za národnú emancipáciu a v istom zmysle aj za národnú existenciu. Pritom ústavným zákonom 100/1960 bola 11. júla 1960 prijatá Ústava Československej socialistickej republiky (ČSSR), v ktorej sa uvádzalo, že „Česi a Slováci žijú v bratskej zhode“. Základným cieľom sa stalo „zbližovanie národov a národností“, čo sa následne prejavilo aj v snahách o prekonávanie rozdielov medzi českým a slovenským jazykom.

Na uvedené skutočnosti reagoval Alexander Dubček už vo funkcii prvého tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska (1963 – 1967), v ktorej sa prejavoval stále výraznejšie ako typ otvoreného politika, schopného absorbovať nové poznatky, komunikovať, pričom podľa Ivana Laluhu „stal sa politikom občianskeho typu a v určitých situáciách silnejší podporou verejnosti než rôznych častí vlastnej straníckej základne. A. Dubček z pohľadu národného a občianskeho princípu zdôrazňoval, že `nevidí základné poslanie v uprednostňovaní národnej výlučnosti alebo občianskej pospolitosti. Ide o ich funkčnú syntézu.“

Spolu so svojimi stúpencami vo vedení KSS sa sústredil najmä na obranu slovenskej národnej identity proti myšlienke a praxi zbližovania a splývania národov a národností. Pre riešenia konfliktu s centralizmom riadenia, personifikovaným všeobecne nepopulárnou osobou prezidenta ČSSR Antonína Novotného, ako jedno z východísk videli vo vyzdvihovaní dôležitých udalostí, resp. osobností našich národných dejín. Svedčí o tom množstvo prejavov A. Dubčeka na túto tému, z ktorých najvýznamnejšie boli publikované v zborníku Komunisti a národné dedičstvo (1968).

Zdôrazňuje v nich slávnu tradíciu Slovenského národného povstania, úlohu Matice slovenskej v dejinách nášho národa, pripomína 150. výročie narodenia velikánov vrcholnej fázy slovenského národného obrodenia Ľudovíta Štúra (Dubčekov prejav v roku 1965) a Jozefa Miloslava Hurbana (v roku 1967) v 19. storočí, ba i 120. výročie založenia Spolku gazdovského v Sobotišti, ktorý bol jedným z prvých svojpomocných družstiev v Európe.

V sérii uvedených prejavov posmeľoval, vysvetľoval, približoval národnú minulosť, kriesil národné povedomie i hodnoty sociálnej spravodlivosti a demokracie. Pritom v slovenskej politike národno-emancipačný proces na začiatku 60. rokov začínal akoby z bodu nula a gradoval od likvidácie nepočetných a málo kompetentných orgánov v spojitosti s ústavou z roku 1960, cez renesanciu národného povedomia, pri ktorom významnú úlohu zohrali práve Dubčekove prejavy až po spor Dubček – Novotný o rovnoprávnejšie postavenie Slovenska (vrátane podielu na investíciách), s finalizáciou vzniku federácie (jeseň 1968).

Preto napríklad otvorene hovoriť o Štúrovom poslaní, o emancipačných snahách malo význam na pozdvihnutie národného sebavedomia, čím sa predpokladala lepšia pozícia na presadzovanie slovenských záujmov.

Slávnostné prejavy, aj keď boli realizované ústne, sa pripravovali precízne z hľadiska obsahovo-myšlienkového spracovania každej témy z naznačeného národného dedičstva. Dbalo sa na kompozičné rozvrstvenie i na štylizáciu jednotlivých viet. Prejav na slávnostnom večere k 150. výročiu narodenia Ľ. Štúra (30. októbra 1965 v Uhrovci)pod názvom „Odkaz veľkého slovenského buditeľa uskutočňujeme v socializme“ bola základná téma obsahovo členená na menšie časti: napríklad Štúrov sociálno-ekonomický program, Štúrova kodifikácia spisovného jazyka, jeho národnobuditeľský program, ale aj vrátenie miesta Ľ. Štúra v dejinách nášho národa, jeho odkazu rozporuplnými hodnoteniami v prvej Československej republike (1918 – 1939) a prvej Slovenskej republike (1939 – 1945) atď.

Pri príprave prejavu, ale i v samotnej jeho ústnej realizácii sa prejavil vzťah Dubčeka k Ľudovítovi Štúrovi, a to nielen tým, že sa narodil v tom istom dome v Uhrovci ako Ľ. Štúr, ale hlavne dôkladným poznaním jeho diela a odkazu, k čomu vo svojich pamätiach Nádej zomiera posledná (1993) poznamenal: „… nikdy som neprijímal oficiálny skreslený pohľad na neho. Na jednej strane sa jeho úloha pri formovaní moderného spisovného jazyka prijímala pozitívne. To isté platilo o jeho literárnych dielach i o jeho činnosti ako poslanca uhorského snemu. Na druhej strane, keďže Ľ. Štúr nepodporoval maďarskú revolúciu roku 1848 a požadoval zrovnoprávnenie slovenského národa, nazeralo sa na neho ako na `maloburžoázneho nacionalistu.“

Ústna jazyková prezentácia v prejave venovanom Ľ. Štúrovi umožnila Dubčekovi v obsahovo-myšlienkovej rovine zdôrazniť aktuálnu požiadavku reformných slovenských komunistov, ktorí prevzali na seba zodpovednosť za rozvoj slovenských národných vecí, zaoberať sa otázkami národnostnej politiky na princípe rovnosti českého a slovenského národa v spoločnom štáte.

Preto sa A. Dubček intenzívnejšie začal zaoberať týmito otázkami aj študovaním Ľudovíta Štúra nie iba z kníh o ňom, ale predovšetkým z jeho diela, aby vnikol do problematiky slovenských dejín najmä od čias národného obrodenia a vzniku spisovnej slovenčiny. Domnieval sa, že pri 150. výročí Štúrovho narodenia je potrebné „… požadovať pre Ľ. Štúra v dejinách miesto, ktoré si naozaj zaslúžil“, pretože je potrebné uchovať si aj kontinuitu osobností, lebo, obrazne povedané, rieka, ktorá zaprie svoje pramene, sama sa zakalí… Vo svojom prejave začlenil Štúrove činy do ich historického kontextu a zdôraznil, že vtedajšia revolta Slovákov bola namierená hlavne „proti ich maďarským feudálnym pánom.“ Ocenil Štúrov postoj nielen v slovenských, ale aj európskych dejinách a postavil ho do čela slovenských emancipačných snáh.

Podčiarkol, že Ľ. Štúr „nám hovorí o spätosti mravného zdokonalenia človeka s materiálnymi podmienkami života, o vzťahu politiky a etiky, o chápaní demokracie nielen ako práva, ale i povinnosti, o rozvoji kultúry a vzdelanosti ako predpokladu rozvoja modernej spoločnosti, o kolektivizme ako podstate prekonávania rozporov medzi jednotlivcom a spoločnosťou a mnohých iných podnetných myšlienkach, ktoré sú trvalou hodnotou kultúrneho odkazu i dedičstva.“

Preto A. Dubček neustále zdôrazňoval, že aj v socializme má opodstatnenie národná hrdosť, „… aby bolo každému jasné, že odmietam protislovenské názory vládnucich pražských centralistov“ (1993).Tí často oficiálne pokrivený pohľad na Ľ. Štúra zneužívali, aby znevažovali slovenské snahy o emancipáciu.

V uvedených intenciách aktuálny odkaz nachádzal aj v činnosti Jozefa Miloslava Hurbana, ktorého považoval za „typ revolučného agitátora a organizátora“, pričom zvýraznil aktuálnosť Hurbanových myšlienok o potrebe „neustále prehlbovať bratstvo medzi českým a slovenským národom“ s kritickým pripomenutím, že „národnostná otázka nie je ani za socializmu prekonaná, preto národné a internacionálne cítenie nemožno stavať proti sebe, ale naopak národné cítenie musíme všestranne využívať na prehĺbenie socialistického vlastenectva a internacionálneho povedomia.“ (1965)

Uvedená myšlienka je aktuálna aj v súčasnosti z pohľadu vnímania rozporu na osi národné – globálne. V procese globalizácie sa totiž žiada pre národný život ešte viac zabezpečiť jednotu sociálnych a duchovných, teda i národných potrieb.

Alexander Dubček nielen svojimi slávnostnými prejavmi, ale vôbec aktívnymi politickými krokmi vytváral, resp. otváral riešenie slovenskej otázky a pritom ju posúval do vyššej, demokratickejšej kvality. Presadzovanie riešenia slovenskej otázky nachádzalo aj jeho zásluhou širokú podporu v ekonomických, vedeckých i kultúrnych kruhoch.

Na ilustráciu možno uviesť vyjadrenia vtedajších slovenských historikov, ktorí žiadali objektívne prehodnotenie dejín na základe sprístupnenia všetkých historických prameňov a dokumentov v archívoch. Dubček sa usiloval dvíhať slovenské národné povedomie aj napriek tomu, alebo v daných politických súradniciach práve preto, že osobne veril v spoločný česko-slovenský štátny zväzok a jeho rozdeleniu sa obával.

Veril, že tento zväzok je najlepšou zárukou záujmov obidvoch národov pre potenciálne vonkajšie nebezpečenstvá. Preto na veľkých oslavách narodenia Ľudovíta Štúra a Jozefa Miloslava Hurbana považoval za potrebné zdôrazniť jednotu oboch národov spoločného štátu. Snažil sa tým potvrdiť, že slovenskému príklonu k osobnostiam či požiadavkám na rovnoprávne postavenie Slovenska v spoločnom štáte je vzdialený akýkoľvek separatizmus.

Argumentoval, že aj Štúr videl v českom národe najbližší národ v rodine slovanských národov, s ktorým bol osobne, citovo, intelektuálne spätý a z ktorého kultúrnej vyspelosti i politickej vyzretosti sám čerpal. A rovnako aj J. M. Hurban „… sa významne zasadzoval o prehĺbenie vzájomných stykov medzi bratskými slovanskými národmi, najmä však medzi Slovákmi a Čechmi ako pokrvne a vývojom najbližšími slovanskými bratmi.“

Podľa autora úvodu k Dubčekovým prejavom, Ondreja Klokoča, „sú aj súčasťou zápasu o federatívne usporiadanie vzťahu našich národov ako neodlučiteľnej súčasti demokratizačného procesu u nás.“ A. Dubček bol nielen vtedy, ale aj po roku 1989 zástancom spoločného štátu a federácie, ale, ako poznamenal Ivan Laluha, „v tej druhej autentickej demokratickej podobe, zdola a nie na báze demokratického centralizmu, čo bol princíp kreovania štátneho a straníckeho mechanizmu rozhodovania v systéme direktívneho riadenia“ (2006).

Vtedajšie prejavy si väčšinou žiadali ukončenie v duchu zdôraznenia úspechov v budovaní socializmu, čo v Dubčekovom prejave bolo označené ako „základné ciele politiky strany“. A. Dubček do nich začlenil národnostnú otázku s cieľom jej rozvoja na kvalitatívne vyššej úrovni, čo napokon prezentoval v dobovom duchu myšlienkou, že „v podmienkach socialistického života dochádza k renesancii národného povedomia. V človeku sa rodí silná túžba uplatniť vyššiu zodpovednosť za rozvoj vlasti, rodného kraja, národnej kultúry, jazyka a podobne, čo sa v konečnom dôsledku nemôže neprejaviť aj v raste zodpovednosti za spoločnú socialistickú vlasť.“

Vo vtedajšej rétorike sa výrazne prejavovali jazykovo-komunikačné prejavy socialistickej ideológie založenej na princípoch marxizmu-leninizmu. V súčasti režimovej propagandy sa teda v jazyku prejavoval ideologický príznak ako charakteristický prvok spájajúci sa so slovami typickými pre socializmus, a to i v 60. rokoch (často označovaných ako zlatá éra socializmu). Tie svojím obsahom a významom poukazujú na ideologické determinanty či motivické oblasti vzťahujúce sa k danému obdobiu.

Ich využitím v určitom ideologickom rúchu sa v prejavoch síce nevyhol ani A. Dubček, ale aj napriek vtedajším pravidlám a ideologickým kánonom Dubček v prejavoch s témou národného dedičstva dodával nádej, udržiaval pocit ľudského a národného sebavedomia a demokracie. Lebo „bol politik hodnôt a v tom bola hodnota jeho politiky“ (I. Laluha). Napokon uvedené konštatovanie potvrdzujú Dubčekove slová vyslovené pri udeľovaní čestného doktorátu na Univerzite Komenského v Bratislave (19. 12. 1991): „Miesto národa nie je dané tým, ako vidí sám seba, ale jeho prínosom k všeľudskému pokroku, slobode, humanizmu a spravodlivosti“.

Odkaz Dubčekovej vízie pre súčasnosť

V súčasnosti žijeme už v iných spoločensko-politických, ekonomických a kultúrnych dimenziách, preto pri pripomenutí so 100. výročia narodenia Alexandra Dubčeka (27. 11. 1921) je namieste otázka, v čom je aktuálnosť odkazu tejto osobnosti, ktorej meno s úctou a rešpektom vyslovujú ľudia po celom svete a s ktorým sú spojené moderné dejiny Slovenska v druhej polovici 20. storočia v dvoch významných etapách – v reformnom procese roku 1968 a v procesoch demokratizačných zmien po roku 1989.

Dubčekov vklad do politiky a spoločenského života nášho národa so silným humanistickým odkazom najlepšie vyjadril Ivan Laluha slovami: „Alexander Dubček vnášal do politiky zásadné ľudské cnosti a hodnoty a usiloval sa výrazne obnoviť jej etický rozmer, čo zostáva neprekonanou víziou aj pre súčasnosť. Bol dôkazom toho, že politika sa dá robiť aj slušne, ak sa dodržujú zásady demokracie. Usiloval sa nielen občanov, ale aj politikov skôr zjednocovať ako rozdeľovať. Tento jeho odkaz je stále aktuálny. Dubček sa tým, čo bol, nestal odrazu, ale postupne. Prekonával omyly, ilúzie, zbavoval sa dogiem, úprimne sa usiloval, aby pomery nadobudli autentickú, skutočne ľudskú podobu. V 20. storočí bol najznámejší Slovák v Európe a azda i vo svete.“

Július Lomenčík