Letné prázdninové dni sú vítanou príležitosťou trochu si vydýchnuť od každodennej práce a oddýchnuť si trebárs pri dobrej knihe. My sme pre vás vybrali najnovšiu poviedku známej bystrickej spisovateľky Alice Bartkovej Mediar, z ktorej uverejňujeme úvodnú časť.
„Mediar svetlochrbtý (lat. Mellivora capensis) je na svoju veľkosť veľmi silné a agresívne zviera. Boli zaznamenané aj prípady, kedy napadli ľudí alebo automobily. Žije ticho, väčšinou ako samotár ale boli pozorované aj menšie skupinky (väčšinou matky s mláďatami). Predpokladá sa, že správanie jednotlivých populácií sa môže líšiť. Je to zviera s prevažne nočnou aktivitou, ale keď má hlad je možné ho vidieť aj cez deň ako hľadá niečo na jedenie. Inak cez deň odpočíva v nore alebo v inom úkryte. Jeho teritórium je veľké, vedie kočovný život. Samec sa pri výchove malých mediarov nezúčastňuje. Toto sa píše vo Wikipédii.
Viem, že mediar vyhľadáva bitky iba pre radosť. Najradšej sa bije s leopardmi, ktoré sú oveľa väčšie, iba preto, lebo ho to baví. Videla som dokument, ako sa pobil s levmi, tí ho dokatovali tak, že skoro zomrel, ale keď sa vystrábil, išiel sa znova pobiť s tými istými levmi. Je odolný voči africkým včelám, ktoré sú desaťkrát agresívnejšie ako európske, a pokojne vyjedá ich med. S ľahkosťou zabije kobru kráľovskú, a potom sa vyspí v jej nore. Keď sa zobudí, ide ďalej provokovať iných.
Mediar je ako Edo. Ale Edo je taký zlý, že sa mu nevyrovná ani mediar. Nik ho nepozná inak ako provokatéra, bitkára, zlodeja, podvodníka a zlého človeka. Ani vlastná mama nie. Tá naňho zanevrela už dávno, a vždy, keď sa niekto prišiel naňho sťažovať, skončilo to tak, že sa sťažovala aj ona, a svorne zdieľali svoje trápenie. Otca nikdy nepoznal, mama mu o ňom nič nepovedala. Možno preto, lebo je ako Edo. Nikdy nežil dlhšie na jednom mieste, ale vždy sa vracal do nášho mesta. A vždy narobil za krátky čas toľko problémov, že musel ujsť. No znovu sa vracal, presne ako mediar, a znovu odchádzal, a tak to išlo dookola. No je natoľko inteligentný, že dokázal štyridsaťdva rokov unikať zákonu a ľuďom. Až doteraz.
Zase sa ožral tak, že spí akoby bol v kóme. Leží natiahnutý na posteli bez zvukov a pohybov. Vlastne sa mu nehýbe ani hrudník. Konečne som sa odhodlala zabiť ho. Mám na to ideálnu príležitosť, ale aspoň trochu som dúfala, že sa preberie a na okamih budem vidieť strach v jeho očiach, lebo mu aspoň za mak dôjde, čo sa deje. No nie, on si tu drichme ničím neohrozený. Tak teda na! Bodnem ho celou silou do krku. A on nič. Ani pohyb, ani sipot, ani krv. Teda, vyteká z neho nejaká krv, ale iba trošku. Čakala som masívne striekanie z tepny. Nič. Niekto ma predbehol.
Keď sa Edo narodil, nikdy nespal a stále kričal. To nebol plač, ale zúrivý krik, ktorý počuli všetci susedia. Niekoľkokrát k nim prišla sociálka, ale nič nespravili, lebo vraj chuderka matka samoživiteľka a bla, bla… Tak spolu s matkou samoživiteľkou trpeli celé roky všetci susedia. Viem to, bola som jednou z nich.
Keď sa dostal von z bytu, neustále vyzváňal všetkým na dvere. Keď si odstránili zvonenie, kopal do dvier, keď neotvárali, neviem odkiaľ zobral kladivo (pretože jeho mama všetko nebezpečné z bytu odstránila, dokonca aj nože, žehličku a vidličky dala k susedom a chodila si po ne iba keď varila, žehlila a jedli radšej iba lyžicou) a doriadil susedom dvere. Ak ho mama doma zatvorila, vždy sa nepozorovane dostal von. Nespočetne krát aj cez balkón rovno na balkóny nižšie, ale aj vyššie.
Všade roztieral sračky, hádzal ich ľuďom na hlavu z balkóna, oštieval chodby, napádal psov, ktorých išli majitelia venčiť. Raz vraj jednému na ulici zlomil chvost a jeho mama musela majiteľovi zaplatiť. Susedu uhryzol do nohy a môjho otca do ruky. Nik nenastúpil do výťahu, keď ho tam videli s mamou. A keď ich videli na schodoch, tak sa radšej obrátili späť. Keď mal Edo sedem rokov, z celej sily zdvihol nad hlavu plech na pečenie a tresol s ním po hlave mamu, ktorá v kuchyni za stolom šúpala zemiaky. Vtedy si povedala: A DOSŤ! A dala ho do polepšovne.
Teda, pardon, do reedukačného domu pre mládež. Bol tam jeden deň a znenazdajky trieskal mame na dvere. Prišli si poňho a o tri dni to isté. A znova a znova. Nik nevie, ako sa odtiaľ dostal, ani ako sa dostal domov. Nakoniec tam bol ani neviem ako dlho, ale vyhodili ho stade sami, lebo vraj „kazí morálku“. Vraj tam všetkých dohrýzol, zbil, ošťal a osral. Neviem, akého väzňa by vyhodili z detenčného ústavu, ktorý mimochodom nemáme, ale milého Eda poslali naspäť k mame.
A znovu nastalo peklo. Väčšina susedov sa odsťahovala a on stihol zdevastovať ich prázdne byty skôr, ako sa predali, čiže už nemali takú predajnú cenu. Dvakrát ich dokonca aj podpálil, raz aj pivnice. Bolo to aj v správach. Horiaca bytovka, neznámy páchateľ. Aký neznámy?! Všetci dobre vedeli, kto to bol. Edo. Pravým menom Edmund.
Chodil do osobitnej školy, kde týral postihnuté deti. Našli sa tam aj podobní jemu, tak prišiel o oko. Už vtedy kradol alkohol a cigarety a nachádzali ho opitého ležať na chodbe, alebo pred panelákom. Aspoň vtedy bol pokoj. No vždy nanešťastie vytriezvel. Jeho mama nakoniec pojedla všetky lieky, čo doma mala, pritom tých na nervy mala poriadnu zásobu. Chodili ich k nej vypytovať všetci susedia. A zomrela. Edo mal vtedy trinásť.
Vyčíňal ešte rok, nejakému susedovi sa podarilo zbiť ho, na to im s benzínom podpálil dvere, a za niekoľko dní ho skopal na schodoch. Hlúpa suseda nad nami mu otvorila, tú skopal tiež a priviazal ju o stoličku, kým jej nevyjedol celú chladničku. Všetci chodili z domu a domov minimálne po dvoch, s kladivom v taške. Niekoľko ráz všetci volali policajtov, ale keď prišli, nevedeli ho nájsť. Nakoniec sám Edo uznal, že musí odísť. To mal asi šestnásť.
Ja tiež nemám rada veľa vecí a veľa ľudí. Nemám rada vtierajúce sa hlasy z reklám, kytice kvetov, ktoré sa pestujú iba kvôli tomu aby sa odrezali, a aj tak zvädnú za dva dni. Neznášam slnko, teplo, komáre, kresťanstvo, judaizmus, islám a všetkých, ktorí týmto výmyslom a klamstvám veria. Neznášam, keď ľudia smrdia, nevedia spisovne rozprávať, keď sú hluční, neznášam ich aroganciu, hlúposť, chamtivosť, lakomstvo, vyrývačnosť a disrešpekt. Nemám rada vrieskajúce a rozmaznané deti. Nemám rada jablká a zeler. Neznášam ešte veľa vecí, ale všetkým sa ako-tak dokážem prispôsobiť.
No Edo nie. Ten na to vždy zvysoka sral. Niekedy aj doslova. Možno som to na ňom trochu aj obdivovala – že na všetko sral a robil si v rámci možností, čo chcel. A niekedy aj mimo jeho možností. Raz ho partia chlapcov tak zbila, že takmer zomrel. Ale keď sa vyliečil, vrátil sa presne na miesto, kde bývala tá partička a išiel sa s nimi pobiť zase. Presne ako mediar.
Edo proste zrazu zmizol. V šestnástich sa niekde spakoval, nik nevie kam. Všetci sa odrazu učili žiť normálne – bez Eda. Uplynulo sedem rokov. Všetci žili relatívne šťastne, ale stále tam bola malá piraňa nahlodávajúca psychiku – obava, že Edo sa môže kedykoľvek vrátiť. Platil totiž nájom, takže musel byť nažive. A ten pocit ohrozenia niekoľkým obyvateľom bytovky privodil rakovinu zo stresu, či mŕtvicu a infarkt z vysokého tlaku. Myslím si, že psychika ľudí v bytovke je už nenávratne poškodená. Neraz mi napadlo, že lepšie ako pocit neistoty by bolo, keby sa Edo vrátil. Aspoň by ľudia vedeli, na čom sú…“
Celú poviedku Mediar, ktorej autorkou je Alica Bartková, si môžete prečítať v PDF formáte:
Viac o Alici Bartkovej sa dozviete na https://www.bartkova.sk/. A keby ste mali záujem prečítať si ďalšie diela tejto spisovateľky, ponúkame vám ich zopár v elektronickej verzii:
Zdroj: (tom) , Foto: ilustračné a Melkia Park
Bystricoviny TV
