V stredu 8. júna 2022 od 10:30 do cca 14:00 hod., pri príležitosti nadviazania partnerskej spolupráce medzi obcou Nemecká a gréckym mestom Kalavryta, sa uskutoční pietny akt  pri kultúrnej pamiatke Pamätníka Nemecká a v obci Kalište. Tieto dve obce spájajú veľké tragédie z obdobia II. svetovej vojny.

Pamätník v Nemeckej  zavraždeným obetiam nacistov

Nemecká sa do slovenských dejín výrazne zapísala v januárových dňoch 1945, kedy sa vápenná pec, situovaná na rozhraní chotárov obcí Ráztoka a Nemecká, stala nemým svedkom tragických udalostí.

Dňa 4. januára 1945 veliteľ oporného bodu Einsatzkommanda 14 so sídlom v Banskej Bystrici SS-Obersturmführer Dr. Kurt Georg Herbert Deffner, spolu s veliteľmi nacistickej bezpečnostnej polície – Sicherheitspolizei, nacistickej bezpečnostnej služby – Sicherheitsdienstu, gestapa a kapitánom Vojtechom Košovským, poverencom Hlinkovej gardy pre Pohronskú župu, určili Kofroňovu vápenku za miesto hromadných popráv priamych účastníkov SNP, ich rodinných príslušníkov, sympatizantov Povstania a rasovo prenasledovaných osôb.

Vápenka Nemecká

Vápenka sa ukázala z hľadiska bezpečného zahladzovania stôp ako najschodnejšia cesta. Zároveň dúfali, že sa nikto nikdy nič nedozvie, lebo popol obetí a časti telesných pozostatkov zahladili vody rieky Hron.

K prvým hromadným popravám došlo 5. januára 1945. Popravu začal veliteľ oporného bodu Einsatzkommanda 14 SS – Obersturmführer Dr. K. H. Deffner. Na vraždení obetí, ktoré na miesto popravy privážali priamo z väznice Krajského súdu v Banskej Bystrici resp. osôb zaistených počas razií v blízkom okolí, sa podieľali príslušníci Einsatzkommanda 14, Sicherheitspolizei, Sicherheitsdienstu, gestapa a tiež príslušníci Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy z Považskej Bystrice, ktorým velil nadzbrojník Vojtech Hora so svojimi zástupcami Leom Buntom a Mikulášom Spišiakom.

Pamätník Nemecká

Poslednú popravu katani vykonali 11. januára 1945. Podľa záznamov uvedených v „Základnej knihe zaistencov“, ktorí boli väznení gestapom Krajského súdu v Banskej Bystrici, našlo smrť vo vápennej peci v Nemeckej aj 26 priamych účastníkov SNP. Išlo o Slovákov, Rusov, Francúzov, členov americkej vojenskej misie, o jednu Rumunku a 205 rasovo prenasledovaných osôb. Celkový počet obetí sa nedá presne vyčísliť, pretože nie všetky obete boli evidované. Predpokladá sa, že popravených bolo do 900 osôb.

Podľa projektu architektov A. Béllu, E. Stančíka, M. Belluša a akademických sochárov K. Patakyovej a A. Viku bol obetiam fašistických represálií vedľa vápenky postavený pamätník symbolizujúci plameň pece a kľačiacu ženu. V roku 2019 sprístupnilo Múzeum SNP vďaka investícii z ministerstva kultúry verejnosti zrekonštruovaný Pamätník umučeným v obci Nemecká.

Pamätník Kalište

Historik Jozef Ďuriančik o smrti Karoly Skuteckej – Karvašovej s manželom v Nemeckej

Dcéra Dominika Skuteckého maliarka Karola Skutecká – Karvašová ťažko znášala obdobie rasové prenasledovania počas II. svetovej vojny a niekoľkokrát si siahla na život. V lete 1943 sa pokúsila o samovraždu skokom do výťahovej šachty. Previezli ju do nemocnice zo zranení sa dlho liečila. Hoci na tom ešte nebola zdravotne dobre, krátko pred Vianocami roku 1944 ju s manželom zatkli. Už nemali  mená. Označili ich číslami.

Posledné pokusy o ich záchranu robil ešte banskobystrický katolícky biskup Andrej Škrábik, ktorý bol známy tým, že v biskupskej rezidencii ukrýval prenasledovaných účastníkov SNP. Paradoxne po vojne sa komunisti odmenili biskupovi tým, že po Víťaznom februári 1948 ho chceli pre nekompromisné postoje postaviť pred súd, čomu zabránila jeho choroba a predčasná smrť v roku  1950.

Karola Skutecká – Karvašová s manželom Ferdinandom a synom Petrom

„Zachrániť Karolu Karvašovú a jej manžela sa však už biskupovi nepodarilo. Ferdinand odmietol  opustiť imobilnú manželku a na smrť išli spoločne. Na zamaskovanie hromadných popráv v Nemeckej  používali kusy asfaltu, ktoré vytvorili kúdoly čierneho dymu. Malo to znemožniť šírenie zápachu spálených tiel. Popol nebohých potom sypali do Hrona,“

hovorí historik Jozef Ďuriančik.

Karola a jej manžel Ferdinand 9. januára 1945  našli spoločný hrob v mrazivom tichu vápenky v neďalekej Nemeckej, kde boli popravení. Ich jediný syn – spisovateľ Peter Karvaš tieto tragické udalosti v dejinách Banskej Bystrice prežil.

Kalavryta: Najkrvavejší nacistický masaker v Grécku

Deň 13. december 1943 je dátumom najhoršieho masakru spáchaného v Grécku nacistami okupujúcimi krajinu , keď bolo popravených viac ako 500 nevinných civilistov a celé mesto Kalavryta bolo vypálené do tla.

Masaker v Kalavryte, známy aj ako holokaust v Kalavryte, vykonala 117. divízia Jäger nemeckej armády. Vyhladenie mužskej populácie Kalavryty bolo odvetou za popravu 68 nemeckých vojakov, ktorí boli zajatí gréckym odbojom.

„Operácia Kalavryta“ alebo „Unternehmen Kalavryta“ bola typickým nemeckým odvetným aktom v oblastiach s intenzívnou partizánskou činnosťou. Táto vražedná akcia bola namierená proti civilnému obyvateľstvu regiónu a bola jednou z najbarbarskejších, ktoré Wermacht vykonal nielen v Grécku, ale aj v Európe.

Od začiatku roku 1943 v oblasti Kalavryta a Egialian vyvinull grécki partizáni silný odpor voči nacistickým okupantom. Nemecká armáda sa začala obávať rastúcich revolučných aktivít a chcela ich zničiť operáciou, ktorá zahŕňala bombardovanie, pálenie obydlí a popravy.

Rozkaz na vykonanie tejto operácie bol vydaný po zabití Hauptmanna Hansa Schobera jednotkami národného odporu v bitke pri Kerpini 17. októbra 1943, keď bolo zajatých 86 nemeckých vojakov.

Nacistické jednotky iniciovali útok z troch gréckych miest Tripolis, Aegio a Patras a napokon skončili v Kalavryte. Cestou pálili, drancovali a ničili všetko, čo im stálo v ceste.

Nacisti v Kalavryte

Ich cesta skazy zahŕňala dediny Rogi, Kerpini, Zachlorou, Souvardos, Vrachni, Kalanos, Vlasia, Manesi, Saradi, Massi a ďalšie, ako aj Svätý kláštor Veľkej jaskyne a kláštor Omlou, južne od Patrasu.  Dňa 9. decembra vstúpili nacisti do Kalavryty. Mnohí obyvatelia už opustili dedinu v strachu z odvety, ale Nemci vyzvali Kalavryťanov, aby sa vrátili s ubezpečením, že sa nezrania.

Nemecký veliteľ Ebersberger dal skutočne svoje takzvané „slovo vojenskej cti“, aby upokojil nepokojných a vystrašených obyvateľov. Potom, čo 12. decembra spálili domy povstaleckých bojovníkov a hľadali Nemcov, ktorí boli zranení v bitke pri Kerpini, začali sa baliť, aby opustili mesto.

Obete tragédie v Kalavryte

Nemci pristúpili k podpáleniu školy, aby to muži videli. O chvíľu neskôr, keď boli prinútení sledovať celú tú hrôzu, nacisti všetkých mužov na mieste zastrelili guľometom. Podľa nemeckého historika Hermanna Franka Meyera dal veliteľ nemeckých síl generál Karl von Le Suire jasné rozkazy presne zaznamenať všetky mená obetí popravy.

Celkovo bolo v ten deň v Kalavryte zavraždených 499 ľudí. Dvanástim mužom sa podarilo prežiť bez toho, aby to Nemci vedeli, pričom celkový počet obetí dosiahol 677 v širšom regióne Kalavryta a priľahlých dedinách.

Ženy a deti, ktoré boli uväznené v základnej škole, plamene takmer pohltili, no napokon sa im podarilo uniknúť rozbitím okien a dverí. Povráva sa, že rakúsky vojak, ktorý im bol zverený do opatery, nechal otvorené jedny dvere, aby mohli utiecť.

Pamätník Kalavryta

Približne tisícku budov v Kalavryte Nemci vypálili a skonfiškovali aj 2 000 kusov dobytka patriacemu dedinčanom. Masaker pripomenula kniha z roku 2014 „Hitlerova sirota: Demetri z Kalavryty“ od Marca Zirogiannisa. Táto historická novela rozpráva príbeh o masakre z pohľadu rodiny Zirogiannisovcov.

V apríli 2000 vtedajší prezident Nemeckej spolkovej republiky Johannes Rau navštívil pamätné miesto – Kalavrytu, kde vyjadril hanbu a ľútosť nad tragédiou. V bývalej gréckej základnej škole  je teraz otvorené múzeum venované holokaustu v Kalavryte, kde prvýkrát oddelili mužov od žien a detí.