Svoje úctyhodné 94. narodeniny oslavuje jeden z posledných žijúcich priamych účastníkov Slovenského národného povstania a veľká osobnosť Banskej Bystrice Vladimír Strmeň. Redakcia Bystricovín sa pripája ku gratulantom.

Medzi hosťami na piatkovom priateľskom stretnutí s Vladimírom Strmeňom v Múzeu SNP bol aj banskobystrický primátor Ján Nosko:

„Som rád, že som sa mu osobne mohol poďakovať za jeho výrazný prínos v oblasti kultúry, šírenie odkazu Slovenského národného povstania, no najmä za jeho ľudskosť, dobrosrdečnosť a neutíchajúcu chuť do života. Poprial som mu pevné zdravie, šťastie, lásku a pohodu. Verím, že pán Strmeň nás bude svojou energiou, múdrosťou, silnými spomienkami i skúsenosťami obohacovať ešte veľmi dlho.“

Vladimír Strmeň s hosťami v Múzeu SNP

Pri tejto príležitosti vyšla kniha spomienok Vladimíra Strmeňa pod názvom „Poviem vám…“ V úvode napísal bývalý dlhoročný riaditeľ Múzea SNP a historik Stanislav Mičev toto:

„Vladimíra Strmeňa poznám dlhé roky. Poznám ho ešte z obdobia jeho aktívneho pracovného veku, ale osobne sme sa zblížili v niekoľkých posledných rokoch. Napriek vysokému veku a problémom s chôdzou zostal takým, akým som ho poznal predtým. Optimistický a plný energie.

Jeho zbierka piesní má cez desať tisíc položiek. To, čo sa mu v hudbe páči si jednoducho nahrá z rádia a následne prepíše do nôt. Jeho zbierka vtipov je nekonečná. Zaslúžila sa o to jeho dlhoročná kariéra starejšieho na svadbách. Cestovať s ním na podujatie je zážitok. Jeden vtip nasleduje za druhým. Nejaké poznám aj ja a tak nám cesta ubieha neuveriteľne rýchlo. V živote človek robí chyby, aj keď niekedy o tom nevie. Tak aj ja.

Dlhé roky som chodil z hľadiska svojej profesie prednášať na základné a stredné školy. Vždy som to robil rád a určite v tom budem pokračovať. Nie to nie je tá chyba. Tá prišla časom. Jedného dňa, keď ma pozvali na besedu na základnú školu do Nových Zámkov, som sa pani riaditeľky Ingrid Zachorecovej opýtal, či by som so sebou nemohol priviesť aj priameho účastníka protifašistického odboja. No a priviedol som Vladimíra Strmeňa.

Obliekol sa do panciera – to je sako s desiatkami vyznamenaní – a samozrejme zobral so sebou harmoniku. Veď aká by to bola beseda bez hudby. To u neho nepripadalo do úvahy. No a odvtedy som sa zmenil na osobného šoféra Vladimíra Strmeňa. Akurát čo som ho predstavil deťom a učiteľom a mohol som si sadnúť medzi divákov. Moja kariéra prednášateľa v prípade, že som s ním, jednoducho skončila.

Neuveriteľný rozprávačský talent zmiešaný so spevom a hrou na harmoniku jednoducho nikomu inému nedávali šancu. Po besede už z neho bola hviezda. Spoločná fotka s deťmi aj s učiteľmi, individuálne fotky, selfie, podpisy. Vladimír Strmeň neprednáša len na školách a nie som jediný s kým na prednášky (aj keď prednášky v jeho podaní sú niečo úplne iné) chodí. Okrem toho chodí do domovov sociálnych služieb hrať dedkom a babičkám, ako sám hovorí. No, ale dedkovia a babičky majú zväčša aj o dvadsať rokov menej ako on. Inak v knihe o tom s nadhľadom rozpráva.

Keď sme nahrávali jeho rozprávanie na jar 2021, tak som si uvedomil, že by som pokojne mohol rozprávať za neho. Prerozprával ich v mojej prítomnosti mnohokrát a ja som ich poznal už skoro naspamäť. Dokonca sa stávalo, že som ho sem tam poopravil, keď sa v záplave slov pomýlil. Veru taký sme zohratí.

Vladimír Strmeň je nezmar. Chodil do Múzea SNP v posledných rokoch hrávať 8.mája. Buď hral na lavičke v parku, alebo priamo v expozícii. Raz dokonca aj na Partizánske Vianoce pri mínus osem stupňoch. Keď začal hrať nepoznal prestávku. Hral v kuse aj viac ako štyri hodiny. Bol nezastaviteľný.

Zastavovali sa pri ňom návštevníci, ale magnetom bol hlavne pre deti: „Ujo a tie vyznamenania sú všetky vaše?“ Boli časté otázky pri pohľade na jeho pancier, ktorý mal buď na sebe, ale zväčša prevesený cez stoličku, alebo v parku cez lavičku. Najviac sa mu však páčila poznámka malej obdivovateľky: „Mami pozri, ten ujo hrá na radiátor.“

Vždy mal s deťmi neuveriteľnú trpezlivosť. Vysvetľoval, usmieval sa, hral na želanie, spieval s nimi. Vždy bol pri tom šťastný, robil to rád a našťastie mu to zostalo doteraz. Považujem za našu výhru, že sme dokázali Vladimíra Strmeňa postupne medializovať a že si ho všimli nielen politici, ale aj vplyvné televízne osobnosti.

Známe sú jeho vystúpenia s Vilom Rozborilom, Adelou Vinceovou, alebo pri obhajobe Jozefa Gabčíka v rámci najväčšieho Slováka. Podľa jeho príbehu vznikol krátky film Mlčanie režiséra Juraja Štepku v hlavnej úlohe s Michalom Kubovčíkom. Film získal niekoľko medzinárodných ocenení. O tom však nech už rozpráva on sám.

Najznámejší je Vladimír Strmeň ako účastník protifašistického odboja. Na vytvorenie obrazu tohto človeka je to však málo. Preto tu rozprávame o celom jeho živote. Naplneným prácou a hudbou. Neľahké detstvo, vstup do armády už v štrnástich rokoch, v sedemnástich už ako partizán a v dvadsiatich ako dirigent orchestra. Nezmazateľná hudobná stopa po ňom zostala v Podbrezovských železiarňach aj banskobystrickej Tesle.

Mnohí si na neho spomínajú ako na nezabudnuteľného starejšieho na svadbách. Jednoducho je to postava, ktorá je pre Banskú Bystricu neodmysliteľná. V posledných rokoch Vladimíra Strmeňa pravidelne navštevujem a telefonujeme spolu. Vždy keď mi nezdvihne má z toho trochu nervy.

On však má svoj denný režim. Presne podľa hodín plánované práce. Veľa času venuje hudbe, naučil sa opravovať harmoniky (radiátory), chodí hrať keď ho zavolajú, alebo sa venuje záhrade. Tak aj v čase nahrávania. Volám ho a nedvíha. Sadnem do auta, reku idem sa pozrieť čo s ním je.

Chodí o dvoch paliciach, ako sa hovorí – šuchtá sa. No a on na záhrade. Plel riadky kvetín. Poležiačky. Taký je to človek. Touto knihou spomienok som nechcel postaviť Vladimírovi Strmeňovi pamätník, aj keby si ho určite zaslúžil. Chceli sme spoločne zanechať odkaz spoločnosti a ľuďom v nej, lebo zabúdať sa jednoducho nevypláca.“

Vladimír Strmeň

Narodil sa 26. augusta 1928 v baníckej osade Richtárová neďaleko obce Staré Hory. Otec pracoval v papierňach v Harmanci. Na následky silného prechladnutia však ochorel na zápal mozgových blán a keď mal Vladimír iba tri a pol roka, umrel.

Matka Františka finančne nezvládala starostlivosť o syna, preto ho odovzdala do výchovy k sestrám Vincentkám do Radvane. V detskom domove Vladimír strávil 7 rokov života a vo svojich 14 rokoch nastúpil na vojenskú školu k armádnej kapele v Banskej Bystrici.

Vladimír Strmeň ako vojak

Spomienky priameho účastníka SNP 

Vladimír Strmeň na tie roky spomína:

„Po uplynutí štrnásteho roku podarilo sa mi urobiť prijímacie pohovory za eléva k posádkovej hudbe Banská Bystrica. Narukoval som 12. septembra 1942, v deň pamätného falošného bombardovania Banskej Bystrice. Porucha na jednom z bombardérov zhodila niekoľko bômb za Urpín. Všetci účastníci Radvanského jarmoku si mysleli, že bombardujú mesto. Kolotočiari ušli, kolotoče sa točili, ľudia skákali, ruky, nohy polámané, húsenkové dráhy… To bol krik, panika!“

Takto vyzeral prvý deň prijatých 12 nováčikov v armádnej kapele, ktorých malo čakať päťročné štúdium. Výber nástrojov nebol vôbec na mladých kadetoch, ale o ich ďalšom štúdiu rozhodol názor veliteľa, ktorý im podľa tvaru chrupu pridelil inštrument. Každý dostal taký nástroj, aký bol potrebný do orchestra. Vladimír sa tak dostal k trúbke.

Štúdium však narušil blížiaci sa front. Rok po nástupe, v lete 1943 absolvovali armádni kapelníci výcvik so zbraňou na Oremlaze pri Brusne.

Vladimír Strmeň

Vypuknutie Slovenského národného povstania a ťažké zranenie

O rok neskôr bola posádková hudba prevelená k tretiemu pešiemu pluku do Zvolena:

„Vznik SNP bol oznámený poplachom, všetci sme museli opustiť priestory kasární, kde nám bolo pred kasárňami oznámené, že vzniklo Povstanie.“ 

Vladimíra spolu s jedenástimi spolužiakmi prepustili domov s tým, že po skončení vojny sa majú vrátiť, aby sa im započítali skúšky za aktuálny ročník. Po návrate na Richtárovú našiel v rodičovskom dome partizánsky štáb, následne ho veliteľ štábu zverboval slovami:

„Načo ti je trúba, tu máš flintu, treba bojovať! My sme prišli až spoza Uralu a ty tuto doma budeš sedieť? Ideš s nami bojovať!“

Tak sa pridal sa k partizánom, kde začal ako spojka. Po niekoľkých dňoch ho spoznal jeho veliteľ zo Zvolena, nadporučík Sitár, ktorý ho pozval do svojej jednotky. Vladimír absolvoval výcvik na strelca ľahkého guľometu, mínerský výcvik a bojoval pri Veľkých Bieliciach a v Turci.

Boje boli veľmi tvrdé a nemilosrdné. Obe strany si nič nechceli a nemohli darovať. Každý deň v horách znamenal veľké riziko s nejasným koncom:

„Ráno sme nevedeli, či dožijeme večera, a večer sme nevedeli, či dožijeme rána.“ 

Vladimír Strmeň so svojou nerozlučnou priateľkou harmonikou

Po jednom z nemeckých útokov bol ťažko ranený aj Vladimír. Iba vďaka odvahe spolubojovníkov a zhode šťastných náhod bol s črepinami v tele prevezený do nemocnice v Banskej Bystrici. Tam mu ich úspešne vybral primár Daniel Petelen, hoci mnohí povstalci také šťastie nemali.

„Pod oknami operačky bola kopa rúk, nôh v kaluži krvi, ktoré museli odoperovať niektorým bojovníkom, ktorých zo zákopov tam priviezli,“ 

vynárajú sa mu spomienky na to obdobie.

Vladimírovi išlo o život dokonca aj v nemocničnej izbe. Jeden z vojakov, ktorému po útoku museli amputovať obe nohy, sa nevedel vyrovnať s vyhliadkami na ďalší život. Mal pri sebe ručný granát, ten odistil a vložil si ho pod perinu. Našťastie si to všimol ďalší vojak zotavujúci sa v nemocničnej izbe, okamžite pribehol a granát vyhodil von oknom. Ten letiac, len čo bol pod úrovňou okna, aj explodoval.

Po tomto zážitku bol Vladimír Strmeň niekoľko dní v zotavovni v Banskej Bystrici a následne ho previezli do lazaretu v Španej Doline. Ani nie po dvoch týždňoch od zranenia ho lekári pre nedostatok kapacity prepustili a odišiel do hôr opäť bojovať. 

Vladimír Strmeň s vyznamenaniami

Prechod frontom

Keďže Nemci vedeli o obyvateľoch žijúcich v horských osadách, že pomáhajú partizánom, bombardovali Staré Hory, starohorskú dolinu, Donovaly a okolité osady. Bolo veľa mŕtvych civilov i vojakov, veľké škody na vojenskom a súkromnom majetku.

Nemci tiež agitovali medzi ukrytými partizánmi v horách pomocou zhodených letákov. Na nich boli vytlačené priepustky, ktorými sa mohli vzdávajúci sa bojovníci preukázať. Tie im mali zabezpečiť beztrestnosť a pokojný návrat domov. Išlo však len o pascu a niektorí partizáni, ktorí sa rozhodli opustiť hory, tak vbehli ničivým popravčím komandám priamo na mušku. Skončili v masových hroboch v Kremničke a v Nemeckej.

Priami účastníci SNP

Vladimír Strmeň bol so svojimi spolubojovníkmi od novembra 1944 pričlenený k sovietskej jednotke Pomstiteľ, ktorej velil major Morozov. Ich úlohou bolo zabrániť presunu vojenských síl a prostriedkov medzi mestami Banská Bystrica a Ružomberok:

„Vyhodili sme mosty, museli sme robiť zátarasy, vo dne – v noci prepady na nemecké vojská. Za čo sa nám Nemci odvďačili poľovačkami na partizánske jednotky.“

Nemci ďalej postupovali aj voči civilnému obyvateľstvu žijúcemu v horských osadách, ktoré pomáhalo partizánom po materiálnej a informačnej stránke. Jedna takáto trestná výprava bola vo februári 1945 vyčlenená na vypálenie Starých Hôr. Ich postup však bol odhalený a tak asi 50 – členná skupina nemeckých vojakov bola na mieste postrieľaná.

Vladimír Strmeň s vojakmi

Dňa 18. marca sa však Nemci pomstili prepadnutím partizánskej republiky, vypálený bol Priechod, Kalište, Baláže, Špania Dolina, Staré Hory a Richtárová:

„Strieľali do všetkého, čo sa hýbalo, aj náš rodičovský dom spálili a do horiaceho domu hodili moju mamu aj s dvojročným bratom Ivankom za to, že piekla chlieb a prala pre partizánov.“

Vladimírovej mame a nevlastnému bratovi sa však podarilo utiecť cez zadný východ z domu a v hlbokom snehu cez potok prebehli do dvora susedov, kde sa ukryli. Jeho nevlastného otca Rudolfa odviedli spolu s ostatnými mužmi do tábora v Dachau, odkiaľ sa vrátil s podlomeným zdravím.

Deň na to dostala partizánska jednotka rozkaz opustiť starohorské lesy a pochodovať cez front:

„Smerom na Baláže, ktoré ešte dohárali, okolo poludnia sme vyšli na Kalište, to už bolo zhorené, tam nebolo nikoho.“ 

Postupovali ďalej na Donovaly, kde po domoch prenocovali, a ďalej vypochodovali smerom na Liptovskú Lužnú, Magurku, Chabenec, odtiaľ do Jasenskej doliny. Tam urobila jednotka chybu a založila si ohne. Bola tak ľahkým cieľom pre nemeckú leteckú jednotku, ktorá ich prepadla.

Vladimír spolu so svojimi druhmi očakávali výsadok nemeckých vojakov a boli pripravení na ich útok, ten však našťastie neprišiel. Na ďalší deň sa dostali do dediny Bystrá pri Podbrezovej, kde dva dni odpočívali. Následne putovali štyri dni cez Vernár do Popradu, kde boli pričlenení k ôsmemu zboru armádneho generála Ludvíka Svobodu.

Pri 75. výročí SNP zľava Ľubica Laššáková, Peter Pellegrini a Vladimír Strmeň

Hoci v nasledujúcich osloboditeľských bojoch boli nasadení do prvej línie, mali veľa šťastia. Napríklad v boji pri dnes už zaniknutej obci Parížovce to bolo skutočne hrôzostrašné:

„Tam nám Nemci plameňometmi upiekli dosť veľa našich vojakov.“

Vladimírovi sa však podarilo vyviaznuť bez ťažších zranení. Následne ho velitelia vybrali a presunuli do Banskej Bystrice, kde vytvorili prvú československú posádku. Táto posádka dohliadala na pokojný priebeh udalostí už v oslobodenom meste a v jeho okolí. Kraj však bol zmenený na nepoznanie:

„Keď sme po fronte prišli do Bystrice, všetky koľajnice, podvaly, pelstry, pražce, telegrafné stĺpy, všetko bolo absolútne zničené! Boli vyhodené všetky mosty, všetky viadukty. To bol pohľad skazy! To bolo niečo strašné, čo Nemci za sebou nechali.“

Ocenenie od primátora Jána Noska

Po vojne

Pán Strmeň sa po skončení II. svetovej vojny zamestnal v Podbrezovských železiarňach. Oženil sa Máriou, rodenou Borovicovou, s ktorou mali dve deti. V práci výrazne prispel k prebudovaniu závodného orchestra.

V roku 1970 sa z rodinných dôvodov presťahoval do Banskej Bystrice. Pracoval v Tesle, neskorších Závodoch výpočtovej techniky, kde vytvoril úspešnú závodnú kapelu, ktorú aj viedol. Po odchode do dôchodku v roku 1988 žije aktívnym životom ako hudobník, vedie besedy a diskusie o svojej účasti v SNP, je pravidelným účastníkom osláv Povstania spolu s ďalšími spolubojovníkmi, ktorých je však každým rokom menej…