Na odstúpení Roberta Mistríka z prezidentskej volebnej kampane v prospech Zuzany Čaputovej kvôli aktuálnym preferenciám zaujal motív, ktorý pripomína odstúpenie Stanislava Mičeva a Martina Klusa z kandidatúry na bystrického župana v prospech Jána Luntera v súboji s Marianom Kotlebom spred dvoch rokov.

Nie nadarmo sa však vraví, že keď dvaja robia to isté, nemusí ísť o to isté. To platí aj pri tomto porovnaní. Okrem toho, že voľba prezidenta SR 2019 je dvojkolová a voľba župana v roku 2017 bola jednokolová, je tu veľký rozdiel v náboji, ktorý tieto voľby majú.

Kým v našom kraji pred dvomi rokmi naozaj išlo o to, či tu zvíťazia demokratické hodnoty alebo extrémistický systém vlády dovtedajšieho kontroverzného župana, toto v  roku 2019 pri voľbe prezidenta, aj s ohľadom na reálne voličské preferencie, vonkoncom nehrozí. Označovať za hrdinstvo odstúpenie jedného kandidáta v prospech iného pred prvým kolom voľby je preto vzhľadom na objektívnu situáciu nenáležité.

Odstupujúci kandidát Robert Mistrík a pokračujúca kandidátka Zuzana Čaputová, aj s prispením niektorých „mienkotvorných“ médií, sa nám snažia nahovoriť, že to preto, lebo ide o voľbu medzi demokraciou a nedemokraciou resp. extrémizmom či o súboj „slušnej demokratickej“ kandidátky s „predĺženými rukami“ Roberta Fica a Vladimíra Mečiara  (ak použijem Mistríkove slová v zdôvodnení jeho odstúpenia).

Podľa ich optiky, tými “nedemokratmi“, ktorých treba poraziť, sú  Maroš Šefčovič a Štefan Harabin,  šliapajúci na päty teraz už len Čaputovej. Tu mi nedá neohradiť sa voči tejto očividnej demagógii, ktorá akoby sa s negatívnou emóciou preniesla z námestí slovenských miest do prezidentskej kampane, deliac ľudí na slušných a neslušných, na demokratov a tých ostatných.

Ak má byť vo svete uznávaný diplomat a dlhoročný podpredseda Európskej komisie Maroš Šefčovič nedemokratický kandidát iba preto, že prijal politickú podporu najsilnejšej parlamentnej strany SMER-SD, tak je to veľmi lacný a účelový argument, ktorý má motivovať ľudí nespokojných s vládou a voličov opozičných strán ísť k volebným urnám a dať hlas Čaputovej. V skutočnosti je to iba chiméra.

Dalo by sa to ešte ako tak chápať pri kontroverznom sudcovi Štefanovi Harabinovi, ktorého niektoré názory sú za čiarou demokracie, ale je tu predsa dvojkolová voľba a každý kandidát má právo na svoj slobodný názor, s ktorým sa volič buď stotožní alebo nie. A navyše v prvom kole 16. marca sa rozhodne iba o dvoch finalistoch a prezidenta si z nich definitívne zvolíme až 30. marca.

Práve táto demokratická poistka vylučuje to, čo tvrdia podporovatelia teraz už len jednej „demokratickej“ kandidátky. Inými slovami ide o súboj hodnôt a osobností, liberalizmu so sociálnou demokraciou a konzervativizmom, ale v týchto prezidentských voľbách sa v žiadnom prípade nejedná o niekým násilne vtláčaný zápas o demokraciu na Slovensku či dokonca boj dobra so zlom.

Presne to vystihol analytik Ján Baránek, keď po náhlom odstúpení jedného z favoritov volieb Mistríka povedal: „Nevidím dôvod, aby sa kandidáti na prezidenta vzdávali kandidatúry ešte pred prvým kolom volieb. Na to tu máme druhé kolo. Takýto postup podkopáva zmysel volieb a zužuje výber pre voličov. Sú to skôr hry politických strán ako prianie jednotlivých kandidátov. Ešte sa neuskutočnili niektoré avizované diskusie kandidátov, ktoré mohli preferencie ovplyvniť. Nikde nie je napísané, že voliči Mistríka pôjdu voliť Čaputovú, ktorá je kandidátkou liberálnej ľavice, ku ktorým Mistríkovi voliči zväčša nepatria.“

V demokratickej krajine Európskej únie, ktorou je Slovensko od roku 2004 a borí sa s viac či menej podobnými problémami, aké majú staršie európske demokracie, účelovo označovať kandidátov na prezidenta nálepkami „demokrat“ alebo „nedemokrat“ je manipuláciou verejnej mienky.

Môžem si myslieť svoje o tom, prečo viacerí aj „nedemokratickí“ kandidáti aktívne zapájajú do kampane svoje manželky a „demokratická“ kandidátka žijúca po rozvode s priateľom a dvomi deťmi si chráni svoje súkromie, ale je to každého z nich osobná vec.

V poriadku je aj to, že Šefčoviča vo voľbách politicky podporuje sociálnodemokratická parlamentná strana a Čaputovú nová liberálna mimoparlamentná strana. Obe sú súčasťou štandardnej demokracie na Slovensku, či sa to niekomu páči alebo nie. Pre voličov je vždy užitočnejšie, keď kandidáti bojujú o ich hlasy svojím príbehom, víziami a osobnostnými vlastnosťami, ako politikou.

V novembri 2017 bola v Banskobystrickom kraji objektívne mimoriadna situácia kvôli Marianovi Kotlebovi a nebezpečenstvu ďalšieho šírenia extrémizmu, ale v marci 2019 budú prezidentské voľby v prvom kole o Šefčovičovi a Čaputovej, nie o Ficovi zo Smeru alebo Štefunkovi z Progresívneho Slovenska, či v prípade Harabina o Mečiarovi a HZDS.

To iba niekto chce, aby to tak vyzeralo. Jednoducho Baránek má pravdu…