Na začiatku SNP nemal ani 16 rokov. Trúbku, na ktorej sa učil hrať na strednej škole, vymenil za pušku. Chvíle prežité v zákopoch po boku mŕtvych spolubojovníkov a kričiacich ranených, boli podľa Vladimíra Strmeňa tými najhoršími, aké zažil.

Na SNP nikdy nezabudne

Kým väčšina vojakov z II. svetovej vojny o minulosti radšej nehovorila, dnes už 95-ročný Bystričan svoj príbeh rozpráva mladším generáciám. Nechce, aby sa na udalosti späté s našimi dejinami, ktorými bolo najmä Slovenské národné povstanie, zabudlo.

„Aj keď sme v SNP boli v prvej línii, každý partizán či vojak nosil v sebe nádej, že prežije. Veľakrát sme zažili situácie, keď ráno nikto z nás netušil, či sa dožije večera. Pud sebazáchovy má každý človek. Motto, podľa ktorého som sa riadil bolo vydržať, nepokoriť sa, ísť dopredu, nikdy sa nedívať dozadu. Lebo to, čo bolo, to už sa opakovať nemôže. Taká bola moja celoživotná idea,“

povedal Vladimír Strmeň v jednom z rozhovorov o SNP.

Ku gratulantom sa pripája aj redakcia Bystricovín a pánu Strmeňovi želáme k jeho uctyhodným narodeninám ešte veľa pevného zdravia a životného optimizmu, ktorý tento vzácny človek okolo seba šíri.

Vladimír Strmeň

Vladimír Strmeň

Narodil sa 26. augusta 1928 v baníckej osade Richtárová neďaleko obce Staré Hory. Otec pracoval v papierňach v Harmanci. Na následky silného prechladnutia však ochorel na zápal mozgových blán a keď mal Vladimír iba tri a pol roka, umrel.

Matka Františka finančne nezvládala starostlivosť o syna, preto ho odovzdala do výchovy k sestrám Vincentkám do Radvane. V detskom domove Vladimír strávil 7 rokov života a vo svojich 14 rokoch nastúpil na vojenskú školu k armádnej kapele v Banskej Bystrici.

Malý Vladimír s otcom

Spomienky priameho účastníka SNP 

Vladimír Strmeň na tie roky spomína:

„Po uplynutí štrnásteho roku podarilo sa mi urobiť prijímacie pohovory za eléva k posádkovej hudbe Banská Bystrica. Narukoval som 12. septembra 1942, v deň pamätného falošného bombardovania Banskej Bystrice. Porucha na jednom z bombardérov zhodila niekoľko bômb za Urpín. Všetci účastníci Radvanského jarmoku si mysleli, že bombardujú mesto. Kolotočiari ušli, kolotoče sa točili, ľudia skákali, ruky, nohy polámané, húsenkové dráhy… To bol krik, panika!“

Vladimír Strmeň 15-ročný

Takto vyzeral prvý deň prijatých 12 nováčikov v armádnej kapele, ktorých malo čakať päťročné štúdium. Výber nástrojov nebol vôbec na mladých kadetoch, ale o ich ďalšom štúdiu rozhodol názor veliteľa, ktorý im podľa tvaru chrupu pridelil inštrument. Každý dostal taký nástroj, aký bol potrebný do orchestra. Vladimír sa tak dostal k trúbke.

Štúdium však narušil blížiaci sa front. Rok po nástupe, v lete 1943 absolvovali armádni kapelníci výcvik so zbraňou na Oremlaze pri Brusne.

Vladimír na vojne

Vypuknutie Slovenského národného povstania a ťažké zranenie

O rok neskôr bola posádková hudba prevelená k tretiemu pešiemu pluku do Zvolena:

„Vznik SNP bol oznámený poplachom, všetci sme museli opustiť priestory kasární, kde nám bolo pred kasárňami oznámené, že vzniklo Povstanie.“ 

Mladého Vladimíra spolu s jedenástimi spolužiakmi prepustili domov s tým, že po skončení vojny sa majú vrátiť, aby sa im započítali skúšky za aktuálny ročník. Po návrate na Richtárovú našiel v rodičovskom dome partizánsky štáb, následne ho veliteľ štábu zverboval slovami:

„Načo ti je trúba, tu máš flintu, treba bojovať! My sme prišli až spoza Uralu a ty tuto doma budeš sedieť? Ideš s nami bojovať!“

Vladimír Strmeň v Múzeu SNP

Tak sa pridal sa k partizánom, kde začal ako spojka. Po niekoľkých dňoch ho spoznal jeho veliteľ zo Zvolena, nadporučík Sitár, ktorý ho pozval do svojej jednotky. Vladimír absolvoval výcvik na strelca ľahkého guľometu, mínerský výcvik a bojoval pri Veľkých Bieliciach a v Turci.

Boje boli veľmi tvrdé a nemilosrdné. Obe strany si nič nechceli a nemohli darovať. Každý deň v horách znamenal veľké riziko s nejasným koncom:

„Ráno sme nevedeli, či dožijeme večera, a večer sme nevedeli, či dožijeme rána.“ 

Po jednom z nemeckých útokov bol ťažko ranený aj Vladimír. Iba vďaka odvahe spolubojovníkov a zhode šťastných náhod bol s črepinami v tele prevezený do nemocnice v Banskej Bystrici. Tam mu ich úspešne vybral primár Daniel Petelen, hoci mnohí povstalci také šťastie nemali.

Spomienky na Povstanie

„Pod oknami operačky bola kopa rúk, nôh v kaluži krvi, ktoré museli odoperovať niektorým bojovníkom, ktorých zo zákopov tam priviezli,“ 

vynárajú sa mu spomienky na to obdobie.

Vladimírovi išlo o život dokonca aj v nemocničnej izbe. Jeden z vojakov, ktorému po útoku museli amputovať obe nohy, sa nevedel vyrovnať s vyhliadkami na ďalší život. Mal pri sebe ručný granát, ten odistil a vložil si ho pod perinu.

So spolubojovníkmi na oslavách SNP

Našťastie si to všimol ďalší vojak zotavujúci sa v nemocničnej izbe, okamžite pribehol a granát vyhodil von oknom. Ten letiac, len čo bol pod úrovňou okna, aj explodoval.

Po tomto zážitku bol Vladimír Strmeň niekoľko dní v zotavovni v Banskej Bystrici a následne ho previezli do lazaretu v Španej Doline. Ani nie po dvoch týždňoch od zranenia ho lekári pre nedostatok kapacity prepustili a odišiel do hôr opäť bojovať.

Na oslavách 75. výročia SNP zľava Ľubica Laššáková, Peter Pellegrini a Vladimír Strmeň

Prechod frontom

Keďže Nemci vedeli o obyvateľoch žijúcich v horských osadách, že pomáhajú partizánom, bombardovali Staré Hory, starohorskú dolinu, Donovaly a okolité osady. Bolo veľa mŕtvych civilov i vojakov, veľké škody na vojenskom a súkromnom majetku.

Nemci tiež agitovali medzi ukrytými partizánmi v horách pomocou zhodených letákov. Na nich boli vytlačené priepustky, ktorými sa mohli vzdávajúci sa bojovníci preukázať. Tie im mali zabezpečiť beztrestnosť a pokojný návrat domov. Išlo však len o pascu a niektorí partizáni, ktorí sa rozhodli opustiť hory, tak vbehli ničivým popravčím komandám priamo na mušku. Skončili v masových hroboch v Kremničke a v Nemeckej.

Prejav V. Strmeňa na oslavách SNP

Vladimír Strmeň bol so svojimi spolubojovníkmi od novembra 1944 pričlenený k sovietskej jednotke Pomstiteľ, ktorej velil major Morozov. Ich úlohou bolo zabrániť presunu vojenských síl a prostriedkov medzi mestami Banská Bystrica a Ružomberok:

„Vyhodili sme mosty, museli sme robiť zátarasy, vo dne – v noci prepady na nemecké vojská. Za čo sa nám Nemci odvďačili poľovačkami na partizánske jednotky.“

Nemci ďalej postupovali aj voči civilnému obyvateľstvu žijúcemu v horských osadách, ktoré pomáhalo partizánom po materiálnej a informačnej stránke. Jedna takáto trestná výprava bola vo februári 1945 vyčlenená na vypálenie Starých Hôr. Ich postup však bol odhalený a tak asi 50 – členná skupina nemeckých vojakov bola na mieste postrieľaná.

Medzi priamymi účastníkmi SNP

Dňa 18. marca sa však Nemci pomstili prepadnutím partizánskej republiky, vypálený bol Priechod, Kalište, Baláže, Špania Dolina, Staré Hory a Richtárová:

„Strieľali do všetkého, čo sa hýbalo, aj náš rodičovský dom spálili a do horiaceho domu hodili moju mamu aj s dvojročným bratom Ivankom za to, že piekla chlieb a prala pre partizánov.“

Vladimírovej mame a nevlastnému bratovi sa však podarilo utiecť cez zadný východ z domu a v hlbokom snehu cez potok prebehli do dvora susedov, kde sa ukryli. Jeho nevlastného otca Rudolfa odviedli spolu s ostatnými mužmi do tábora v Dachau, odkiaľ sa vrátil s podlomeným zdravím. Deň na to dostala partizánska jednotka rozkaz opustiť starohorské lesy a pochodovať cez front:

„Smerom na Baláže, ktoré ešte dohárali, okolo poludnia sme vyšli na Kalište, to už bolo zhorené, tam nebolo nikoho.“ 

So svojou obľúbenou harmonikou pred súsoším Obete varujú

Postupovali ďalej na Donovaly, kde po domoch prenocovali, a ďalej vypochodovali smerom na Liptovskú Lužnú, Magurku, Chabenec, odtiaľ do Jasenskej doliny. Tam urobila jednotka chybu a založila si ohne. Bola tak ľahkým cieľom pre nemeckú leteckú jednotku, ktorá ich prepadla.

Vladimír spolu so svojimi druhmi očakávali výsadok nemeckých vojakov a boli pripravení na ich útok, ten však našťastie neprišiel. Na ďalší deň sa dostali do dediny Bystrá pri Podbrezovej, kde dva dni odpočívali. Následne putovali štyri dni cez Vernár do Popradu, kde boli pričlenení k ôsmemu zboru armádneho generála Ludvíka Svobodu.

Hoci v nasledujúcich osloboditeľských bojoch boli nasadení do prvej línie, mali veľa šťastia. Napríklad v boji pri dnes už zaniknutej obci Parížovce to bolo skutočne hrôzostrašné:

„Tam nám Nemci plameňometmi upiekli dosť veľa našich vojakov.“

Spomienky na SNP sú stále živé

Vladimírovi sa podarilo vyviaznuť bez ťažších zranení. Následne ho velitelia vybrali a presunuli do Banskej Bystrice, kde vytvorili prvú československú posádku. Táto posádka dohliadala na pokojný priebeh udalostí už v oslobodenom meste a v jeho okolí. Kraj však bol zmenený na nepoznanie:

„Keď sme po fronte prišli do Bystrice, všetky koľajnice, podvaly, pelstry, pražce, telegrafné stĺpy, všetko bolo absolútne zničené! Boli vyhodené všetky mosty, všetky viadukty. To bol pohľad skazy! To bolo niečo strašné, čo Nemci za sebou nechali.“

Ocenenie Vladimíra Strmeňa od primátora Jána Noska

Po vojne

Pán Strmeň sa po skončení II. svetovej vojny zamestnal v Podbrezovských železiarňach. Oženil sa Máriou, rodenou Borovicovou, s ktorou mali dve deti. V práci výrazne prispel k prebudovaniu závodného orchestra.

V roku 1970 sa z rodinných dôvodov presťahoval do Banskej Bystrice. Pracoval v Tesle, neskorších Závodoch výpočtovej techniky, kde vytvoril úspešnú závodnú kapelu, ktorú aj viedol. Po odchode do dôchodku v roku 1988 žije aktívnym životom ako hudobník, vedie besedy a diskusie o svojej účasti v SNP, je pravidelným účastníkom osláv Povstania spolu s ďalšími spolubojovníkmi, ktorých je však každým rokom menej…